Lúčnica, umelecký súbor so svojou tanečnou aj hudobnou a speváckou zložkou je fenomén. Rovnaký názov – Fenomán Lúčnica – nesie aj kniha, ktorý vyšla vo vydavateľstve Slovart. Zostavovateľ Emil T. Bartko s prispením ďalších autorov v nej pripomína 75 rokov krásnej histórie a radosti, ktorú Lúčnica rozdávala a rozdáva doma aj vo svete. „Lúčnica je moja láska,“ hovorí najstarší žijúci Lúčničiar Pavol Kertys, ktorý má už 96 rokov. „Byť v Lúčnici je pre nás splnený sen, je to česť,“ hovoria dnešné mladé tanečnice, ktoré majú niečo nad dvadsať. Čo teda robí Lúčnicu Lúčnicou a ako si zachovala už 75 rokov svoju sviežosť?
Umelecký súbor má 75 rokov, vyšla o ňom kniha.
Odzemkári a Bratislavské fifleny
Lúčnica začínala ako združenie študentov, nadšených pre folklór. Jej predchodcom boli Odzemkári, ktorí už v roku 1947 trénovali na internáte Lanfranconi. „Ja som predtým netancoval, ale Kubánka mi nedal pokoj. Stále mi ukazoval nejaké kroky a že nech si to vyskúšam, tancovali sme po chodbách, neskôr v telocvični. Z dvadsiatich nás nakoniec zostalo šesť Odzemkárov,“ spomína Pavol Kertys, najstarší tanečník z Lúčnice. A pripomína, že práve Juraj Kubánka má zásluhu na tom, že sa po druhej svetovej vojne začalo na Slovensku rozvíjať folklórne hnutie. „Študoval medicínu, no jeho mamu presvedčil herec a rodinný priateľ Karol L. Zachar, že lekárov máme dosť, no umenie a folklór potešia srdce a liečia dušu. A vo folklóre bol Kubánka len jeden. Žil preň a strhol aj mňa. Lúčnica je v mojom srdci, je to moja druhá láska,“ dodáva Pavol Kertys.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Odzemok je tanec veľmi svižný, strhujúci, vyžaduje si veľkú fyzickú kondíciu a divákom sa naň dobre pozerá. Je to však čisto mužský tanec, najčastejšie s valaškami. Už zohratí Odzemkári tvorili základ budúcej Lúčnice, vystupovali v programe so samostatnými číslami. Ženy, slávne tanečnice z Lúčnice, najprv zastupovali ich predchodkyne, študentky, ktoré si dali názov Bratislavské fifleny. Pod patronátom Živeny vznikla Národopisná skupina Oľgy Chodákovej.
„Prvý raz sme spolu vystúpili na zájazde v Rumunsku. Bolo po vojne, ľudia boli vyhladovaní a naša ľudová kultúra mala úroveň, zasýtila hlad po niečom peknom,“ spomína Pavol Kertys. Za odmenu dostali rekreáciu v Tatrách a tam sa k Odzemkárom pridal Štefan Nosáľ.
Bol práve február 1948, tancovali na plese Živeny – okrem bratislavskej aj breznianska časť. Nový politický režim zrušil Živenu, nahradil ju Zväzom žien, mladá národopisná skupina však fungovala ďalej pod Socialistickým zväzom mládeže. Tanečnice a tanečníci zažili prvé úspechy so slovenským folklórom na vystúpeniach v Prahe v roku 1948. V tom istom roku jej členovia účinkovali v Slovenskom národnom divadle v programe Rok na dedine. Potom sa už s vystúpeniami roztrhlo vrece, no Juraj Kubánka prešiel do nového, profesionálneho súboru SĽUK a vedenie Lúčnice prevzal Štefan Nosáľ. Kubánka potom odišiel k Lužickým Srbom do Nemecka. Aj do folklóru sa totiž zamiešala politika, kádrovalo sa. „Človek ako Kubánka sa rodí raz za sto rokov, Nosáľ bol tiež výnimočný,“ komentuje najstarší tanečník oboch dôležitých aktérov.
Najradšej spomína na vystúpenie vo východnom Nemecku, za ktoré dostali dokonca medailu. „Pri vystúpení stratíte aj kilo a pol, ale keď má náš tanec odozvu a ľuďom sa páči, tak nás to hreje pri srdci, že zabudneme aj na bolesti, ktoré prídu po dupáku na betóne…“ Po tanci v bratislavskom amfiteátri si chlapci na internáte dávali na nohy obklady. Ale keď vyšli na javisko, všetko klapalo! „Lúčnica mala cveng vďaka výbornému programu a ten si udržala, stala sa vzorom pre iných“ hovorí Pavol Kertys.
