Aký odkaz Alexandra Dubčeka sa odtláča v súčasnej slovenskej spoločnosti?
Záleží na tom, kto ho tam odtlačí a kto ho číta. V našej spoločnosti je zvykom upravovať odkazy a odtlačky podľa vlastných predstáv. Vidíme meno, vidíme tvár, vidíme človeka a s ním aj minulosť, ktorá bola lepšia ako prítomnosť. Obrazy z pamäti smerujú späť do neživého sveta mladosti.
To sa volá spomienkový optimizmus.
A tak funguje aj odkaz Alexandra Dubčeka. Tí, čo si naňho spomínajú dnes, povedia, že to bol milý pán, ktorý sa pekne usmieval a keď rozprával, občas sa zajakával. Jeho odkaz pre dnešnú dobu prezentujú ľudia, ktorí si ho odtláčajú a čítajú podľa seba a sú to práve politické strany typu Smer. Majú záľubu prikrývať sa milou Dubčekovou tvárou, nositeľkou étosu roku 1968. Snažia sa tak na ľudí zapôsobiť, a to sa mi nezdá čestné.
Keby ste Dubčeka mohli obsadiť do filmu ako živého pamätníka, akej situácii by ste ho vystavili?
Asi by som ho vzal do Kirgizska, kde strávil časť života. Konfrontoval by som ho s otázkou, akým spôsobom dokáže idealizmus vyblednúť a ako človek prichádza o ilúzie o svete. Ako odchádza ortodoxná viera – dedičstvo detstva a mladosti – a ako je schopný pochopiť svet.
Vo filme zaznie veta, že utópie sú iniciačným momentom zmeny, bez nich by svet zostával nemenným. Žijeme krízu neskorého kapitalizmu, na pokraji ekologického kolapsu a zmena je o to žiadanejšia. Máte utopickú predstavu budúcnosti?
Je taká múdrosť "poznaj sám seba”. Nie je utópiou, že každá zmena sa začína od jednotlivca. Poznaj sám seba súvisí s tým, čo zachráni tento svet, a to je hľadanie významu pojmov človek a humanizmus. Tie pojmy sa storočiami zmenili vplyvom ideológií, totalít a politiky. Tu je, myslím, potrebné začínať odznova. Znovu sa narodiť. To je aj odkazom nášho filmu.
Ako sa z Dubčeka stala politická hviezda?
Ikonická situácia vznikla na kúpalisku v Santovke, kde skočil zo skokanského mostíka povestný olympijský skok a fotka obletela celý svet. Ľudia boli v 50. rokoch – keď vojnu vystriedala nová totalita – zdrvení. A odrazu sa jeden z tých, čo predstavovali režim, vyzliekol na kúpalisku do plaviek a rozprával sa s nimi.
Bolo to niečo neobyčajné, a to ho vynieslo na najvyššie priečky popularity. Myslím, že časť z toho robil vedome, ale vnútri bol Dubček mini strom, malý strom. Vraj sa tak aj predstavoval: Ja som Dubček, ale keď budem veľký, budem dubisko.
Podobné triky používajú súčasní politici. Spomínam si na Putina vo filme Svedkovia Putinovi. Keď prvýkrát kandidoval na prezidenta, stretával sa s ľuďmi a cielene pre nakrúcanie zorganizoval napríklad stretnutie s bývalou učiteľkou. Robert Fico na svojich turné po Slovensku vtipkuje na pódiu, na oslavách MDŽ rozdáva ruže a tiež má fanklub. Z Dubčeka urobili ,jedného z nás’ najmä politické rozhodnutia, ktoré viedli k Pražskej jari. Bol dobrým politikom?
Fico, Putin a ďalší predstavujú fenomén, keď politici vykročili k civilnosti. Dávajú ľuďom vedieť, že sú jednými z nich. Vidieť však, že ani Putinovi, ani Ficovi nejde o to stretnúť sa a rozprávať sa s ľuďmi, v skutočnosti ich to obťažuje. Je to ale potrebná súčasť marketingu. Dubček sa v 60. rokoch s ľuďmi cítil dobre, dal si s nimi aj za pohárik.
