Šťastie na Louvartovú
Abruzzeseho film vyniká obrazovou koncepciou aj preto, že sa kreatívne spojil s kameramankou Helene Louvartovou, ktorá dokáže svoj rukopis adaptovať pre potreby konkrétneho diela. Jej rozmanitá filmografia od začiatku 90. rokov zahŕňa okrem iného významné spolupráce so ženskými talentmi svetového kina Alice Rohrwacherovou (Zázraky, Šťastný Lazzaro, Chiméra), Elizou Hittmanovou (Flákači, Never Rarely Sometimes Always), Antonetou Alamat Kusijanovičovou (Muréna). Vizuálnu identitu vytvorila aj pre film Temná dcéra, ktorým debutovala herečka Maggie Gyllenhaalová.
Louvartová má mimochodom úspešný rok, s Abbruzzesem získali cenu na berlínskom festivale za mimoriadny umelecký výkon a Chiméra v réžii Alice Rohrwacherovej bola nominovaná na Zlatú palmu v Cannes. Oba filmy sa vznášajú v opare nadreálna.
Duchovia oživení tancom
Alexej (Franz Rogowski) ako nelegálny emigrant utekajúci z Bieloruska za dôstojným životom v Paríži musí vstúpiť do francúzskej légie, ktorá mu ponúka šancu získať občianstvo a začleniť sa. Počas misie do delty rieky Niger však zabije revolucionára Joma (Mutamba Kalonji) a táto tragédia zmení jeho perspektívu.
Bojovník proti ťažbe ropy vo svojej domovine zničenej kapitalistami umiera a jeho sestra vysídlená z rodnej dediny sa zjavuje v parížskom klube ako prízrak ukradnutej, kolonizovanej africkej kultúry. Alexej sa – v zmätku pocitov a výčitiek – rozhodne nepatriť do spoločnosti, kde je normou utláčanie, zabíjanie a ničenie, ale odovzdá sa tancu. V jeho tele belocha sa už udomácnil Jomov duch.
Postava zlučujúca oboch hrdinov symbolizuje existenciálny vzdor nepatriť do sveta utláčateľov, nespreneveriť sa humanite tým, že by sa podieľali na vykorisťovaní ničoho živého ani planetárneho. Abbruzzese však tieto motívy neintelektualizuje, dej je jednoduchý a jeho jazyk priamočiary, čo ho približuje ku komiksovej narácii.
Čítajte viac Recenzia: Tri rozchody a milión budúcich životov
Boj, ktorý sa stáva osudným Alexejovi a Jomovi v africkej divočine, sníma termokamera, čím vyzdvihuje myšlienku unikania života alebo "ducha” z umierajúceho tela. Podprahovú prítomnosť neviditeľných existencií a ich prenikavé, dunivé ticho zhmotňuje aj zvukový dizajn, ktorý pracuje s takmer nepočuteľnými ozvenami ultrazvuku.
Disco Boy tematizuje krízu migrácie z perspektívy európskej (Alexej uteká z Bieloruska a jeho priateľ cestou zahynie) aj africkej (Jomo neúspešne bojuje za zachovanie dediny v ťažobnej oblasti, kde právo na domov ustupuje zámerom nadnárodných spoločností). Práve Jomov príbeh z Afriky dáva migráciu do kontextu s akútnou ekologickou krízou, ktorá má za dôsledok vysídľovanie.
Abbruzzese prepája príbehy vylúčených identít z rôznych kontinentov. Ich symbolickým "duchárskym” prevteľovaním zlučuje ich špecifické požiadavky vyplývajúce z rôznych identitárnych politík do kolektívneho hnevu, aby pripomenul, že smrťou jednotlivcov naberá na sile.
V centre pozornosti sú teda vylúčení s ťarchou svetových konfliktov na pleciach, navyše morálne čistí idealisti, čím Abbruzzese predlžuje ruku talianskeho neorealizmu. Hoci film dosahuje veľkolepú atmosféru toporne (tanečné scény či pokus o estetizovanie africkej mytológie) a zadosťučinením nie je ani scenáristická práca s rozohranými motívmi či symbolikou, Disco Boy prináša zaujímavý pohľad na vojnový konflikt, kde sú obe strany na jednej potápajúcej sa lodi.
Čítajte viac Recenzia: Keď skorumpovaných boháčov dobehne spravodlivosť. Pád domu Usherovcov je ďalší Flanaganov klenot
Na Lavanta zabudnite
Filmár v mnohom odkazuje na ikonický film z prostredia francúzskej légie Dobrá práca režisérky Claire Denisovej. Nedosahuje však takú podmanivú silu metafor ako Denisová a už tobôž nie citlivosť pri komponovaní tanečných scén do príbehu. Aj výjavy výcviku budúcich vojakov, ktoré Denisová estetizuje, aby z maskulinity dolovala kolektívnu nežnosť aj konflikt, sú v Abbruzzeseho poňatí skôr kulisou sveta, v ktorom sa Alexej ocitá.
Denisová kreslí legionárov ako jedno telo ich spoločným pohybom v premyslených choreografiách s perfektne zvolenou hudbou. Kultová je záverečná scéna, kde Denis Lavant tancuje už ako hrdina po smrti. Vo filme Disco Boy sa v tanci opäť stretávajú africkí súrodenci, no scéna, zamýšľaná ako katarzia, zaniká v maniere a plochosti charakterov, ktorým aj napriek tragickému kontextu chýba chvenie.
Preskupenie ostrakizovaných identít bez domova a práv na okraji okraja a ich spojenie v tanci v priestore francúzskej diskotéky čerpá z filozofie klubovej kultúry. V prítmí tieňov a siluet sa v tanci domáhajú utopickej rovnosti. Keby sa ekoterorista Joma narodil ako beloch, bol by tanečníkom. Napokon musel zomrieť, aby sa ním mohol stať.
