V roku 1968 cítili ľudia eufóriu a potom veľké sklamanie. Po historickej tragédii váhali, ako ďalej žiť. Nestačilo sa rozhodnúť. Každý mal iné podmienky, rodinné, pracovné, každý bol v inom veku. Ľudia s minulosťou to mali ťažšie, čakali ich čistky, mladí boli nepopísané listy, ešte sa len mali zaradiť do života. V tom zmätku ani presne nerozumeli tomu, čo žijú.
A toto skúmanie a hodnotenie situácie trvá dodnes. Preto sa k téme stále vracajú umelci aj historici. Otvorili sa archívy, vyšlo množstvo textov, článkov, kníh, mnohé fakty sú spracované, ozrejmené, mýty vyvrátené, iné stvorené, ale bežný človek to všetko naštudované nemá, víta teda možnosť konfrontácie svojich poznatkov s názormi iných. A to ponúkajú aj oba filmy.
Patria k tým, po ktorých sa divák už cestou z kina rozhovorí a (ak má s kým), možno sa aj povadí. To je práve zmysel filmov, čo skúmajú problém zo všetkých strán a vyvolávajú diskusiu. Tá je obohacujúca aj liečivá, a také sú aj tieto dva nové filmy. Oba znepokojujú a podávajú aj svedectvo o súčasných pohľadoch na históriu. Však už len samotné meno Dubček! Znie ako zaklínadlo, no každému otvára inú jaskyňu. Bola som zvedavá, ako to teda bude v týchto nových dielach.
Premiéra v tragický deň
Ako je smutne známe, filmová rola Alexandra Dubčeka v Nikolaevovom filme Muž, ktorý stál v ceste bola poslednou rolou Daniela Heribana. Veľmi sa z nej tešil a tešili sa aj jeho rodičia, ktorí pricestovali na premiéru do Prahy a tam sa dozvedeli, že ich syn náhle zomrel. Film odvtedy obostiera istá clivota, ktorá divákov ladí pietne a pokojne. Ten mier je však aj v samom základe snímky a pôsobí blahodarne.
Zraňujúci námet stvárnil režisér mimoriadne decentne. Pred očami divákov sa napĺňa osud politika Františka Kriegela (hrá ho Tomáš Töpfer), ktorý sa tiež zúčastnil na rokovaniach o legalizácii pobytu okupačných vojsk u nás v auguste 1968. On jediný nepodpísal dokument, ktorý je známy ako Moskovský protokol. Film približuje, ako to na rokovaniach vyzeralo, kto konkrétne tvoril dvadsaťčlennú delegáciu, aké vzťahy týchto ľudí spájali a aké ich rozdeľovali. Brežnev Kriegela napríklad neznášal už dopredu, lebo ho provokoval svojou osobnosťou aj minulosťou.
Morálna facka
Meno Františka Kriegela nie je veľmi frekventované, jeho čin sa neheroizoval. Možno aj preto, lebo prekážal tým aj oným. Bol morálnou fackou a vyvolával otázky. Prečo vlastne on jediný odmietol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa podpísať Moskovský protokol? Veď aj on sa musel báť, ale – zaťal sa.
Týmto film pripomína divákom aj obrovský strach, ktorý vtedy zavládol v Československu medzi ľuďmi, a tiež zaťatosť, ktorá v nich bola. Keď išla delegácia vyjednávať do Moskvy, všetci to prežívali a triasli sa zlosťou aj hrôzou, čo bude. Naozaj sa nevedelo, či sa tí ľudia ešte vrátia, či nebude vojna.
Film ukazuje, že účastníci rokovania s Brežnevom sa tiež strachovali o svoj osud, ale najmä o osud ľudí doma. Zvažovali, ako situáciu riešiť. Každý sa správal podľa svojho charakteru a skúseností. František Kriegel bol síce politik, poslanec, ale pracoval ako lekár.
Bol precízny puntičkár (v nemocnici kontroloval, či je dobre utretý prach), dobrotivý manžel (dôveroval svojej žene, od ktorej ho chceli oddeliť), ale bol aj vášnivý bojovník za spravodlivosť. Od mladosti vstupoval do európskej politiky a prežíval všetko komplikované, čo prinášala.
Veľmi zaujímavo vyznieva vo filme aj postava prezidenta Ludvíka Svobodu, ktorý nepôsobí tak ideálne, ako to bolo vtedy v reáli. Je to generál, ktorý bojoval v prvej aj v druhej svetovej vojne, a tak má trocha inú optiku aj vystupovanie. Samotný Dubček vo filme vyznieva presvedčivo, dáva impulz premýšľať o jeho vtedajšej situácii. Daniel Heriban sa na Dubčeka nepodobal (hoci obaja mali zvláštne črty, ako keby extra vymodelovanú tvár), ale preniesol na plátno jeho vyžarovanie.
