Herečka Zuzana Fialová: O kultúru sa nebojím, vždy niekde prerazí

Účinkujete v novom seriáli Psychosimona.sk. O čom bude?

Nie je to prelomová vec, skôr mentálna groteska o beauty influencerke s 50 sledovateľmi, z ktorej sa stane špičková psychoterapeutka cez internet. Jej muž prestane zarábať, pretože má mozgovú porážku, a ona ide ako píla a za strašné peniaze rozpráva ľuďom hocičo. Paradoxne to na nich funguje, pretože ich jej reči občas až naštvú, a práve to ich zbaví depresie a iných problémov.

Pôvodný americký formát bol vyvinutý pre Lisu Kudrowovú z Priateľov. Mala to byť jedna veľká „debna“ s hlavou, ktorá rozpráva na YouTube do aleluja hocičo, čo jej napadne. Ľudia sa na to fascinovane pozerajú a nevedia odtrhnúť oči. Ako keď na diaľnici vidíte haváriu a nedokážete sa nepozerať. Myslím si, že takto fungujú aj youtubové kanály ľudí, ktorí chrlia myšlienky na témy, o ktorých vôbec nič nevedia. Niekedy som mala 7-, 8-minútový monológ nonstop, čo sa, samozrejme, nedá naučiť naspamäť. Takže je to pre mňa veľmi zaujímavá štúdia toho, čo aj zo mňa vypadne.

Nie je tento trend ľudí, ktorí dávajú na sociálnych sieťach rady o veciach, o ktorých nič nevedia, nebezpečný?

Áno, tento seriál sa tomu venuje. Pokiaľ by sme chceli intelektualizovať, môžeme povedať, že je to kritická hyperbola tohto trendu. Sama som zvedavá, lebo je to naozaj pokus. Mám rada veci, ktoré nemusia dopadnúť dobre. Prechádzam si hranicami komfortnej zóny, nerada si doma zaváram stereotypy svojej práce do pohárov. Môže to dopadnúť dobre, ale môže to dopadnúť aj tak, že to nebude prijaté.

Autorom je Petr Kolečko, ktorý je nekorektný. U nás nie je kritika prílišnej korektnosti, ktorá zaznieva v tých najvyspelejších demokraciách, ešte úplne známa, takže sa toho môžu chytiť aj ľudia, ktorí sú moralistami na prvú. Myslím si ale, že momentálne sa všetci poburovači majú čím poburovať, takže to môže prejsť.

Foto: Marian Datko

Zuzana Fialová Zuzana Fialová v seriáli PsychoSimona.sk.

Vaša postava má veľmi výraznú vizáž. Bavia vás úlohy, v ktorých sa s vami kostymérky a maskérky takto vyhrajú?

Pomáha to dobre sa schovať, pretože ja preferujem štýl streetového minimalizmu človeka na ulici. Aj samotný vizuál veľa napovedá o charaktere postavy. Áno, baví ma to. Vyzerala som ako papagáj.

Ako dlho trvalo, kým vám spravili taký bujný účes?

Vyše hodiny. Čo ma na tom ale najviac zaráža, je, že niektorí ľudia to robia naozaj. Takýmto spôsobom sa pripravujú na prvý dojem, čo je celkom zaujímavé, pretože nerozumiem, aký pocit tým chcú vyvolať.

Účinkujete aj v autorskej inscenácii 24, ktorá je vonku už vyše roka. Menila sa hra počas tohto obdobia?

Áno, menila sa hra aj náš spôsob prejavu, menil sa divák a jeho vnímanie. Najzaujímavejšie pre mňa bolo, keď sme touto hrou otvárali Palm Off Fest v Prahe. Tam som to prvýkrát počula ušami českého diváka a zistila som, že sme už ako žaba, čo sa pomaly varí vo vode. Niektoré veci už náš mozog vyhodnocuje ako fakty, a nie ako hrôzu.

To sa netýka len Ukrajiny. Je to vlastne výpoveď a veľmi jasná správa o nás Slovákoch. Len tak mimochodom sa tam hovoria veci ako „bojím sa dať svoje dieťa do štátnej škôlky a na tú súkromnú nemám“, „nechcete naše ukrajinské sestričky, ale vlastné nemáte“, „nechceme tu zostať, lebo si nevážite vzdelaných ľudí a neviete ich oceniť. Ale to robíte aj svojim vlastným, slovenským“.

