V divadelnom predstavení Malé ženy, kde hráte, sa hovorí, že Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce. Je to tak aj u vás?
Vždy, ale najmä v posledných rokoch si vravíme, že darčeky sa budú dávať len tým najmenším a striedmo, no nikdy to nedodržíme. Každý rok je pol izby zapratanej farebnými papiermi z darčekov.
Ale aj tak – nečakáte niečo vytúžené? Čo by sa pod stromčekom zišlo?
Ani neviem. Mne už vlastne nič nechýba, ale poteší ma parfum od dcér, ako aj iná kozmetika. Toho nikdy nie je dosť.
Pozrite si snímky zo života herečky Božidary Turzonovovej.
V Malých ženách je na scéne krásny stromček, rodina a vy ste tetou Marchovou. Ako sa vám táto postava hrá? Hovorí sa o nej, že je rozmarná, náladová…
…hovorí sa o nej, že je nepríjemná! A ona to aj stvrdí. Keď volá Josephine, svoju neter, aby jej robila spoločníčku, povie: „Hovorí sa o mne, že som nepríjemná, ale to vôbec nie je pravda.“ A táto Josephine neskoršie povie: „Áno, v každej rodine má byť jedna stará panna,“ zarazí sa, ja sa otočím a poviem: „Presne tak, ale k tomu musíš byť aj bohatá!“ Tak to je jej prípad. Určite je vrtošivá, ale má dobré srdce. Nakoniec aj tej neteri, ktorá sa vydá proti jej vôli, dá aj tak bohatú výbavu, hoci neter od nej nič nečaká. A keď teta zomrie, celý majetok zanechá neteri.
Foto: SND/Luboš Kotlár
Malé ženy sa budú hrať aj 14. a 15. decembra, cez sviatky je potom na programe balet Luskáčik. Aj Malé ženy, z istého hľadiska, možno pokladať za podobne rozprávkové predstavenie…
To predstavenie už je ale bezozvyšku vypredané. Som rada, že Malé ženy mladým konvenujú tým, čo z nich cítia. A to je dobré znamenie, že mladí čosi chápu.
Stretávate sa tiež všetci na Vianoce pod stromčekom? Máte aj vy podobnú tetu v rodine?
Mám skvostnú sestru, ona má tiež svoju rodinu, svoje vnúčatá. Brata som bohužiaľ stratila pred dvoma rokmi. Moja švagriná a neter sú cez Vianoce v Tatrách, sú zvyknuté na Liptov. Keď ešte žili moji rodičia, vždy prišli k nám aj oni, aj náš kamarát, ktorého sme považovali za člena rodiny. A všetci mladí. Máme obrovský stôl, zmestí sa tam aj s deťmi 17 ľudí. V posledných rokoch sa schádzame len my, moja najbližšia rodina, pricestujú niektoré z mojich dospelých vnúčat zo zahraničia. Nemáme, žiaľ, už otca, Jozef odišiel, ale práve v ten sviatočný večer sme ešte viac v duchu s ním.
Čítajte viac Malé ženy chcú predovšetkým spájať. Koniec sezóny v SND sa bude niesť v rodinnom duchu
Kto zdobí stromček?
Stromček u nás práve vždy robil otec, Jozef. Najprv len on, potom mu asistovala staršia dcéra, potom vnúčatá, Alex, Mariam. A Mariam výzdobu teraz celkom prevzala, ozdoby po Vianociach aj odkladá. Presne vie, kde sa čo uloží, robí to podľa otcovej tradície a vzoru. Máme všelijaké pekné ozdoby. Svojho času sme chodili hodne hosťovať s divadlom do Poľska, to boli šesťdesiate roky a odtiaľ sme doniesli obrovské, ale obrovské gule.
Výzdoba je dôležitá, ale aj lahôdky. Aká bude u vás hostina?
