Legendárny herec Jan Kačer: Prečo by som mal byť starý, keď nemusím?

Na tlačovej konferencii k filmu Moc ste sa zúčastnili v sprievode dcéry na vozíčku, ale ste stále aktívny. Dokonca vraj stále v sebe niečo objavujete a oprašujete odložené talenty. Je dobré mať viac talentov?

Skôr je to niekedy problém! A ja som to mal ešte zložitejšie. Otecko mi zomrel, keď som mal dva roky. Starala sa o mňa mamička. Ovdovela tridsaťšesťročná a môjho otca milovala až za hrob. Bola úžasná, počas celej vojny nás dokázala živiť a pripravovala nás pre život – všetko dôležité viem od nej. Bol som však stále sám, hoci som mal brata. Ten bol o desať rokov starší, chodil už za dievčatami a ja som mu furt len prekážal. Radšej som si teda kreslil a čítal tatovu knižnicu. Týmto spôsobom som sa dostal do sveta umenia a obdivoval som ho. Ani vo sne mi však neprišlo na um, že by som niekedy niečo robil v umení. Chcel som byť doktorom, ale nevzali ma. Mal som zlý kádrový pôvod, lebo otec, kým umrel, vyrábal topánky.

Ale potom ste absolvovali keramickú školu v Bechyni. Tam to išlo?

Bola to zhoda náhod. Niekto mi poradil, že by som mal skúsiť túto keramickú priemyslovku, že tam by aj taký kádrový posudok mohol obstáť. Bola to vyššia priemyslová škola keramická, kde sa vyžadovalo výtvarné nadanie. Naozaj ma vzali a v Bechyni som už k umeniu naozaj pričuchol. Veľa som kreslil, chcel som byť sochárom. Raz som ale pre miestnych ochotníkov namaľoval kulisy, počúval som, čo si hovoria, a tie ich reči sa mi zapáčili. Neskôr ma ochotníci aj obsadili do hry, začal som účinkovať v divadle, a tak som sa k tomu umeniu už celkom dohrabal.

Mali ste hneď veľké ambície? Tušili ste, že budete na špičke?

No, nevnímal som to tak, mal som iné priority. Ja som chcel byť najmä celý život oddaný a verný svojej mamičke. Mamu však nemáte po celý život a zrazu ste v pozícii, že sám ste tou mamičkou. A už je všetko inak! Premýšľam o týchto veciach, zaznamenávam si myšlienky, píšem krátke fejtóny, robil som aj pre rozhlas. A pri písaní som si začal niečo o sebe uvedomovať.

Foto: Filmtopia

Moc Jan Kačer ako minister Berger, Jana Oľhová ako jeho manželka a Ingrid Timková ako premiérka vo filme Moc.

Napríklad?

Napríklad, že teraz v starobe mám po prvý raz dosť času, aby som si ten život užil. Už nie som v divadle, som celý deň doma, mám tam svoje farbičky, písací stroj, to, čo mi je dostupné a potrebné. Naraz mám dobrý pocit, a hovorím si, prečo by som mal byť starý, hoci mám na to vek? To je dobré zistenie!

Ste v aj kontakte s mladými? Vieme, že máte deti, rodinu, ale myslím mladých umelcov. Žili ste v Ostrave a teraz je tam úspešné avantgardné divadlo Mír. Sledujete napríklad novú hviezdu Štěpána Kozuba?

Práve nedávno som to meno spomínal, ale skôr s obavami. O toho chlapca mám starosť.

Prečo?

Ja som pred polrokom nevedel, že existuje, potom som ho videl, ako príšerne nevkusne a nevtipne „šaškuje“. No potom som ho zasa videl hrať veľmi pekne. To je však veľmi nebezpečné. Sme malá krajina, tak ako aj vy, a u nás by teda herci mali dbať na to, aby sa neokukali, takže mám oňho strach.

Čítajte viac Recenzia: Mocným prejde všetko. Aj vražda

Vám také niečo nehrozilo?

To bolo inak. U nás je teraz zvláštna situácia. Už to nie je „socík“, ale ešte to nie je ani kapitalizmus. Je to niečo medzitým. Ľudia si nieže závidia, ale naraz zistili, že sa živia svojou profesiou, a to ich mení. Oni sa nebudú s nikým kamarátiť preto, že je dobrý, ako to bývalo kedysi. Teraz je šikovný človek konkurent, a to, že je dobrý, už nemá význam.

Čo sa dnes hodnotí?

V minulosti, keď bol niekto dobrý, tak ho ťahalo k tomu dobrému, k výnimočnému, ale teraz sa takému niekomu ostatní radšej vyhnú. Ako rivalovi! Je to teda presne naopak.

Ani na vás nie sú zvedaví?

Ja napríklad sedím aj tri-štyri dni doma sám a ak aj niekto z môjho sveta ide okolo, nezastaví sa. Nepovie si: „On ten Honza nie je úplne blbý, ja si k nemu zájdem.“ A nezazvoní.

Iste by mnohí prišli, keby vedeli, že môžu. Napríklad kolegovia z Činoherného klubu, ktorý ste spoluzakladali a po roku 1968 ste tam skončili. Chodíte tam? Ako sa vyvinula táto scéna – má stále význam aj pre vás?

No vyvinulo sa to tak, že od okamihu, keď ma odtiaľ vyhodili, som tam vlastne nebol. Ale nikdy som sa na to nesťažoval. Mám to však ako veľkú ranu. Je to ako prvá láska, o ktorú ste prišli a už sa nikdy nemôžete tak zamilovať. To ma mrzí.

