V sále zavládlo čudné ticho, a keď som sa obzrela, videla som ľudí vtlačených do sedadiel ťarchou filmového zážitku. V mojich pocitoch ma utvrdila aj kolegyňa Helenka, na ktorú to tiež poriadne doľahlo.
Najfascinujúcejšie pritom je, že nejde ani tak o samotné udalosti v snímke – aj keď boli drsné a zničujúce – ale o to, čo si pri ich sledovaní divák uvedomuje. Príšerné veci sa dejú stále. Môžeme ich ovplyvniť? Niekedy áno. Prečo to nerobíme? Z toho plynie pocit viny. Inokedy ich zasa ovplyvniť nemôžeme, sme príliš slabí. Čo je frustrujúcejšie? Nečinnosť alebo bezmocnosť?
Prekonávanie bariér
Sýrska rodina v zložení dedko, mama, otec a tri deti vrátane jedného bábätka sa pokúša dostať cez bielorusko-poľskú hranicu až do Švédska. Pripojí sa k nim Leila, učiteľka z Afganistanu, ktorá chce získať azyl v Poľsku. Utečenci pred vojnou netušia, čo ich čaká, a svoju cestu si predstavujú pomerne jednoducho.
Keď sa však dostanú k hranici, čaká ich séria nepríjemných prekvapení. Rodina spolu so skupinou ďalších utečencov je oklamaná, pohraničná stráž sa k nim správa ako k zvieratám, pretože ich považujú za hybridnú zbraň Bieloruska. Vidíme strach, neistotu a neustály boj o život, zhrozenie z toho, aká bezdôvodná nenávisť sa skrýva v ľuďoch…
Čítajte viac Poľská režisérka Agnieszka Holland: Je smutné, že musím mať ochranku vo vlastnej krajine. Nenávisť som čakala, ale toľko nehanebnosti nie
Napriek tomu sa Hranica nesnaží byť nasilu brutálna. Čiernobiely film zachytáva celú spleť ľudských emócií a vzájomných vzťahov. Nájdeme v ňom preto aj úsmevné momenty, ktoré ukazujú, aké jednoduché môže byť prekonanie jazykových či kultúrnych bariér, ak nemáme predsudky. Pre takýto typ dramatických filmov je smiech nevyhnutný – tak to totiž v živote chodí.
Nech je situácia akokoľvek beznádejná, nech človek prechádza akokoľvek náročnými situáciami, musí sa vedieť zasmiať. Nech už je to čierny humor alebo hocijaká drobná hlúposť, ide o jeden zo spôsobov, ako sa vyrovnať s príkoriami. Tieto momenty sú v ostrom kontraste so scénami, v ktorých pohraničná stráž kruto zaobchádza s migrantmi. V snímke neraz zaznie, že to ani nie sú ľudia.
Pomoc má svoje hranice
Hranica ponúka viacero uhlov pohľadu. Na začiatku sledujeme osud utečencov, neskôr sa presúvame k aktivistom, ktorí sa im snažia pomáhať. Práve medzi nich sa pripletie psychologička Julia (Maja Ostaszewska), ktorá žije na samote pri hraniciach. Po tom, čo sa stane svedkyňou krutých udalostí, rozhodne sa, že sa pridá k aktivistom. Poskytne im svoj dom a zapojí sa do ich akcií.
Tvorcom sa podarilo vykresliť ju spôsobom, ktorý nijako nevyvoláva pocit spasiteľského syndrómu. Julia pred rokom prišla o manžela, ktorý zahynul v dôsledku ochorenia COVID-19, venuje sa len svojej práci, dvom psíkom a chorľavej matke. Možno si aktivizmom vypĺňa prázdne miesto v živote, nezdá sa však, že by išlo o zúfalý krok.
Julia veľmi rýchlo zistí, že práca aktivistov nie je jednoduchá – čo ani nepredpokladala – a že pomoc utečencom má svoje hranice. Pripojí sa k dvom sestrám, ktoré sa medzi sebou často vadia. Zatiaľ čo jedna z nich chce riskovať a urobiť toho čo najviac, druhá uvažuje i koná racionálne.
Čítajte viac Len svine sedia v kine, útočia politici. Režisérka Hollandová má ochranku. Jej film Hranica kritizoval už i Kaczyński
Obe chcú pomáhať, no len jedna z nich berie do úvahy všetky nebezpečenstvá, ktoré hrozia im aj migrantom, ak by zašli priďaleko. Všetkých zúčastnených to frustruje, no ultimátne riešenie akoby neexistovalo. Ide o systémový problém, ktorý pár jednotlivcov nemá silu vyriešiť.
Tretí pohľad na situáciu ponúka Jan (Tomasz Włosok), jeden z pohraničníkov. Ide o tichého muža, preto sa o ňom veľa nedozvieme. Vidíme, že má priateľku, a že ho niektoré veci, ktorých je súčasťou, trápia. Napriek tomu, že urobí jeden dobrý skutok, sa o ňom nedá tvrdiť, že by bol pozitívnou postavou.
Je súčasťou systému, robí to, čo sa mu povie, a ak by sa vzoprel, zrejme by mal problémy. Svoju prácu nevykonáva z presvedčenia, s najväčšou pravdepodobnosťou mu ide len o to, aby sa uživil. To ho však neospravedlňuje. A film sa o to ani nepokúša.
Čítajte viac Film Agnieszky Hollandovej Hranica má prestížnu cenu z Benátok. Pozrite si trailer
Nie je migrant ako migrant
Osudy jednotlivých hrdinov zostávajú na konci nedopovedané. Vidíme iba smer, ktorým sa každý z nich vybral, netušíme ale, čo ich čaká. Napriek celkovej ťažobe filmu vzbudzuje jeho koniec nádej. Nie naivnú, ale takú, ktorá osvieži.
Režisérka Agnieszka Hollandová si však neodpustila ešte jednu poriadnu facku na záver. Epilóg sa totiž venuje utečencom z Ukrajiny, ktorí unikajú pred vojnou cez poľské hranice. Nepomáhajú im len aktivisti, ale aj samotná pohraničná stráž.
Spolupatričnosť, pomoc, vzájomné porozumenie. To všetko je v úplnom poriadku. Ale prečo to takto nemohlo vyzerať aj na hranici s Bieloruskom? Všetci veľmi dobre vieme, prečo. A režisérka nám to pekne vmietla do tváre, aby sa nám zo sedadiel zdvíhalo ešte o čosi ťažšie.
Hranica Agnieszky Hollandovej by si nepochybne zaslúžila miesto vo výbere medzinárodných snímok na budúcich Oscaroch. Ide o nezvyčajne silný príbeh, ktorý nám pripomína nepríjemnú realitu, v ktorej žijeme. Nechce poučovať ani presviedčať, namiesto toho nám chladným tónom predostiera skutočnosť a čaká, či ten pohľad ustojíme.