Ako každoročne, budeme mať francúzsky šalát, ktorý voláme babičkin. Obligátne urobíme kapra, ale mladí, najmä najmladší vnuk, majú aj tak radšej tie rybie prsty! No máme radi napríklad tiež lososa. Upečie sa makovník, orechovník a potom tie rôzne tradičné zákusky, ktoré piekla ešte moja maminka.
Foto: Jakub Gulyás
A kapustnica?
Samozrejme! Tú máme uvarenú do zásoby a najviac chutí na tretí deň.
Kto to všetko uvarí?
No kapustnicu robím ja, tiež šalát, aj ryby. Pečie vnučka Mariam.
Vraj aj muzicírujete?
Boli časy boli, ale teraz chýbajú členovia orchestra. Hudbu máme radi. Vnučka Aninka v Utrechte študuje muzikológiu, Alex napríklad hral aj na violončele. Mali sme jedno nádherné štvorručné klavírne číslo, ktoré som hrala s tým vnúčaťom, ktoré práve chodilo na klavír, ale teraz nemôžem nájsť tie noty. Musíme nacvičiť niečo iné. Najmladší vnuk chodí na klavír, mohli by sme teda štvorručne hrať.
Pekne sa na štedrý večer vyobliekate?
Samozrejme, večer musí byť dôstojný, pekný, ale všetko sa chystá v posledných rokoch najmä kvôli tomu osemročnému vnukovi. Také to čakanie, zaznie zvonček, nastane rožiarenie…
Čítajte viac Jubilantka Božidara Turzonovová: Na sny som opatrná
Keby nálada klesala, tak čo?
Nálada? Nálada neklesá! Pamätám si z detstva, že nálada klesala, keď sme sa pozreli a jeden človek tvrdo spal. Môj drahý otec. Ale inak…
Pozeráte aj telku?
Možno mladší niečo pozerajú, ale je to len taká zvuková kulisa.
Hlavne sa asi obdivuje stromček… Máte ešte tie veľké gule z Poľska?
Áno. Poliaci mali nádherné ozdoby! Vždy sme odtiaľ niečo doniesli. Dodnes to ochraňujeme, vytvárame z tých ozdôb taký svoj výtvarný štýl a robí to práve Mariam.
Foto: Ctibor Bachraty
Vianoce dávajú všeobecný priestor k tvorivosti – máte aj vy výtvarné sklony?
Nemám výtvarné schopnosti, a je mi to veľmi veľmi ľúto. Som na tú tému síce primerane vzdelaná, ale či som v galérii či kde, na mňa musí obraz zakričať. Zakričí – a potom dielo náhodou vidí kunsthistorik, ktorý povie – to je slabota!
Ale nebojíte sa mať vlastný názor a to je plus. Máte aj nejakého maliarskeho miláčika?
V mladosti som obdivovala Marca Chagalla, impresionistov, sochára Rodina a všetky maliarske hviezdy tých čias.
A dnes?
Mám rada Galériu 19, jej vernisáže, výtvarníkov, ktorí tam vystavujú. Občas si odtiaľ niečo kúpim. Napríklad najnovšie mám od Rudolfa Filu obraz, ktorý milujem. Je to premaľba Baleríny Marca Chagalla, do ktorej Fila urobil tie svoje typické domaľovávanky.
Aj vás niekto niekedy maľoval?
Áno. Boli sme na lyžiarskom zájazde ešte ako študenti umeleckých škôl. Tie kurzy boli povinné – lyžovačky aj plavecké sústredenia – a my, herci z VŠMU, sme na ne chodili s výtvarníkmi z VŠVU. Vtedy sme boli na Roháčoch a boli tam aj študenti Vladko Popovič a Stanko Filko. Popovič mi niečo nakreslil uhľom a myslím, že Stanko Filko nakreslil mňa, dodnes to mám.
Však to sú dnes už hviezdy. Stano Filko je, žiaľ, už aj po smrti. Dvorili vám vtedy?