Čítajte viac Juraj Kubánka obliekal folklór do noblesy
Surovô drevo tancuje krásne
Najstaršou žijúcou tanečnicou z Lúčnice je Viera Nosáľová, manželka Štefana Nosáľa, ktorá v Lúčnici tancovala v rokoch 1948 – 1953. „Lúčnici vďačím za veľa – žila som v kolektíve, kde som našla množstvo celoživotných priateľov (aj manžela), prežila som tam ťažké 50. roky. Lúčnica ovplyvnila aj môj výber povolania, stala som sa etnografkou,“ spomína v knihe Fenomén Lúčnica. Ako je známe, Lúčnica ovplyvnila aj slovenský rock, keď sa Jožo Ráž oženil s Nosáľovie dcérou, tiež tanečnicou z Lúčnice. Neostalo len pri jednej piesni, akokoľvek populárnej, Lúčnica a Elán mali niekoľko spoločných vystúpení a viackrát tiež vystupovala s kapelou IMT Smile.
Čítajte viac Legendárna Lúčnica prináša veľkolepý premiérový program Koločas
Keď v národopisnej skupine v 50. rokoch uvažovali o novom názve, v hre vraj bolo aj Surovô drevo – čo nám dnes vzhľadom na vysoko umelecky prepracovanú štylizáciu inšpirovanú folklórom vonkoncom nesedí. Navyše by bol problém s prekladom do cudzích jazykov – zato Lúčnica bola za hranicami Slnečná lúka. A vyzerá to tak, že na ňu slnko svieti už celých 75 rokov a ešte ďalej bude. Vďaka ľuďom mnohých generácií, ktorí sa o to postarali a starajú, je toto ‚Surovô drevo‘ krásne opracované.
Čítajte viac Legendárna Lúčnica prináša veľkolepý premiérový program Koločas
Najstarší tanečník v súbore pretancoval štyri roky a potom ešte dva na „vojne“ – počas povinnej vojenskej služby. Dokopy šesť rokov prežil s folklórom. Aj štatistiky hovoria, že priemerný čas, ktorý tanečníci strávia v Lúčnici, je okolo šesť rokov. Stále však hrdo nosí tričko k výročiu Lúčnice, len si ho už nebráva von na ulicu, aby ním vo svojom veku nevzbudzoval zvedavé pohľady. Chrbát a nohy už tak neposlúchajú. Na vystúpenia Lúčnice sa rád pozrie aj teraz, naposledy na oslave 75. výročia súboru. Tradície zostávajú rovnaké, no ich umelecké spracovanie je v každej dobe iné. S tým súhlasí aj Pavol Kertys – najnovšie vystúpenie s tým, čo tancovali kedysi oni, už vraj veľa spoločného nemá. „Vtedy to bolo viac ‚ľudové‘, ale už umelecky spracované. Inovácia však musí byť a tá závisí od režiséra, choreografa,“ hodnotí.
„Slovenská ľudová kultúra je pre mnohé generácie tvorcov vyššieho umenia východiskovým predpokladom celoživotnej inšpirácie,“ pripomínajú slová Viliama Gruska z motta monografie Fenomén Lúčnica. Pravda je aj taká, že politika folklór často zneužíva – vytiahne ho, keď sa niekomu hodí a robí z neho strašiaka na odpudenie akýchkoľvek cudzích vplyvov. Lúčnica v porovnaní so svetom určite obstála, politici nie.
Lúčnica aj po rokoch zostáva umeleckým súborom zloženým najmä zo študentov a po štúdiu prídu iné povinnosti, práca, deti. Pôvodní Odzemkári za náročné vystúpenie vraj nedostávali žiadny honorár a rodinu treba živiť. Nie vždy sa to dá zladiť aj dnes, svoje o tom vedia aj mladé Lúčničiarky. „Ja som v Lúčnici už jedenásty rok, od mojich osemnástich a je to pre mňa veľká česť, že si ma vtedy pán Nosáľ vybral, ani som tomu nemohla uveriť,“ hovorí Veronika Vargová. Kolegyňa Zuzana Poláčková má 25 rokov, tiež začala v osemnástich a Lúčnica bola pre ňu splnený detský sen. „Každý folklorista má Lúčnicu na piedestáli a nie je ľahké obstáť, nekončí sa to konkurzom. Ak vás vyberú, musíte čakať celý rok a niekedy aj viac, aby vám definitívne potvrdili, že môžete zostať a tancovať v Lúčnici.“
Foto: Pravda, Zora Handzová
Potom si môžete užívať krásu tanca a krojov a potlesk od divákov. Lúčničiari majú folklór v krvi aj v oku a vedia odhadnúť, z koho sa bude dať niečo vykresať. „Tanec je náročný na kondíciu, minulý rok odpremiérovali dva nové programy a je ťažké dostať do hlavy a do nôh všetky kroky a choreografie. Nácviky bývajú dva- trikrát do týždňa po tri hodiny, plus cesta a príprava, človek si musí vyhradiť na každý nácvik štyri hodiny, aj cez víkendy,“ hovoria dievčatá. Jedna sa v práci venuje dizajnu, druhá je vo farmaceutickej firme a keď niekedy aj zaváhajú, či to stojí za to, znova zažívajú všetky emócie od divákov. Ak má chuť na sebe pracovať, dá Lúčnici svoj vnútorný sľub, vravia.
Vo výpravnej publikácii Fenomén Lúčnica si pamätníci, ale aj fanúšikovia pripomenú všetky dôležité udalosti a osobnosti, ktoré tento výnimočný umelecký súbor sprevádzali, v odborných aj spomienkových textoch a na historických aj výpravných fotografiách.