V archívoch som našiel zábery z jeho oslavy sedemdesiatky. Nevedel, že ho nakrúcajú, keď k nemu prišla čašníčka, aby prekrojila narodeninovú tortu s ružou v strede. On jej povedal: "To by bola veľká chyba, keby ste tú ružičku prekrojili, ja mám ruže rád.” A ona sa na neho pozrela s láskou. Všetko som mu uveril. To nie je žiadny marketing, je to v ňom. Hrabal mu napísal akýsi nekrológ, ktorý nazval Titan. Píše, že Dubček ako prvý ušľachtilý komunista kraľuje spomienkou aj fakticky na kresťanských nebesiach.
Presvedčili vás jeho prejavy?
Keď naňho nahliadam ako na rétora, zastáva politický systém a to, čo rozpráva, sú táraniny. Svätý František tiež nebol intelektuál. Padal na kolená, pozerajúc do neba, a plakal. No povedal pri tom pár pekných viet a ľudia mu uverili najmä jeho prostotu a čistotu.
Dubček mu bol možno intelektuálne podobný, ale ovplyvnil a viedol celé generácie intelektuálov, ktoré nad ním rozmýšľali, vrátane jeho obdivovateľa Umberta Eca. Dubček bol jedným z tých, ktorí premenili svetový politický žáner, a bol jeho tvárou.
Čítajte viac Všetci ľudia budú bratia. Akú tvár má Dubček v novom filme?
Mnohí vnímajú aj Gorbačova ako hrdinu, vďaka ktorému sa napokon totalita skončila. Tiež veril v utópie o funkčnom socializme.
Neporovnával by som ich. Gorbačov povolil uzdu Sovietskeho zväzu, no nebolo to iba vďaka nemu. Bol iba tvárou režimu, skutočné zmeny museli chcieť ľudia v KGB. Ak ich nechceli oni, nestali sa. Pavel Litvinov, jeden z ôsmich statočných, ktorí stáli na Červenom námestí, v roku 1968 zavretý v gulagu raz popíjal vodku so svojím strážnikom.
Ten mu vtedy povedal: Dub (Dubček) padne, ale Čeka (prvá tajná polícia založená v sovietskom Rusku pozn. red.) zostane. A zostala, čo je hmatateľné v súčasnom Kremli. Občas má človek pocit, že Putin to celé drží, no za ním stoja šedé eminencie agentov KGB. Táto inštitúcia sa v Rusku formovala desaťročia a zostala jediným, čo tam ešte funguje.
Pripravujete film, ktorý tiež vychádza z osobností slovenskej histórie. K akej téme vás osud Alfréda Weltzera doviedol?
Ústrednou témou pripravovaného filmu bude pravdepodobne dlhotrvajúca a politicky únavná utečenecká kríza. Konšpirácia ticha bude súčtom toho, čo som doteraz nakrútil, a doterajšie experimenty by som chcel posilniť väčšou istotou.
Foto: Filmexpanded
V režijnej koncepcii postupujete metódou preverovania historických udalostí a nové východiská nachádzate prostredníctvom archívov v konfrontácii s autentickými spomienkami pamätníkov v živých situáciách. Archív je tak aktívnym materiálom a minulosť stále našou prítomnosťou. V čom spočíva váš režijný koncept?
Niekoľko rokov príprav filmu znamenalo premeny formy a spočívali aj v tom, že na začiatku mali byť rozprávačmi Dubčekove deti a vnuci, čo nevyšlo. Položil som si vtedy otázku, ako dosiahnuť, aby to na prvý pohľad nefungovalo, aby to bolo na hrane, trocha vykĺbené. Štruktúra nemohla chronologicky popisovať svet a príbeh Dubčeka, nechcel som robiť historický ani portrétny film, najbližšia mi je autorská esej.
Obľubujem k sebe klásť postavy, ktoré sa dlho nevideli a majú si čo povedať. Je medzi nimi napätie, v skutočnosti by sa možno nestretli, no pre film môžete takéto stretnutia iniciovať. Ľudia na nakrúcanie prídu a odrazu sa stane čosi katarzné. Niekoľko takých situácií vo filme vzniklo a sú návratmi v čase aj v pamäti. Pamäť je mätúca, skúmal som ju už v predošlom filme Diera v hlave.
