Hra pre dvoch naozaj nie je ľahká, lebo nie je jednoduchá. Je to hra o traume, ktorú prežili a stále prežívajú dvaja súrodenci. Hra pre dvoch je trochu aj ako detektívka, dvaja ľudia na scéne vytvoria napätie, ktoré sa dá krájať, a len postupne odhaľujú svoju minulosť. „Tak ako to býva s mnohými skvelými umeleckými dielami, aj táto hra iba predbehla svoju dobu. Dnes ponúka hlboký obraz o spoločnosti, keď sa téme duševného zdravia, traumy a závislosti venuje čoraz viac pozornosti,“ myslí si dramaturgička Andrea Bučko.
Divadlo Nová scéna v Štúdiu Olympia uviedlo komornú psychologickú drámu slávneho amerického autora. Pozrite si snímky.
Čítajte viac Punk rock, Domov a Elektrický anjel. Tri aktuálne hry pre mladých proti násiliu
Prvýkrát na Slovensku
Hlavné postavy Clare a Felice, brat a sestra, ako dvaja herci spolu uviazli v divadle, keď ich herecká spoločnosť opustila. Môžu hrať len jedinú hru, hru pre dvoch, no tá sa až nápadne podobá ich vlastnému životu. Alebo nie sú v divadle, ale uväznení vo svojom vlastnom dome? A čo presne sa prihodilo? Nič nie je jednoznačné, ani začiatok a koniec. Lebo tak to autor chcel.
Obaja sa musia naučiť kontrolovať svoj hnev, ovládnuť svojho démona
Clare v podaní hosťujúcej Zuzany Haverda a Felice, ktorého stvárňuje člen domáceho súboru Lukáš Pišta, na scéne prechádzajú z jednej reality do inej, zo sveta svojich vnútorných desov do skutočnosti, a keďže „hrajú hercov“, divadlo v divadle, aj zo svojich skutočných postáv vykĺznu do postáv hereckých a zasa späť. Divák občas tápe v odpovediach na otázku, kde sa vlastne teraz nachádzajú a prečo si navzájom ubližujú, aj keď sa ako brat so sestrou nesmierne milujú. Ani autor sám v predlohe nevyznačil hranice, kde sa prelínajú jednotlivé reality, o to náročnejšia bola príprava inscenácie pre jej tvorcov. Najmä ak sa táto hra uvádza vôbec prvýkrát na Slovensku, nehrali ju ani v bývalom Československu, ani v Česku a aj vo svete ju divadlá nasadili skôr výnimočne. Tvorcovia divákovi pomáhajú zorientovať sa zmenou kostýmov priamo na scéne, ale aj zmenou svojho hereckého prejavu, keď dnešné civilnejšie hranie strieda „stará herecká škola“ z prelomu minulého storočia, zmenia si dokonca aj mená, akými sa oslovujú. No nemusí to stačiť. Vysvetlenie nájdeme v živote samotného Tennesseeho Williamsa, ktorý do postavy Clare vložil predobraz svojej schizofrenickej sestry Rosy a do postavy Feliceho premieta sám seba. Mali spolu veľmi blízky vzťah.
Čítajte viac Komédia krehká ako ŠKRUPINKA: Kto by hľadal zlatokopku v knižnici?
Autor postupne odhaľuje príčiny súrodeneckej traumy a ich zložitého vzťahu a najmä všadeprítomný strach, ktorý ich zväzuje natoľko, že nie sú ani schopní vyjsť zo svojho domu
Je v poriadku nebyť v poriadku
Autor sám postupne odhaľuje príčiny súrodeneckej traumy a ich zložitého vzťahu a najmä všadeprítomný strach, ktorý ich zväzuje natoľko, že nie sú ani schopní vyjsť zo svojho domu. Kto niekedy zažil skutočnú traumu, vážnu životnú stratu či depresie, vie, že takéto pocity vôbec nie sú výnimočné. „Veľa ľudí si v živote prešlo ťažkými vecami a počas covidu vlastne všetci. Chceme divákom povedať, že je v poriadku nebyť v poriadku, ak sa vám dačo také stane,“ hovorí režisér inscenácie Tomáš Procházka.
Foto: Robert Tappert/Divadlo Nová scéna
Herečka Zuzana Haverda vraví, že túto hru začali skúšať počas covidu, keď sama prežívala neľahké obdobie. „Dlho som nehrala, potom som robila predavačku aj zástupkyňu poisťovne. Keď som ostala so svojím synom zatvorená v byte na obrovskú hypotéku, tiež pre mňa niekedy bolo ťažké len otvoriť dvere a vyjsť von. Ak to človek napokon dokáže, uvoľní sa – a aj o tom je táto hra,“ hovorí Zuzana Haverda. Ľudia sú podľa nej traumatizovaní po rokoch korony, aj zo všetkého, čo sa deje vo svete, ale zároveň naďalej žijú svoje životy. „Hra ponúka taký široký diapazón charakterov, že sa v nej každý nájde. Pre mňa je to nádherná a nadčasová hra, aj s jej poetickými časťami a striedaním množstva emócií. Ja som sa našla v každej verzii svojej postavy Clare,“ hovorí.
Foto: Robert Tappert/Divadlo Nová scéna
„Veľa ľudí prežije traumu alebo depresiu, nie som výnimka. Je to minulosť, ale nezmizne to, treba sa s tým naučiť žiť a snažiť sa byť za každých okolností krásnym a dobrým človekom. Táto hra ukazuje, ako sa človek s traumou vyrovnáva, ako bojuje so svojím démonom. Aj moja postava Feliceho vie byť plná hnevu, už len keď jeho sestra Clare otvorí ústa, najradšej by jej niečo spravil, tak ju nenávidí. Ale zároveň ju miluje. Ona je na tom podobne. Obaja sa musia naučiť kontrolovať svoj hnev, ovládnuť svojho démona,“ dodáva Lukáš Pišta.
