Pôvabný dokument o vyrovnávaní sa s vlastnou identitou, so začiernenými miestami pamäti a starnutím je momentálne v našich kinách. Nabáda uvažovať nad tým, ako veľmi nás rodinné väzby definujú, aj navzdory času, vzdialenosti a ich roztrieštenosti.
Mamacita sa najmä vďaka vnukovi, ktorý naruší jej samotu, ponára do svojich spomienok a otvára staré rany. Vychovával ju starý otec, prísny generál, ktorý sám ako otec zlyhal, a José postupne odhaľuje zamlčané trpkosti.

Sprvu sa oboznamuje s priestorom, usporiadaním spoločenstva, verného služobníctva, ktoré Mamacitu obklopuje. Prostredníctvom detailov tak skladá mozaiku jej krehkej osobnosti, ich rozvíjajúceho sa vzťahu, aj svoj vlastný rodokmeň.
Navonok je Mamacita ráznou paňou svojho paláca, budovateľkou, ktorá všetku slávu, krásu aj majetok získala vlastným úsilím. Je tvrdohlavou autoritou, no v zásadných momentoch, s ktorými ju vnuk citlivo konfrontuje, potvrdzuje svoju čistotu.
Filmár si vybral ťažkú látku, aj keď sa môže zdať, že portrét rodinného príslušníka zvládajú už študenti dokumentaristiky ľavou zadnou. Mamacita je poriadne svojrázny oriešok, je zásadová, panovačná a sebastredná, no filmár ju rozlúskol s láskavým humorom a zároveň s pokornou úctou.
Rozhodne mu však neležali všetky témy otvorené pri nohách hneď, vo filme vidieť, že jeho splývanie s koloritom domu si vypýtalo čas. Napríklad aj na zmene Josého účesu. Jeho vytrvalé a úprimné zbližovanie sa s protagonistkou je hlavným motívom príbehu a z reality vyplynie absolútne autenticky a vrúcne.
„Čo máme priniesť?” pýta sa kuchárka, ktorá pre Mamacitu pracuje dlhšie, ako je zdravé. "Ako prvé urobíme revoltijo,” rozkáže si stará dáma. Služobníctvo však namieta, že na mexický pokrm im chýba masť. "Nemala by si hovoriť, čo nemáme, pretože všetko je v mojej hlave,“ zahriakne kuchárku Mamacita a v ďalšom zábere už spoločne miešajú jedlo na sporáku.

Tvrdohlavo doň prilieva ďalšie ingrediencie nehľadiac na to, že obsah hrnca sa vylieva na sporák. Kuchárka aj majordóm ju upozornia, no to je v tomto dome prísne zakázané. José babičku so situáciou konfrontuje, no ona si za svojou prísnosťou stojí. Postupom deja však divák zásadám starej panej predsa len porozumie.
Mamacita sa aj napriek pokročilému veku nevzdáva života a film naznačuje, že kým bude sama sebou, neupustí od neho. „Ešte nechcem odísť, ešte neviem o živote dostatočne veľa.“ Jedna z najkrajších replík zaznie z jej úst pri pomyslení na smrť.
Rozhodne neutekajte z kina skôr, ako sa skončia záverečné titulky, prišli by ste totiž o najkúzelnejšiu scénu filmu. Mamacita si totiž film o sebe stihla pozrieť a režisér nám jej zážitok sprostredkoval.