Hráte rómske dievča, sama ste Rómka. Čelili ste podobným problémom ako vaša divadelná postava?
Ja som mala vďaka svojim starostlivým rodičom dobrý štart do života, umožnili nám deťom študovať. Prvýkrát som si uvedomila, že som iná, až keď som mala šesť rokov a bola som sama, bez rodiny v kúpeľoch. Vtedy mi moje spolubývajúce povedali: Mysleli sme si, že si cigánka, ale keď máš toľko šiat, tak asi nie si. Vôbec som tomu nerozumela, neuvedomovala som si, že som iná.
To zaznie aj v divadelnej hre. Takže ste do nej vložili svoje vlastné skúsenosti?
Áno. Ľudia mi dávali pocítiť, že som Rómka, že som iná, aj som si preto kupovala kamarátky ako v hre Spleť. Otec v detstve toho veľa nemal, preto mne aj mojim dvom bratom hovoril, že našou jedinou povinnosťou je študovať. Že musíme byť nie dvakrát, ale trikrát lepší ako ostatní, aby si nás ľudia všimli. Časom som sa naučila zlé situácie filtrovať, ale zrazu niečo príde a zloží vás to. Ja mám šťastie, že mám fantastických rodičov a okolo seba ľudí, ktorí ma tiež podporujú.
Foto: Braňo Konečný
Ako ste sa dostali k herectvu?
Chodila som do základnej umeleckej školy v Leviciach, pod vynikajúcim vedením Renaty Jurčovej, prišla sa pozrieť aj na bratislavskú premiéru. Hrala som v ochotníckom divadle, chodili sme na súťaže a tam ma spoznal režisér Ján Šimko. Keď ma pred piatimi rokmi prvýkrát prizval do inscenácie z cyklu pre mladých, do hry s protiextrémistickou tematikou, myslela som si, že ma chcú typovo. Ale pribúdali ďalšie inscenácie a s nimi rástlo aj moje herecké sebavedomie, takže pracujem v Divadelnom centre, ale nie som „profesionálna herečka“. Živím sa inou prácou, hoci som vyštudovala strednú zdravotnícku školu, robím v bare, musím si zarobiť na život, no zároveň organizujem rôzne kultúrne eventy. Krátko som pracovala aj ako asistentka učiteľa v osade.
Čítajte viac Po udalostiach na Zámockej mladí hromadne volali na linku pomoci. Keď ide o život, divadlo aj s odborníkmi odhaľuje skutočné dopady šikanovania
Ako reagujú diváci na hru s témou šikanovania?
Prvú premiéru sme hrali pre školy a dopadla veľmi dobre, hoci je to ťažká téma, hra mala úspech. Mladí ľudia sa naozaj cítia sami, ale po predstavení sa pýtali, prišli za nami na javisko, chceli sa poradiť, chceli diskutovať, zaujalo ich to. Na začiatku sa hanbili, ale bariéra je tenká a keď sa prelomí, hovoria o svojich pocitoch, chcú svoje problémy riešiť. Netýka sa to len tohto predstavenia, s hrou November chodíme po Slovensku už tretí rok a vidíme, že diskusie majú zmysel. Mladí majú čo povedať, len im treba dať slovo a priestor.
Hra Spleť je určená pre stredoškolákov a obíde celé Slovensko.
Máte len 27 rokov. Prečo podľa vás práve dnešní mladí tak výrazne cítia osamelosť?
Je to prirodzené, že keď človek dospieva, cíti sa stratený, hľadá sa, musí si vybrať školu, rozmýšľať, čo bude robiť, ako si zariadi svoj bežný život, a to je náročné. Aj som to zažívala, napriek tomu, že mám starostlivých rodičov. Pomohlo mi, keď som si uvedomila, že nie som jediná, kto stojí pred takýmito otázkami, že sa to týka mnohých. Dodnes mám preto rada rozhovory a diskusie, viem z nich veľa čerpať. Prečo sú mladí osamelí? Všetci sme na telefónoch, je rýchla doba, chceme veľa produkovať a na sociálnych sieťach si vytvárame profily, ktoré nevieme dobehnúť – preto používame stále nejaké masky. Keď potom človek zostane so sebou sám, veľmi ľahko sa môže v myšlienkach zacykliť a hranica, keď sa stane niečo zlé, je veľmi tenká. Aj z našich hier sa mladí ľudia dozvedia, že existuje riešenie, existuje pomoc, sú prostriedky a cesta, ako sa z toho dostať von.
Čítajte viac Herečka Alžbeta Zea Ferencová je pravnučkou prvej rómskej spisovateľky