Čítajte viac Robert Kirchhoff: Vnútri bol Dubček mini strom, malý strom
Vo filme hrá aj Adrian Jastraban, ktorý je tentoraz Gustávom Husákom (predtým býval Dubčekom). Pohľadmi, akýmsi chvením, úsmevmi, vyjadril zložitosť tejto postavy. Veď napríklad Kriegel bol Husákov kamarát, kedysi ho bol navštíviť aj v base, kde Husáka roky mučili na samotke.
Je to teda hokej, ak máš zaujať stanovisko. Citlivým stvárnením udalostí a postáv sa otvára širší priestor práve na hodnotenie ľudí aj doby. Film nerozdáva nálepky ani rozsudky, pripomína, že človek je stále v situácii, keď si kladie otázku: „Ako sa zachovať? Ako by sme sa zachovali v takej situácii?“ pýtali sme sa cestou z kina aj my. No po takomto filme možno už aj hrdinsky. Dobre, že film otázku evokuje a núti diváka rozmýšľať o histórii, ale aj o sebe samom.
Signál rozbúchaného srdca
Hltala som aj dokument Roberta Kirchhoffa Všetci ľudia budú bratia. Obdivovala som najmä objem faktov, ktoré dokázal sústrediť, spôsob netradičného spracovania, množstvo ľudí, ktorých dostal pred kameru, či už naživo, alebo z archívov. A boli to ľudia populárni, vážení, kontroverzní, ale aj celkom neznámi, ktorí však vedeli o Dubčekovi veci, čo všetkých zaujímajú. Pretriasali sa rôzne udalosti z politikovho života, názory, ktoré na neho ľudia majú, osudové chvíle, ktorými prechádzal.
Sledovanie tohto filmu bolo teda vzrušujúce, plné prekvapení, ale aj trocha namáhavé. Hoci išlo o fakty, divák si ich musel neraz svojpomocne dešifrovať. Pri niektorých účinkujúcich sa vôbec neobjavilo meno, udalosť či „miesto činu“ neboli dosť ozrejmené.
Čítajte viac Pred 55 rokmi sa začala okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy
Možno film ráta s vyzretejším divákom, ale v dnešných časoch je to dosť iluzórne a publikum skôr potrebuje trocha pomôcť. Nemusí to byť priam polopatizmus, ale aj ten radšej než nejasnosti či konštrukty. Niektoré postavy sa na plátne objavia, ale veľa toho nepovedia, hoci divák čaká na ich názor (napr. Ivan Laluha, ktorý bol Dubčekovým priateľom), iné zasa veľmi rýchlo vypadnú z hry.
Potešila som sa napríklad, keď sa ukázali bratia Stanislav Sikora, známy historik, a Rudolf Sikora, slávny výtvarník. Plátno hneď naplnili zvláštnou energiou, prísľubom, ale len čo sa človek zahĺbil, už aj zmizli. Pôsobí to ako ihličky akupunktúry, režisér zaktivizuje myšlienkové pochody, ale je to aj škoda.
V protiklade k tomuto rýchlemu torzovitému tempu sa pomaličky odvíjala napríklad scéna o donášaní, ktorá pôsobí ako z iného filmu, a to filmu o spisovateľovi Ľubošovi Juríkovi. Ten je pred kamerou obvinený, že donášal na redaktora Hlasu Ameriky, svojho kamaráta. Iste, hrozné podozrenie, ale divák je v rozpakoch.
Čítajte viac Film o Dubčekovi neohúri, prináša však veľa zaujímavého
Čo je to za tribunál? Darmo tam Jurík habká a ticho šokovane (lebo nevedel, načo ho do filmu pozývajú, myslel si, že na priateľské stretnutie) protestuje, darmo celý bledý hrdo odchádza, zostáva na ňom vina. Mne sa najviac roztĺklo srdce práve na tomto mieste, ani neviem, čo to bol za signál. Aj som sa kontaktovala s múdrejšími ľuďmi, ktorí s filmom niečo do činenia mali, a upokojili ma, že to je o.k.
Vrátim sa teda radšej k pasážam, ktoré ma nadchli a ktoré sú unikátne. Sú to napríklad svedectvá o pôsobení Alexandra Dubčeka v Turecku, keď tam bol veľvyslancom. Bolo zaujímavé vidieť toto jeho pracovisko a potom jeho kanceláriu v Štátnych lesoch, kde pracoval po krátkej kariére diplomata. Režisér priviedol dokonca bývalých kolegov, ktorí sa na mieste rozpamätúvajú.
Výborné sú aj stopy Dubčekovcov v Kirgizsku, kam prišli s Interhelpom. Pôvabné je, ako sa Dubček baví s talianskymi intelektuálmi o literatúre. Tu ani netreba veľa slov, dokresľuje to filmová reč. Svet ho uznával, a niekedy to bolo aj pre neho samého príliš. To je pre človeka zaujímavá pozícia, hodná skúmania. Však tieto filmy skúšajú aj to.