Nevnímala som to, mala som vtedy smiešnu teóriu, že sa vydávať nebudem, adoptujem si dve deti. Hovorievala som, že budem mať dom s vnútorným bazénom a bude tam veľká miestnosť, ktorej všetky steny budú pokryjú police s knihami. Moja mama plakala, keď ma počúvala.
Pri lyžovaní a plávaní ste zostali? Bude aj nejaká zimná túra? Športujete?
So športom veľmi nepokračujem, lyžovanie mi dávno zakázali. Keď idem na chalupu, sú aj prechádzky, ale nejaké sebaprekonávanie, to už nejde. Duša by aj chcela, ale telo nie, telo pozná svoje limity.
Vianoce sú aj časom rozjímania, vlastne je to aj historický sviatok, ktorý nás vracia do minulosti, k dejinám. Zamýšľate sa tiež?
Nielen na Vianoce. A myslím si, že odvtedy, čo bola korona, sa ľudia zamýšľajú o niečo hlbšie. Asi aj nad tým, kam sme to dospeli?
Doba je bizarná, ale to vlastne vždy bola. Vždy sa objavovali neuveriteľné výroky či epizódy. Raz Vasil Biľak povedal na zjazde spisovateľov „beniale“ namiesto bienále, v nejakom plamennom referáte, smiala sa na tom celá umelecká obec a dlho sa na to spomínalo, hláška pretrvávala. Pamätáte také niečo aj z oblasti divadla?
Priamo z divadla nie, chvalabohu, ale spomínam si na výroky Karola Bacílka. Keď sme boli ešte veľmi mladulinkí, v rozhlase si dali chlapci robotu a jeho výroky dali na jednu pásku.
Takže to bola sila…
To bola obrovská sila! Napríklad o Galandovi a jeho niektorej madone sa pýtal: „A čo on chce povedať, že naše ženy majú dlhé krky?“ Bacílek bol v tomto úžasný…
V tých minulých časoch sa ale nekompetentnými výrokmi mohlo aj niečo pokaziť, zastaviť niekoho v tvorbe a podobne, no dnes je spoločnosť vyspelejšia, vyložené hlúposti či anomálie vypudí a nedovolí, aby sa brali celkom vážne.
Naša spoločnosť je dnes nepomerne vyspelejšia a rozhľadenejšia. A to aj preto, lebo máme internet. Môžeme si hneď všetko overiť. No aj tak mám stále pocit, že žijem v jednej kolosálnej balamute, odhliadnuc od všetkého. Ale to je hodnotené cez moje kritériá, ktoré mám vďaka veku, a preto si môžem dovoliť kritické myslenie. Stále nás nabádajú, aby sme kriticky mysleli, ale keď máš kriticky myslieť, musíš mať kritériá. Najčastejšie sa hovorí o hodnotových kritériách, ale to nestačí. Musíš mať nejaký fundus. Odborné znalosti, skúsenosť. Ale nechcem mentorovať.
Náhodou je to zaujímavá téma. A málo sa hovorí o tom, že hodnoty z niečoho vyrastajú, nestanovujú sa náhodne podľa želaní, ale vyplývajú z faktov. Ktovie, či ich bude vedieť vždy správne uhádnuť napríklad umelá inteligencia, ktorá sa tlačí aj do umenia. Má perspektívu v divadle?
Myslím, že nemá. V divadle je vzácna práve tá väzba medzi divákmi a hercami, to zvláštne fascinujúce prepojenie medzi hľadiskom a javiskom. To žiadna umelá inteligencia nenahradí.
Áno, to prepopjenie je zázrak. Prúdia tadiaľ aj nevyslovené myšlienky, inotaje. V minulosti napríklad existovala akási tichá dohoda medzi hľadiskom a javiskom. Ľudia chápali každú narážku, ktorú herci vpašovali do predstavenia. Dnes to už nie je nutné a stáva sa opak – ako keby sa tá väzba tvorcov a divákov oslabovala prílišným experimentovaním a intelektualizovaním. Hrali ste v takom kontroverznom, diskutovanom, predstavení?
