“Už rúbu aj v našom lese,” vravievame my najstarší – a vravievame to čoraz častejšie. A aj spomienky, ktoré sa nám vynárajú v takýchto chvíľach, patria k tým najstarším.
Nečudo, že aj pri rozlúčke s Tomášom Janovicom sa mi vynára spomienka na prvú báseň, ktorú som od neho čítal. A nečudo, že – hoci rozlúčka s priateľom je smutná – spomienka na prvú báseň, ktorú som od neho čítal, je veselá. Veď Tomáš Janovic bol veselý básnik.
Bol veselý, hoci svet, do ktorého so svojím geniálnym básnickým humorom prichádzal, nebol najveselší. Bol to svet, ktorý sa zapísal do dejín pod zlovestnou nálepkou “päťdesiate roky”. Ešte nepreboleli tie štyridsiate, tie roky vojny a holokaustu, a už tu boli “päťdesiate roky”, roky prenasledovania nevinných ľudí, roky “Gottwaldových špagátov”. No aj neveselé veci si zaslúžia smiech – a Tomáš Janovic bol básnik, ktorý vedel vzdorovať aj neveselým veciam smiechom.
Čítajte viac Smúti aj Marek Ormandík: Novej knihy aforizmov sa Tomáš Janovic nedožil
Čo neznačí, že iba satirickým posmechom. Zároveň to bol aj smiech, v ktorom nechýbala nádej, že svet môže byť lepší. Veď svet na sklonku päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov takú nádej vzbudzoval. Bol to svet, keď sa objavovali diery v železnej opone medzi Východom a Západom.
A zároveň sa hlásila o slovo ďalšia významná okolnosť – mladosť nastupujúcej generácie. Tomáš Janovic patril k najtalentovanejším mladým umelcom, ktorí sa vtedy objavili na slovenskej literárnej scéne. Bolo to práve v čase, keď sa kdesi v Liverpoole rozospievala skupina Beatles -– a tak ako ich spev, aj jeho poézia zvonila radostným smiechom mladosti.
Isto ani on, keby v tejto chvíli odniekadiaľ z iného vesmíru sledoval, ako sa mi v hlave vynára spomienka na prvú báseň, ktorú som od neho čítal. by sa nenahneval, že tá spomienka je veselá, veď ani tá jeho prvá báseň nebola iná. Tu je tá báseň:
Kefka
Do mesta zahryzli sa hyeny,
alebo víchor len tak vyje?
Večer. Latinsky „vesper“.
Doba hygieny a nostalgie.
Aký ťa schvátil divný spleen,
že hmotu zvanú Thymolín
na zubnú kefku práve tlačíš?
Pod oknom tíchne gagot kačíc.
A kefka dotkla sa ti pier
a potom zubov… Sudba zhubná!
Ja nesmel som to ešte, ver.
Ó, prečo nie som kefka zubná!
Áno, táto Kefka, to bola jedna z najkrajších básní tej doby. A dodnes takou ostala. Nebola politická ani satirická. Z ničoho sa nevysmievala, iba ak z vlastnej plachosti toho mladého básnika, ktorý – keď už nedokázal byť zubnou kefkou – dotýkal sa dievčenských pier aspoň svojimi veršami.
Aj vďaka Tvojim veršom, Tomáš, dievčatá z tej doby (na ktorú sa často spomína ako na dobu sexuálnej revolúcie) ostali navždy mladé. Aj keď nie všetky sú dodnes medzi nami. S tými, ktoré už odišli, máš možno príležitosť stretnúť sa teraz znova. Pozdravuj ich!
Pozdravuj tam, kde si teraz, aj mladosť celej našej generácie!