Foto: Festival slobody

Každý den odvahu, Festival slobody Jana Brejchová a Jan Kačer vo filme Každý deň odvahu.

Čo je vám útechou? Kto je k vám dobrý a všetko zlé vám vynahradzuje?

Ja nie som zatrpknutý! Napríklad s Josefom Abrhámom sme boli veľmi dobrí kamaráti. Telefonovali sme si často. Mám veľkú rodinu, tri dcéry, deväť vnúčat a tri pravnúčatá. Povie sa – plný dom, ale to vôbec nie je pravda. Som síce obklopený rodinou, je tu v Bratislave napríklad so mnou dcéra, ktorá si jediná nechala meno Kačerová, ale všetko je to len malinká náplasť. Všetci naokolo mi hovoria „ty sa máš!“, ale pocitovo som ohromne sám.

A čo vám najviac chýba?

Mne vlastne nechýba vôbec nič. Je to pocit. A búrim sa proti pánubohu, lebo ten koniec zariadil zle. Ja mu všetko verím a obdivujem, ako to na svete vymyslel, že rastie tráva a že ju zožerie krava, všetko, čo urobil, je geniálne, akurát ten koniec! Človek zomiera v bolesti, pozostalí sa trápia a ešte vás aj zostrelí na vrchole tvorivosti, keď už všetko viete. Toto ma trápi. Inak mi nič nechýba, iba ak to, že dnes som napríklad vôbec nespal!

U nás v Bratislave? Boli ste taký rozrušený?

Viete, je hrozné prežiť sedem hodín bez spánku, a to ešte v cudzom hoteli! Je to nádherný hotel – keď som v Bratislave filmoval, vždy som tam býval. Strašne ma teda tie chodby rozrušili. Spomienky. Ono si to telo pamätá viac než vy! Hotel Carlton je vľúdny, krásne prebudovaný, ale ako som tam vošiel, spomenul som si na všetko, čo som tam zažil. Raz sa v Bratislave filmovalo aj s Martou Vančurovou, bola na člne, do ktorého niekto narazil a ona sa skoro utopila. Vytiahli ju z vody, dopravili do Carltonu a ja som bol práve na chodbe, keď ju tadiaľ viezli. Voňala po tom Dunaji a keď som sa teraz ocitol na chodbe hotela, na tom istom mieste som pocítil, že tam vonia tá Vančurka! Ale to je dobré, mňa takéto veci veľmi bavia. Až tak, že nespím…

Čítajte viac Herec Jan Kačer: Po osemdesiatke hrá v politickom trileri a vie, na čo potrebuje odvahu

Dnes bude lepšia noc? Ste spokojný s filmom, na premiéru ktorého ste prišli?

Trocha ma mrzí, že novinári po filme nezatlieskali a neprejavili očarenie filmom, ktorý si to podľa mňa zaslúži. Režisér Prikler ten film vydrel a urobil ho nádherne. Produkujete pár filmov ročne a netešíte sa z nového? Mňa očarila už tá prvá scéna filmu, keď som ho po prvý raz uvidel. Poľovačka v lese. V scenári bolo, že je to veľká poľovačka, množstvo ľudí chodí po lese, strieľajú diviaky a režisér z toho urobil statický, pôsobivý záber, tichý a čistý. Alebo iný záber z úvodu – pozeráme sa na ťažko chorého nahého nehybného chlapa. Trvá to tak dlho, až si divák musí položiť otázku – čo to má znamenať? Asi to bude o tomto chlapovi a niečo sa stane! Režisér chce divákovi niečo vnuknúť a robí to výborne. Mne sa ten film veľmi páči.

Vo filme Moc hráte ministra, ale komentujete ho ako režisér. Netúžili ste v živote viac režírovať filmy?

Moji rovesníci, chlapci režiséri, boli veľmi dobre pripravení. Celý ten slávny ročník – Menzel, Jireš, Chytilová, Schorm, Němec. Ja som u nich hral, prečo by som mal aj režírovať? Boli sme veľkí kamaráti, schádzali sme sa, debatovali, ale ja by som sa hanbil vedľa nich filmovať. Síce som urobil jeden prázdninový film, to áno, ale nejako vážne usilovať o uznanie v tejto oblasti som nechcel. Ja som sa snažil o divadlo a my sme sa navzájom rešpektovali. To bolo práve krásne. Do našej generácie patril aj Pavel Landovský, Petr Čepek, každý niečo prinášal.

Formuje sa aj dnes taká garnitúra umelcov?

Ale sú! Dokonca niektorí mi pripadajú lepší, než sme boli my. Ale neberú to tak vážne. Oni sa tým živia. Ja som napríklad odmietol trikrát viac filmov, než som ich urobil. Vždy som sa pýtal, o čom to je, kto to robí? Aha, tento? Tak to nie! Ani raz som sa nepomýlil. Keď som potom išiel na film, ktorý robil za mňa niekto iný, nikdy som neľutoval, že som odmietol. Ja by som to robil inak, ale aj tak by to bolo „blbé“. Keď som sa však rozhodol nakrúcať napríklad s Frantom Vláčilom, tak to mi stálo za to! Rok sa nič nerobilo a len sa čakalo, až sa Franta Vláčil rozhodne. No ale keď to potom prišlo, tak to bolo niečo!