Keď som počula, ako to hovoríme v tých Čechách, povedala som si: „Ježiši Kriste, veď niektoré z týchto vecí už oni vôbec nemajú ako problém.“ Takže to je drsná správa aj pre nás hercov, ktorí to hráme už tak dlho. Chceli sme to hrať, kým sa neskončí vojna, ale myslím si, že záujem diváka postupne klesá. Psychické zdravie nám nedovoľuje zaoberať sa naraz toľkými druhmi nešťastia okolo nás.

Foto: Andrej Balco

24, divadlo Snímka z autorskej inscenácie 24.

Je to stále rovnako strašné, ale spoločnosť akoby si na to vždy postupne zvykla.

Ustavične hovoriť niečo, čo je jasné, sa mi zdá ako plytvanie času. Vidíme tú hrôzu, často sa rozplačem, keď na sieti X (predtým twitter) vidím účty, ktoré ukazujú tie hrôzy. Tí, čo súcitia, budú súcítiť, a tí, čo sú ľahostajní, budú mlčiaci a ľahostajní. S tými, ktorí sú vyslovene zlí a nechcú súcitiť, to už nepohne. Ale nie, neodvrátili sme zrak, nezabudli sme na nich. Ja im napríklad ešte stále finančne pomáham.

Ako vyzeralo rozmedzie ohlasov, ktoré ste na inscenáciu dostávali? Boli aj negatívne?

To nie. Ale predpokladám, že tam nebol nikto, pre koho to bolo určené.

Celkovo sa zdá, že keď sa hrajú angažované inscenácie, ako napríklad aj v Divadle P. O. Hviezdoslava, tak tam nechodia ľudia, ktorí by mali.

Napríklad pri Kráse nevídanej by som o tom polemizovala. Často sa tam ocitli otcovia, pre ktorých to nebolo primárne určené. Práve im sa otvorili oči a myslím, že ich na smrť vydesil svet mladého ženstva, ale v tom dobrom slova zmysle. Nepredpokladali, že by ich dcéry vôbec mohli riešiť takéto veci, a keď tam s nimi uvedomelo išli, tak si myslím, že to urobilo ohromný kus práce v rodinných vzťahoch a vo vzájomnom pochopení. Empatický 40-ročný muž, ktorý by hneď pochopil svoje 16-ročné dievča, sa len tak nenarodí.

Je super, že to prijali s hrôzou, ale aj s vďakou, že je im tento svet otvorený. Nebolo to tak totiž vždy, všetci poznáme Tajný denník Adriana Molea a množstvo kníh o hrôzach dospievania v chlapčenstve. O dievčenstve som však videla len seriál Ostré predmety a túto inscenáciu. Akoby sme si nikdy nestáli za tým, aby sme o sebe my ženy vydali správu.

Ešte aj Tajný denník Adriana Molea písala žena o chlapcovi, nie o dievčati. Myslím si, že preto je tá inscenácia taká živá, a to bez ohľadu na to, či sa hrá na veľkom javisku, kam možno ani nepatrí, lebo je malá a krehká, alebo v CO kryte, či na Námestí slobody. Funguje v akomkoľvek priestore. Ešte stále je o ňu obrovský záujem, čo je skvelé. Asi 5 až 10 percent ľudí nám dáva spätnú väzbu, čo sa vôbec nestáva.

Je to tak silné, že som v sebe dlho nevedela otvoriť novú tému, pretože táto ešte nedoznela. Ale už ju mám, zachytila sa mi pazúrikmi niekde v mojej mysli a začínam ňou byť preplnená. Teším sa z toho a dúfam, že sa to takisto ako Krása nevídaná chytí na tep tejto spoločnosti.

Čítajte viac Krása nevídaná: Dievčenstvo vie byť pekne desivé

Čiže budete opäť režírovať? Baví vás takáto forma autorskej tvorby?

Áno. Mám v hlave takého malého čerta, ktorý kričí, že mu nestačí byť len interpretačným umelcom.

Bude to opäť ako pri Kráse nevídanej, že do tvorivého procesu zapojíte aj hercov?

Nie. Nie je to téma, s ktorou by mal každý skúsenosť. Herci v tejto oblasti nepôsobia osobne, takže tam nie je možnosť toho, aby autorsky prispeli. Teraz robím výskum. Pri procese sa určite budú môcť vyjadriť, ale nebude to kolektívna inscenácia.

Aký máte vzťah k písaniu?

Hrozný. Vôbec sedieť je pre mňa nemožné, ja buď chodím, behám, alebo ležím. To sú pohyby, ktoré sú pre mňa prirodzené. Sedenie sa mi zdá veľmi neprirodzené, neviem, kto to vymyslel. Je mi to nepohodlné, robí mi to zle na chrbticu. Sedenie počas písania je hrozné. Existujú aj pulty, pri ktorých sa stojí, to by pre mňa možno bol kompromis. Aj keď maľujem, tak buď stojím, alebo čupím, ale nemám klasický stojan, pri ktorom sa sedí. Nedokážem sedieť, nemám to rada.

