Už na obálke knižky upútajú uhrančivé oči mladého dievčaťa, ktoré symbolizuje to, čo spoločnosť nechce. Ženu s vlastným názorom, slobodnú vo svojich myšlienkach aj konaní. Románová hrdinka Maddalena je pre mestečko postrach, ľudia sa jej vyhýbajú, hovoria jej Špina a veria, že dokáže človeka zabiť ak aj nie pohľadom, tak svojím hlasom. Francescu jej sloboda priťahuje, neverí, že toto dievča vie privodiť nesťastie, pre ňu je vzorom odvahy a statočnosti, od nej sa učí, aké dôležité je zoči-voči násiliu a neprávosti nemlčať.
„Ešte kým som začala písať, vedela som, že chcem zobraziť dve dievčatá. Jedna je nebojácna rebelka, ktorá žije v tieni povier, s ktorými ju ľudia spájajú. Druhá je ustráchaná a poslušná, pridržiava sa pravidiel a ja som chcela skúmať ich vzťah, ako navzájom na seba pôsobia a menia sa. Zároveň som chcela písať o moci, ktorú má hlas,“ hovorí Beatrice Salvioni.
Nálepka ‚Elena Ferrante‘
Beatrice Salvioni v románe Špina píše o silnom pute, ktoré vznikne medzi dvoma priateľkami – možno práve preto, ale tiež aj pre jej pútavý spôsob rozprávania z pohľadu jednej z hrdiniek ju často prirovnávajú k slávnej Elene Ferrante. „Mám z toho zmiešané pocity,“ priznáva mladá autorka. „Elena Ferrante je vynikajúca spisovateľka, ktorú obdivujem a toto prirovnanie mi kladie na plecia veľkú zodpovednosť. Špina je moja prvá kniha a zbaviť sa nálepky bude ťažké. Medzi našimi postavami sú podobnosti, ale aj veľké rozdiely,“ podotýka.
V čom sú hrdinky Beatrice Salvioni iné? „Veľmi sa mi na nich páči, že medzi nimi nie je nerovnosť, hoci pochádzajú z rozdielneho sociáneho prostredia. Nie je medzi nimi rivalita, závisť, túžba byť lepšia ako tá druhá, hoci sú to typické vlastnosti dievčat z románov. Moje dve postavy sa chcú navzájom ťahať nahor, chcú si pomáhať, podporiť jedna druhú, ich vzťah je skôr alianciou. A keď dôjde k momentu zrady, nie je to preto, že sú to dievčatá, ženy, je to skôr dôkaz Francescinej slabosti. V tej chvíli ešte nie je dosť silná, aby sa dokázala vzoprieť davu a postavila sa za svoju priateľku,“ uzatvára Beatrice Salvioni.
Sama autorka bola vraj v detstve podobná Francesce, jedináčik, „dobré dievča“, ktoré sa snaží dodržiavať všetky pravidlá. Postupne, ako počas dospievania stretávala vo svojom živote viaceré „Maddaleny“, pochopila, že je dôležité ísť vlastnou cestou. Neboli to iba skutočné dievčatá, priateľky, ale aj postavy, o ktorých čítala v knihách. Všetky dokopy vytvorili v románe trocha tajomnú, no veľmi silnú ženskú postavu.
Sto rokov naspäť a dnes
Prečo vôbec mladá autorka siahla po téme, ktorá sa odohráva pred takmer sto rokmi? „Chcela som vytvoriť čo najväčší kontrast medzi dvoma mladými nevinnými dievčatami a prostredím, ktoré bolo plné násilia a mačizmu – čo sa výrazne viaže práve k dobe fašizmu. V tom čase dievčatá ani ženy nemali žiadnu možnosť nechať vyniknúť svoj hlas, nikto ich nepočúval,“ vysvetľuje Beatrice Salvioni. Zámerne sa chcela pozrieť na umlčané ženské hlasy v dávnejšej histórii, lebo s odstupom času jasnejšie vidíme, čo sa vtedy dialo, prečo sa to dialo a či sa niečo odvtedy zmenilo.
Foto: Literárne bašta
Rada v detstve počúvala príbehy starých rodičov – a hoci to bolo temné obdobie talianskej histórie, vždy si našli spôsob, ako osemročné dievčatko svojimi spomienkami rozosmiať. Starý otec rozprával o dobrodružstvách, keď kvôli frajerke porušoval nočný zákaz vychádzania, stará mama aj v nebezpečných časoch, keď sa ľudia báli cestovať, trvala na svadobnej ceste vlakom, veď sa vydáva raz za život! Z dievčatka, ktoré počúvalo príbehy, sa stala spisovateľka a tá vytrvalosť a vôľa žiť svoj každodenný život napriek tomu, čo zlé sa deje vo svete okolo, na ňu hlboko zapôsobili, takže sa rozhodla pretaviť ju aj do svojej knihy.
„Bolo mi jasné, že si budem musieť overovať historické fakty a údaje, o veľkých udalostiach v dejinách je veľa prameňov, horšie je dopátrať sa, ako vtedy vyzeral bežný každedenný život obyčajných ľudí. Mala som šťastie, že som sa dostala k historickým zbierkam, v ktorých sa zachovali listy, ktoré si v tom období ľudia písali a mala som prístup do digitálneho archívu magazínu Cittadino, ktorý už v 20. a 30. rokoch vychádzal u nás v Monze, kde sa odohráva aj dej knihy, a vychádza dodnes. To všetko mi pomohlo vierohodnejšie opísať prostredie v danej dobe,“ prezrádza autorka.