Nie, aspoň v poslednom čase nie.
Ale určité kritické hlasy boli aj na adresu Malých žien. Publikum ich prijalo s nadšením, no časť kritiky vytýkala Malým ženám vytýkala, že neboli viac posunuté, modernejšie, vraj uviazli v minulosti.
Ony uviazli v minulosti, to je pravda, ale s týmto faktom práve režisér pracoval.
Je to až dojemné predstavenie…
Na to predstavenie chodí väčšinou mládež, vydržia tam ten dlhý čas a na konci oduševnelo tlieskajú. Jeho výtvarná stránka, možno až na pokraji gýča, hudba, vzťahy, tá starina z minulého storočia, zrazu mládeži imponuje. Prečo? Už som to vyššie spomenula a tak len zopakujem – beriem to ako signál, a dobrý.
Stále veľa hráte. S ktorou postavou máte najviac roboty?
Síce každá dá veľa roboty, ale myslím, že to bude Sova, Ruské denníky a aj tieto Malé ženy, veruže.
Je aj taká rola, pri ktorej si oddýchnete a ani neviete, že hráte?
To nie.
A v deň, keď hráte, myslíte na to už od rána? Aj si opakujete rolu?
Iste, niektoré ťažšie pasáže. Tie si musím určite zopakovať. Veľmi ťažká je napríklad aj Pani plukovníková v Štúdiu L +S. To je temperamentné predstavenie, ktoré režíroval Vladimír Strnisko, nehráme ho často a som celý čas na javisku.
Čítajte viac V Štúdiu L+S má baviť svojrázna Pani plukovníková
Takže, nie je to ľahké povolanie byť herečkou. Koľko rokov ste už na scéne?
V SND som hrala ešte ako študentka, ale oficiálne som nastúpila v roku 1963 s hrou Igora Rusnáka Líšky, dobrú noc, čo bola alúzia na Svätú Janu.
Boli ste Svätou Janou, máte teda právo hovoriť o posvätnom. Čo by ste napríklad zaželali čitateľom k sviatkom a do nového roka?
Želám čitateľom to, čo sebe a blízkym. Mám na mysli, že žijeme v skľučujúcich okolnostiach, mám na mysli tie strašné vojnové udalosti či pandémie. A želám sebe aj nám všetkým, aby sme napriek tomu všetkému aj všetkým klimatickým katasrofám, ktoré sa opakujú vo svete čoraz hustejšie, aby sme si uvedomovali, aké je vzácne, keď máme prácu, keď sme zdraví, keď sme pohromade, keď sa máme radi. S týmto povedomím, s touto rezervou, sa dá prekonávať naozaj všetko.
Božidara Turzonovová
Herečka a pedagogička sa narodila 28. mája 1942 v Sofii, vyrastala však na Slovensku. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave a hneď po jej absolvovaní sa v roku 1963 stala členkou činoherného súboru SND, kde pôsobí dodnes. Hrala napríklad v legendárnom predstavení Na skle maľované, či v nezabudnuteľnom Ženskom zákone. Dnes exceluje napríklad v Ruských denníkoch, v inscenácii Čaj a apokalypsa, v Sove, v Salemských bosorkách či v Malých ženách. Účinkuje aj v Divadle GUnaGU (Riaditeľky zemegule), v Štúdiu L+S (Pani plukovníková). Známe sú aj jej televízne a filmové postavy, napríklad v seriáli Vivat Beňovský, či vo filme Anděl s ďáblem v těle alebo Božská Ema. Venuje sa aj pedagogickej činnosti a je nositeľkou mnohých ocenení. Jej manželom bol herec Jozef Adamovič.