Nevedela som, že maľujete.

Nerobím výstavy ani svoje diela nepredávam. Maľujem z vnútorného vytrženia, že tam nič nie je a potom je tam niečo, čo tu na tomto svete ešte nikdy nebolo.

Kedy ste s tým začali?

Bude to dobrých 10–12 rokov. Je to naozaj skvelá vec.

Čítajte viac Najlepší herci, mimoriadny počin aj najlepšia inscenácia: Pajtinková, Kostelný, Fialová a Špina získali divadelnú cenu DOSKY

Ako herečka ste dosť vyťažená, akými spôsobmi odľahčujete svoju myseľ?

V poslednej dobe toho mám naozaj veľa, takže to je dobrá otázka. Mám mechanizmy, na ktorých som pracovala, nie sú prirodzene nadobudnuté. Uznávam dva relaxačné módy. Prvým je fitko, mám rada silový tréning, čo by som o sebe v živote nepovedala. Milujem činky, svoju trénerku a supersérie.

Druhým je tzv. living therapy, keď sa v spolupráci so špecialistom snažím prísť na nové stereotypy. Náš mozog si nimi totiž neustále vypomáha, aby nemusel nonstop vyhodnocovať. Keď sa nejakého stereotypu zbavíte a nedáte si pozor, môžete zase nadobudnúť nové.

Je to prirodzená lenivosť mozgu, každý jeden stereotyp vás mentálne zostaruje. Myslenie je zábava, pokiaľ nevrážate do stien svojich mentálnych stereotypov. Tieto dve veci sú pre mňa relaxačné a pomáhajú mi zobudiť sa ráno šťastná s očakávaniami, čo bude, a so zvedavosťou a záujmom o svet okolo mňa aj so všetkými jeho príšernosťami.

Čo vás donútilo začať sa o seba takto starať?

S fitkom to bolo tak, že mi začali chýbať svaly na podporu chrbtice. Nechcela som, aby ma niekedy v živote bolel chrbát, tak som začala cvičiť. Téma duševného zdravia u hercov je ako čistenie zbrane u vojakov. Pre nich je absolútnou prioritou, aby zbraň vystrelila a nezasekla sa. A to je pre mňa duševné zdravie – nesmie sa zaseknúť a nesmie vám ublížiť. Duševné zdravie totiž nestrieľa smerom von, ale dnu, a tiež vás môže zabiť.

Spúšťačom pre mňa bolo to, že po tragickej smrti mne blízkej osoby som sa bála o svoje duševné zdravie na javisku. Mala som obavy, že nejaká z tém, ktoré hráme, túto traumu otvorí a ja to nebudem mať pod kontrolou. Vtedy som sa rozhodla ísť na koučing a zistila som, že ma to baví. Rovnako ako cvičenie – toto sú totiž mentálne činky. Bolí to, je to nepríjemné, mozog sa potí, duša vám hovorí: dajme si koláčik… Ale paradoxne keď odchádzam z toho skutočného fitka, mám super náladu, a keď odchádzam z koučingu, cítim sa fyzicky ľahšie. Takže je to vlastne opačne.

Foto: Šimon Jeništa

David HArtl Zuzana Fianova SND hra Matka Zuzana Fialová ako Matka a Dávid Hartl ako Syn v hre Matka.

Hrávate náročné úlohy, ako prvá mi napadla Matka. Keď odchádzate z javiska, zostávajú s vami tie emócie alebo sa z nich otrasiete?

Nezostávajú, ani nesmú. Je to emočný šum, v niečom je to falošné. Všetky emócie na javisku sú, bohužiaľ, moje, to sa nedá hrať. Aj keď je to cudzí príbeh, je to moja emócia k mojej babičke, maminke, ku mne, k budúcej manželke môjho syna a k mojej vnučke. Je to emócia príbehu samičky ľudského druhu, ktorá má tragický osud v osamelosti poslednej fázy svojho života.