Čítajte viac Kniha týždňa: Čo vidí Za okrajmi Elena Ferrante
V Taliansku podobne ako na Slovensku mala v časoch fašizmu silný hlas katolícka cirkev. „Silná náboženská tradícia sa stále dostáva do politiky. Mnohé politické strany sú motivované náboženskými rituálmi a dogmami a presadzujú zákony, ktoré obmedzujú slobodu žien rozhodovať o svojom tele. V Taliansku to máme o to ťažšie, že tam máme Vatikán,“ hovorí mladá spisovteľka. Motív viery sa dostal aj do románu Špina. „Konfrontujú sa tu dva typy viery: viera reprezentovaná Mussolinim je predstieraná mocenská hra, v ktorej visí portrét vodcu hneď vedľa kríža, lebo je rovnako ako boh všadeprítomný a všetko vidí. Taký typ viery vyznáva aj Francescina matka. No je tu aj skutočná, úprimná viera, ktorú v sebe má napríklad Maddalenin brat,“ hovorí autorka.
Na príbehu dospievajúcich dievčat ukazuje mravný rozvrat spoločnosti, ktorej vládne kult vodcu, brutalita a pokrivená morálka. Jedni umierajú v zbytočnej imperiálnej vojne, druhých za iný názor oberú o slobodu alebo aspoň o majetok, dievčatá znásilňujú. V tomto svete mužom prejde všetko a najmä tým, čo sú pri moci. Ženy majú rodiť nových vojakov a od vojnových vdov žiadajú milodary armáde. To je skutočná špina, ktorá sa na nás vyvalí z románu Beatrice Salvioni.
Foto: Mišenka / BRaK - Bratislavský knižný festival
Rebelka a poslušná
Práve motív predstierania je v knihe veľmi silný, vo viacerých rovinách. Hneď na začiatku sa dozvedáme, že Maddalena – Špina, odmieta hrať sa hry, v ktorých je niečo predstierané, hoci je ešte mladé, dospievajúce dievča. „Detské predstieranie je nevinné, deti sa často hrajú, že sú niekým iným, ale Maddalena vie, akú moc majú slová, zažila rodinnú tragédiu a bojí sa následkov svojich vlastných slov. Keď v knihe odmieta hrať sa predstierané hry ako iné deti, znamená to, že jej odopreli kus detstva,“ približuje Beatrice Salvioni.
V románe sa však vyplavuje najviac špiny, keď sa kamarátka Francesca musí konfrontovať s predstieraním vo svete dospelých, ktorí často klamú, hoci ju učia, že klamať sa nemá. Učia ju báť sa hriechu, hoci sami hrešia. Francesca vidí faloš a pretvárku vo vlastnej rodine aj v škole. Svoj zmätok prvý raz prekoná, keď s Maddalenou pre zábavu ukradnú čerešne, ako nevinnú hru. Onedlho však bude vystavená oveľa vážnejšej skúške, kde sa bude musieť postaviť pretvárke čelom, inak stratí svoju priateľku a napokon aj samu seba.
Čítajte viac Kniha týždňa: Špina. Autorka je nová Elena Ferrante
V ťažkých časoch ani pre jednu z priateliek nie je matka oporou, hoci pre dospievajúce dievča a najmä v násilnej dobe by mala byť kľúčovou osobou. Francescina matka oblieka dcéru do pekných šiat, ale doma ju prehliada, akoby ani neexistovala. Nevenuje sa jej, ani keď dostane prvú menštuáciu, dievčaťu musí všetko vysvetliť pomocnica v domácnosti. Maddalenina matka žije v zajatí predsudkov a verí, že jej dcéra je zodpovedná za rodinné tragédie, za smrť jej syna aj jej manžela. Obe matky svoje dcéry trestajú, jedna za svoj nenaplnený život v nudnom manželstve, druhá za tragické nešťastie, ktoré jej kladie za vinu. „Ani jedna z matiek v románe nie je kladná postava, ani jedna nie je šťastná, obe sú to tragické postavy,“ priznáva autorka.
U jednej je to reakcia na veľkú bolesť pri strate syna a manžela, čo ju núti predstierať, že jej dcéra neexistuje. Maddalenu teda odmieta celé mesto, aj jej vlastná matka. Matka Francescy je z pohľadu fašistického režimu „ideálna žena“, aktívne sa zapája do všetkých podujatí, ktoré režim organizuje a vie, že v tejto spoločnosti môže dosiahnuť svoje ciele iba prostredníctvom muža. Verila, že manžel jej pomôže naplniť jej umelecké ambície, chcela sa stať herečkou, ale on ju sklamal. Preto hľadá útechu v inom mužovi, ktorý má silné postavenie. „Dala som si na postavách matiek záležať, aby sme lepšie porozumeli Francesce a Maddalene, pretože sú v ich živote dôležité,“ dodáva spisovateľka.
Je Maddalena – rebelka symbolom ženy, čo sa vymyká z rámca a nenachádza nikde pochopenie? Alebo sú rebelka Maddalena a poslušná ustráchaná Francesca dvoma stránkami jednej a tej istej ženy? „Obe sú symbolom ženstva a ukazujú nám, ako byť sama sebou aj vtedy, keď je celý svet proti vám,“ hovorí Beatrice Salvioni, ktorá svojím veľkým rozprávačským talentom a silným príbehom uchvátila čitateľov.
