Keď sa od spolužiaka a suseda z Avionu Tomáša Berku dozvedel o možnosti študovať scénografiu na VŠMU, ktorú tam zakladal Ladislav Vychodil, obaja opustili rysovacie dosky. Tak vyštudoval Ján Zavarský scénografiu, ale zostal aj architektom, aj maliarom. Všetko sa v ňom spájalo – rozmach veľkých projektov, zmysel pre detail i náboj konceptuálneho umenia. Ján Zavarský zomrel len vlani v máji. Jeho dielo ocenili Pribinovým krížom III. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska, ale vo verejnosti nebol všeobecne známy. Teraz sa to napraví, lebo o scénografovi vyšla objemná kniha Ján Zavarský vo vydavateľstve Větrné mlýny, Brno 2022. Jej editorkou a hlavnou autorkou je Dagmar Podmaková (SAV), okrem nej vystupuje v publikácii sedem autorov zo Slovenska a z Čiech. Úvodné slovo má Vladimír Štefko.
Foto: z knihy Ján Zavarský
Dagmar Podmaková sa s Jánom Zavarským stretla už na VŠMU, od začiatku sledovala jeho tvorbu nielen na Slovensku, ale aj v brnianskom Divadle Husa na provázku. „V záverečnej etape som s ním konzultovala technické detaily o častiach scény, oživoval mi pamäť pri starších inscenáciách ako napríklad Saténový střevíček v Národnom divadle v Prahe, ktorú režíroval v roku 1993 Roman Polák. Do poslednej chvíle života navrhoval ešte čo-to doplniť, aj výber plagátov urobil sám, keďže všetky nepoznám a nie sú sústredené v jednom či dvoch archívoch.“
Čítajte viac Zomrel popredný slovenský scénograf Ján Zavarský
Architekt čistých línií
Kniha kompletizuje scénografovo dielo a hodnotí ho. Zaujímalo nás, v čom bol Ján Zavarský podľa teatrologičky Podmakovej ako scénograf jedinečný. Odpovedá: „Mal schopnosť tvoriť v rôznorodých priestoroch pre rôzne typy divadiel s mnohými režisérmi. Bol aktívnym spolutvorcom diela na javisku, jeho scéna vstupovala do interakcie s textom, hercom a inými zložkami. V jeho tvorbe možno sledovať jednoduchosť či viacúrovňové delenie priestoru. Zavarského dekorácie boli znakové a striedme, dôležitú úlohu hralo svetlo. Dala sa uňho vnímať apelatívna, no aj lyrická, snová či hravá poloha prevažne s politickým a spoločenským kontextom na pozadí filozofických otázok posolstva inscenácie.“
Podľa Dagmar Podmakovej Zavarského realizácie charakterizuje slohová strohosť, základný materiál drevo, kov, látka, zrkadlá, príbuzný začiatok či koniec inscenácie. To asociuje deformáciu či rozpad spoločnosti. Rekvizít bolo minimum a ich význam sa v rukách hercov alebo vďaka svetlu premieňal. Na klasickom javisku využíval najčastejšie z troch strán uzatvorený priestor, často naklonený a zužujúci sa do perspektívy, ktorý sa často zmenšoval či splošťoval. Zavarský nezaprel rukopis architekta čistých línií. V činohre prevládalo biele svetlo, farebná ladenosť do hnedej, sivej či červenej, ale aj modrej, ktorú využíval najmä v opere spolu s väčšou farebnosťou a znakovou štylizáciou.
Foto: z knihy Ján Zavarský
Spomienky spolužiaka
Zaujímavé sú však v knihe aj spomienky na Zavarského, rozhovor s ním a mnohé fotografie. Zaujali ma napríklad reminiscencie výtvarníka Ľubomíra Longauera v kapitolke Môj spolužiak Jano Zavarský. Tento scénografov rovesník veľmi vtipne spomína, ako sa stretli na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, ako na neho Ján Zavarský pôsobil. Vynikal vraj rozhľadom a aj odvahou, kým ostatní spolužiaci z rôznych kútov Slovenska sa ešte len rozhliadali v umení, on sa už suverénne pýtal Albína Brunovského, čím ho upútal surrealizmus. Longauerove spomienky sú veľmi vtipné a detailné, ale veľa o scénografovi a jeho dobe prezrádzajú aj tie ostatné. Zavarský priam v knihe ožíva a s ním prostredie, v ktorom sa pohyboval, ľudia ktorých stretal a s ktorými spolupracoval.
Foto: SNG
Obálka knihy je celá biela, a kým sa človek dostane k textu, prejde ešte ďalšími bielymi stránkami. Nie je to samoúčelné, kniha svojou podobou pripomína či symbolizuje významné dielo Biely priestor v bielom priestore, s ktorým sa dostal mladý Zavarský až na Bienále mladých výtvarníkov v Paríži (1975). Vytvoril ho so Stanom Filkom a Milošom Lakym dva roky predtým. Išlo o priestorovú inštaláciu, ku ktorej patril aj filozofický manifest. Biela bola pre Zavarského symbolom etiky a najvyšších hodnôt, metafora vnútornej slobody. Dagmar Podmaková pripomína, že analýzou diela Biely priestor v bielom priestore sa zaoberajú výtvarní teoretici.
Čítajte viac Na najväčšej svetovej prehliadke scénografie Pražské Quadriennale sa predstaví aj Slovensko
Zavarský vždy vychádzal z myšlienky diela, chcel povýšiť etické hľadisko nad estetické a vyjadriť sa tak k sociálnej a politickej realite. „To sa prejavilo v prácach pre Divadlo Husa na provázku, neskôr aj v činohre a čiastočne aj v opere. Na Slovensku sa výtvarne podieľal na pravidelnej dramaturgii divadiel, čo mu nebránilo cez metaforické a symbolické roviny vyjadriť svoj občiansky postoj. Predstaviteľ akčnej scénografie sa často pokúšal aj na veľkých portálových javiskách zrušiť štvrtú stenu, posunúť hrací priestor aj mimo javiska, respektíve hrať v nedivadelných priestoroch. No pracoval aj pre veľké operné javiská,“ uzatvára Dagmar Podmaková.