V tejto inscenácii je návod, ako sa tomu vyhnúť, a veľa žien to aj tak vníma. Prípadne rovno prehodnotia niektoré veci. Nedávno som bola na masáži tváre, a kozmetička mi hovorí: „Bola som na tej Matke a rovno som povedala manželovi, že keď budeme mať deti, chcem si otvoriť maličkú kozmetiku, kde budem priebežne pracovať, aj keď budem mať deti. Aby mi niečo zostalo, keď deti odídu.“

Nemôžeme z lásky k druhým zabudnúť na seba. Ja mám osobnú skúsenosť s tým, že keď máte v živote veľa zábavy, máte sa radi a veselo si skackáte od jedného záujmu k druhému, všetci sa chcú pripojiť. Len čo si však sadnete a chcete, aby vám druhí robili život krajším, všetci od vás bočia. Takže odporúčam všetkým ženám, aby nezabúdali samy na seba a aby sa o seba starali. A teraz nehovorím o krémovaní.

Táto hra sa vyznačuje nelineárnym dejom. Ako sa vám pracovalo s týmto konceptom?

Mám rada, keď mám jasnú schému. Tu mi trvalo, kým som pochopila, čo sa deje v jej hlave a čo sa deje naozaj. Zo začiatku tento princíp v hre funguje, neskôr sa stratí, preto zostávame na pochybách. Pozeráme sa však na niečo reálne, pretože všetky veci, ktoré v inscenácii zaznievajú, skutočne zaznievajú aj v rodinách. Nemôže to predsa byť len nočná mora, keď už sme to niekde videli a počuli. Mali by sme sa zastaviť a pozrieť sa, či sa takto naozaj správame.

Nikto v štruktúre dcéra, syn, matka a otec nie je vinníkom. Nie sú dobrí a zlí členovia rodiny, zlá je samotná situácia, a my by sme mali hľadať, kde sa stala chyba. Táto rodina sa totiž ocitla v situácii, v ktorej z toho všetci vychádzajú zle. Spoločenské stereotypy prinútili ženu vzdať sa všetkého a obetovať sa pre rodinu, pretože je to považované za dobro. Lenže z tejto rovnice vypadla práve tá žena. Po tom, čo deti vyletia z hniezda, jej nezostane nič. Zabudnú na ňu po desiatkach rokov absolútnej starostlivosti. A muž na ňu zrazu začne kričať, že nemá žiadne záujmy.

Opäť je chyba v stereotypoch, preto sa snažím upozorňovať na to, že by sme sa z nich mali vymaniť. Keď som to prvýkrát čítala, myslela som si, že ide o komédiu. Až prví diváci ma upozornili, že je to horor. Prišlo mi totiž veľmi vtipné, ako sa tie postavy nepočúvajú. Ale takto sa ľudia naozaj rozprávajú. Tým, že ja nie som konfrontovaná s osamelosťou, som to spočiatku nevedela odhadnúť.

Čítajte viac Riaditeľka DPOH Valeria Schulczová reaguje na kritiku: Slovensko ide radostne vzad

Zdá sa, že v oblasti kultúry nastanú nejaké zmeny. Čo by sa malo stať, aby to bola zmena k lepšiemu?

Musíme lepšie voliť. (smiech) Ľudia z oblasti kultúry sa stali ďalšou skupinou, na ktorú sa ukazuje prstom ako na vnútorného nepriateľa. Ľudia z kultúry sú liberálni, zastávajú sa menšín a o každom človeku si myslia, že je jedinečný. Preto nesedia do obľúbeného naratívu, že niekto musí byť nepriateľ, aby sme mali na koho namieriť našu nenávisť.

To znamená, že sme v tej istej skupine ako menšiny, no sme tam pyšní a šťastní. Nič sa nemusí stať, toto je údel kultúry. Aj v určitom disidentstve zo seba dokáže vyprodukovať tie najkvalitnejšie výsledky. O kultúru sa nikdy nebojím, pretože je ako príroda. Vždy niekde prerazí.

Čiže jej budúcnosť vidíte pozitívne?

Vždy vidím všetko pozitívne. Mám takú povahu. Nemusíme si hneď hovoriť, že to, čo sa stalo, je zlé. Uvidíme, ako s tým budeme vedieť v kultúre zaobchádzať. Ani na jednej strane to nebude ľahké, pretože ani my nie sme príjemným partnerom, keď sa nám niečo nepáči. Vtedy sa ozveme, ako to bolo v dejinách vždy.

Teraz som sa rozprávala s režisérom Viktorom Polesným, s ktorým som práve dotočila film, aby sme neboli prekvapení aj tým, že ľudia, ktorých poznáme, sa rozhodnú dať sa na chrbátik, ukázať bruško a byť poplatní niečomu, čo sme doteraz považovali za obludné. Takže uvidíme, som veľmi zvedavá. História sa opakuje a má iné farby, no nikdy sa tu nenudíme. To musíte uznať.