Vlani premiérovali dva hrané filmy
Teoretici komplexne rozobrali hranú tvorbu v covidovom roku 2020, chudobnom na distribučné premiéry. Pomenované boli esteticko-ideové východiská doplnené bohatými štatistickými údajmi, no výčitky z minulých rokov pretrvali. Hraná tvorba je stále opatrná, konvenčná a témy či problémy, ktoré reflektuje, sa opakovaním aj napriek rôznym uhlom pohľadu vyčerpávajú.
V roku 2020 sa vinou covidu dostali do kín dva filmy s väčšinovou slovenskou produkciou. Služobníci Ivana Ostrochovského vyrovnávajúci sa s komunistickou realitou a Sviňa Mariany Čengel Solčanskej, ktorá fabuluje o reálnych udalostiach známych z titulkov slovenských novín. Práve tieto dva tituly sa stali stredobodom pozornosti referátu Viery Langerovej. Ani jeden u nej neobstál. Služobníci, hoci sú esteticky a formálne nadpriemerným dielom, nevykazujú takú hĺbku ako Organ Štefana Uhra, s ktorým ho teoretička dala do súvislosti. Do dlhej debaty na túto tému bola prizvaná aj odborníčka na Uhrovu tvorbu Eva Vženteková. A niekde tu sa začali aj otázky o identite slovenského filmu.
Miro Ulman v úvode výborne zhrnul stav slovenskej hranej kinematografie z pohľadu štatistík a čísel, kondíciu má podľa nich uspokojivú. V roku 2019 bolo v kinách pochopiteľne divákov viac ako vlani, no ich nezáujem o kino nie je výlučne pandemickým dôsledkom. Začal sa už pred vypuknutím pandémie. Preto rezonuje otázka, ako sa bude divák správať po odznení protipandemických obmedzení a ako na jeho odumierajúci interes o kinosálu zareagujú distribútori či prevádzkovatelia jednosálových kamenných kín a filmových klubov. Jednoznačne stoja pred výzvou.
Foto: Lukasz Wojciechowski
V čom je kinematografia národná?
Najzásadnejším leitmotívom bolo hľadanie zástupných znakov či rukolapných dôkazov, ktoré by mohli slúžiť ako prekurzory identity slovenského filmu. Vraj zahraničný divák nevie rozlíšiť, či pozerá slovenský film. Otázkou je, či je to podstatné. Je pravda, že filmy rumunskej novej vlny či súčasnej poľskej školy rozpoznávame, rovnako preráža špecifický naturel napríklad v americkom nezávislom kine.
Čítajte viac Aký úspešný je slovenský film?
Nad touto otázkou sa zamýšľali už teoretici pred nami, jednoznačná odpoveď, zdá sa, nejestvuje. Za úvahu by možno stálo nahliadnuť na problematiku z inej perspektívy, ako hľadať špecifiká v minulosti. Pýtať sa jednoducho, čo tvorí národnú identitu. Môžu ju totiž pomenovať filmy reflektujúce z prvej ruky našu všednosť. Slovenské filmy zo slovenského prostredia, ktoré sa venujú súčasnému človeku (mestskému i tomu z vidieka či malomesta) a jeho každodenným malým problémom. Také, ktoré nie sú explicitne a cielene angažované politicky či spoločensky, ale rozkrývajú – na prvý pohľad menej zásadné – kolektívne pocity a vzťahy. Čím prirodzene postihujú aj ducha doby a politiku našej identity. Veď o tom sú životy a malé konflikty človeka žijúceho tu a teraz predovšetkým. Bez ohľadu na to, kde sa nachádza, stojí zoči-voči ekologickej kríze. Je utváraný postkapitalizmom, postneoliberalizmom a prehlbujúcou sa necitlivosťou a odmietavým postojom väčšiny voči všetkému, čo sa jej bytostne netýka. Autentických konfliktov pre film je teda dostatok.
Filmovať o nás. Civilne, inteligentne, bez kalkulov. Premýšľam, no takých filmov vzniklo od hluchých deväťdesiatych rokov pramálo. Boli tu napríklad Nina, Eva Nová, Špina, Nech je svetlo či Dom Zuzany Liovej. Od civilizmu novej vlny (Grečner, Uher) cez Šulíka, Hanáka, Párnického a Trančíka, kde bola spomínaná nálada doby a človeka v nej prítomná, ba až dominantná, sme sa malých, autentických filmov o malých nás nedočkali mnoho. Netvrdím, že títo autori urobili v tomto smere dieru do sveta a po nich zostalo až dodnes prázdno. No práve na takýchto filmoch a ich detailoch sa dá vytušiť aktuálna nálada kolektívu či našej národnej kultúrnej identity.
Splývame so svetom, otvárame sa mu, no predsa onú "svojskosť“ možno v mnohých národných kultúrach vytušiť. Spomínal sa čímsi národným špecifický poľský či český film. Vyčítať však slovenským filmárom, že z ich diel necítiť pôvod či vlasť, je absurdné.
Čítajte viac Úskalia slovenského filmu pomenúva bilančná prehliadka
Chýbajú príbehy civilné a intímne
Keď sa však chceme baviť o národnej kultúrnej identite, zastavme sa na okamih pri sledovaní amerických nezávislých filmov. Vidím v nich často tragikomické postrehy zo života Američanov strednej triedy, ich banálne aj márnomyseľné problémy. Vyhraňujú sa, tvoria rodinné i milenecké vzťahy. Sú vyhorení, letargickí aj premotivovaní, takí, ako my všetci. Tieto filmy spája obrovské geografické teritórium s rôznymi kultúrnymi vplyvmi. Aj napriek rôznorodosti autorských prístupov, žánrov a tém ich však možno nazvať americkými, akokoľvek by sa z toho chceli vymaniť.
Naša identita a z nej vyplývajúca poetika sa do veľkej miery odrážajú v každodennosti. V malých rituáloch, v tom, aké problémy nás trápia, ako ľúbime, starneme, uchopujeme svet. A odráža sa predovšetkým v tom, o čom chceme filmom rozprávať. Stále prevažujú veľkolepé naratívy vzťahujúce sa k dobe minulej, hyberbolizované polorozprávky o našej spoločnosti či pokusy o žánrovky. Ak sa aj objavia každodenné príbehy, tiež často siahnu po konfliktoch prevyšujúcich našu každodennú skúsenosť, aby zarezonovali tragikou.
Možno by sa divák na filmy vyjadrujúce aj jeho po pandémii do kina vrátil bez väčších problémov a zvedavý. Takto ho budeme musieť vedieť nalákať aspoň na žánre, podľa štatistík ho stále najviac baví triler a komédia. Nezabúdajme však, že ponuka robí dopyt.