Človek pátra a ponára sa do najzapadnutejších kútov spomienok. Je to akási archeológia pamäti. Rozpamätanie sa môže ako precitnutie zo sna ovplyvniť súčasnú realitu. Takéto momenty vo filme demýtizujú postavu Dubčeka. Bez toho, aby sa človek pokúšal otrocky nasledovať chronológiu udalostí, spomína si z perspektívy vlastnej pamäti, a to ma zaujíma.
Čo pre vás znamená byť pri nakrúcaní na hrane?
Keď za niekým prídem a točím s ním film, ten človek nikdy nesmie zabudnúť, že som tam bol. Nemôže na druhý deň povedať: Bol za mnou jeden filmár a rozprával som mu niečo o Dubčekovi. Nie, to nakrúcanie musí v istom zmysle zmeniť jeho život, musí sa tam stať niečo, čo postavu, ale aj diváka premieňa. To je ten konfliktný moment chôdze po hrane, po ostrí noža, keď balansujem, občas spadnem a stane sa aj, že niekto sa opýta, či je to ešte etické.
Čítajte viac Pred 55 rokmi sa začala okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy
A je?
Premýšľam o tom. Vždy uvažujem o zmysle tej scény. Pokiaľ sa tam nepovie nič a ľudia sú použití ako panáci, aby kompenzovali nejaké smiešne ambície režiséra, toto je pre mňa neetické správanie. Pokiaľ danou scénou obhajujem isté hodnoty, pátram po pravde v širšom význame, je to v poriadku, pretože ľudia to sami chcú a nakoniec mi niektorí dokonca poďakujú.
Mali by dokumentaristi a dokumentaristky tlačiť napríklad na témy LGBTI+ ľudí či iných ostrakizovaných skupín, aby ich väčšina na druhej strane prestala vyčleňovať a stereotypizovať? Má film takúto silu?
Som rád, že filmy s témou LGBTI+ vznikajú, sám mnohým výrazom tejto terminológie nerozumiem, niečo to poznanie musí otvárať. Ľudia frflú, že sme presýtení, že je toho veľa a má to svoje medze. Ja hovorím, že nemá a malo by toho byť viac. Mám pocit, že hlavná vlna, ktorá do našej krajiny ešte ani neprišla, nás musí zahltiť. Musíme sa v nej utopiť a tému vnímať vo vrchovatej miere, aby sme si dokázali vybrať to podstatné, potom na ten akt zabudli a vytvorili si novú normalitu.
Nie je to až údel v prospech spoločnosti?
Je to utópia. Ľudia, ktorí sa tomu venujú, sú pionieri, no jedného dňa im za ich prácu naša krajina bude vďačná a ich meno nebude zabudnuté. Nechcene sa vraciame k martýrom demokracie. Jan Palach, Ján Kuciak, Martina Kušnírová, Matúš a Juraj zo Zámockej a ďalší museli zomrieť, aby sa v nás niečo pohlo.
Spoločnosť sa premieňa aj cez ľudské obete, upozorňujú nás na dôležité javy. Niekedy nemusí byť preliata krv, nemusí sa nikto upáliť a na potrebu zmeny upozorní živý človek. Takými boli Kennedy, Martin Luther King, Gorbačov, ale aj Dubček. Patrí medzi veľké svetlá 20. storočia, aj napriek tomu, že to jeho zablikalo a zhaslo v temnote.
Čítajte viac Film o Dubčekovi neohúri, prináša však veľa zaujímavého
Aký dojem vyvolal vo vás, keď sa opäť objavil na tribúne už v inej politickej a spoločenskej atmosfére počas nežnej revolúcie?
Základom je neidealizovať si Dubčeka. Keď som videl staručkého Dubčeka na tribúne, mal som v očiach slzy. Priniesol tam to, čo v roku 1968 zastalo a opäť sa s revolúciou vracalo. Nevedel som si predstaviť, že komunizmus padne. Dubček na tribúne ako starček ma dojímal do chvíle, keď začal rozprávať.
Apeloval na dodržiavanie perestrojky a uctievanie ideálov, ale vtedy sa už žiadna perestrojka dodržiavať nemusela, už to bol iný svet. Komunizmus musel padnúť, všetci sme to cítili. Druhý moment bol, keď kráčal vedľa čerstvo zvoleného prezidenta Václava Havla. Šli bok po boku, Dubček a Havel, dva úplne iné svety, a kráčali do úplne novej doby. Tieto momenty mi z roku 1989 zostali v živej pamäti.
