Recenzia filmu Umelohmotné nebo: Aký je to pocit, byť druhom, ktorý vymiera?

Masové vymieranie sa dotkne aj človeka, no kým prídeme na rad, v rozmedzí hlbokého času to ešte potrvá. Náš vplyv na planétu však môžeme ohmatať a precítiť lepšie pri pohľade na pravdepodobnú budúcnosť našich pravnúčat. Autori prvého animovaného sci-fi filmu, ktorý vznikal na Slovensku, priznávajú, že chcú v publiku otvoriť potrebu premýšľať o ľudskosti a jej potenciálnych iných formách. Film však poukazuje najmä na fakt, že človek neriadi a ani neovláda dynamiku planéty.

Budúcnosť pravnúčat

Hlavných hrdinov, manželský pár Noru a Stefana už vymieranie druhov, ktorého príčinou je človek, fatálne zasiahlo. Okrem ľudí pod plastovou kupolou chrániacou Budapešť na Zemi niet zvierat ani rastlín. Modifikované rastliny však vyrábajú z ľudí a stávajú sa potravou pre tých, čo majú podľa zákona právo na život. Ten je obmedzený na päťdesiatich rokov.

Podľa filozofa*ky Timothy Mortona spočíva prekonanie antropocentris­tickej perspektívy práve v prijatí faktu, že sme len jednou z mnohých entít obývajúcich planétu a tá sa neustále premieňa. Prichádza s poopravením, že celoplanetárne zhoršenie podmienok pre život, v ktorom sa ocitáme, nie je ekologickou krízou ani globálnym otepľovaním, ale práve šiestym vymieraním druhov a na tento fakt Umelohmotné nebo nadväzuje. Nora a Stefan si cestujúc dystopickou krajinou bez života uvedomia, že sú súčasťou práve takéhoto sveta a vzdávajú sa túžby ovládať svoj osud.

Foto: Artichoke

umelohmotne nebo Štefan a Nora vo filme Umelohmotné nebo.

Film dovoľuje premýšľať nad koncom geologickej epochy antropocén a pripúšťa novú budúcnosť bez ľudí. Takej, kde sa človek zrieka nároku panovať a zrastá s prostredím, aby mohol opäť vyrásť, napríklad aj ako strom. Zrejme iné vyústenie zlej ekologickej kondície ako zánik ľudstva pri dejinnom vývoji ani predpokladať nemožno a vízia autorov je o to naliehavejšia, že je zasadená do nášho geopolitického rám­ca.

Manželov, hoci žijú v bezpečnom, no autoritárskom režime Budapešti, kde niet zdrojov nazvyš a ich život je podmienený obetou pre iných, trápi predovšetkým osobná trauma, strata dieťaťa. Utekajú, aby zachránili Noru, ktorá sa má do niekoľkých hodín premeniť na rastlinnú potravu. V hre je zachovanie ich lásky a cieľom cesty do Tatier vyprahnutých na mesačnú púšť je vedec, ktorý kanibalský manéver vytvoril a prekonal ním prirodzenú evolúciu aj zánik. Počas tejto odysey sa manželia vyrovnávajú so smrteľnosťou, aj s novou etapou Zeme.

Foto: Film Expanded

umelohmotne nebo Tatry sú útočiskom profesora, ktorý vytvoril systém prežitia ľudského druhu na spustošenej planéte.

Strach ako záruka poriadku

Postava profesora, ktorý zanikajúci svet naďalej dobýja a kolonizuje vedou, kontrastuje s Norou a Stefanom. Tí sa v neochote pokračovať v umelom bytí otvárajú neznámemu, stávajú sa súčasťou planéty. Práve v podivnom, chaotickom a nejednoznačnom tak ohmatávajú pravosť. Na rozdiel od obyvateľov Budapešti, kde život zakonzervovala čierna diera traumy a stabilizoval sa v normatívnej totalite. Tento apatický a poslušný stav udržiava ich strach z neznáma oddeleného kupolou, ale aj nedostatok predstavivosti a neochota pripustiť iné východiská než tie, čo im boli nariadené ako jediná možnosť. Ľudské telá sú pod plastovým nebom politické a politickým aktom sa v príbehu stáva aj reprodukcia, ako podmienka pre zachovanie. Hlavné postavy odmietnu stoicky prijímať svoje spoločenské role a riskujú stretnutie s nepoznaným "nebezpečenstvom”, ktoré predstavuje práve krajina.

Čítajte viac Slovensko-maďarský film Umelohmotné nebo bol nominovaný na Európsku filmovú cenu

Splynúť s planétou

Umelohmotné nebo je film výnimočný práve tým, že neusiluje o nemenné udržanie kategórie človeka a zachovanie sveta tak ako ho poznáme, čo vyzdvihujú všetky komerčné sci-fi filmy, ale imaginuje nové možnosti. Kladie otázku, či ustúpiť planetárnej zmene alebo zubami – nechtami brániť našu výnimočnosť. Aby sme nanovo skúšali rozumieť svetu a vesmíru v šírke a hĺbke, ktorou presahujú naše schopnosti, je dôležité vynachádzať nové formy umeleckého vyjadrenia. V tomto kontexte je Umelohmotné nebo konzervatívne, drží sa ľudskej optiky. Autori sú verní tradičným naratívnym postupom a dystopickú realitu postkomunistického regiónu kreslia v medziach retro futuristickej estetiky. Vychádzajú z reálnych prostredí Budapešti, Miškolca či Vysokých Tatier a na kultúrnej tradícii nášho regiónu je postavená aj ústredná zápletka, kde muž a žena symbolizujú lásku a rodinu. Aj rekvizita stromu je pokračovateľom týchto hodnôt, predstavuje plodnosť a súdržnosť, ale aj nesmrteľnosť a v kresťanskej tradícii aj celé ľudstvo pozbavené hriechu. Príbeh je otvorený interpretáciám.

Foto: ARTICHOKE

Umelohmotné nebo Sci-fi Umelohmotné nebo premýšľa nad budúcnosťou ľudí bez prírody.

Herecké výkony reálnych ľudí – skryté pod animačnou technikou rotoskopie – prepožičiavajú postavám naturalizmus. Pohorie Tatier bez života sa zlieza do abstraktných obrazov v sépiových púštnych farbách a planéta sa stáva ďalšou postavou príbehu. Zem je súčasťou neznámeho, čo nás presahuje. Pocit planetárnej veľkosti podporuje práca so svetelnosťou mäkkého slnka, ktoré naznačuje vesmír. Nezobrazujú planétu letiacu nekonečným priestorom. Zemeguľu tu už nemožno vidieť komplexne v jednom zábere a z odstupu. Ustálené istoty modernity, ktorých je glóbus symbolom, neplatia. Svet, ako ho poznáme, definitívne zanikol.

Dvojica objavuje premenu za kupolou putovaním na báze videohernej skúsenosti. Ich pátranie za poznaním je melancholicky tiché a kontemplatívne. Tento film nie je dystopiou. Predstavuje si utópiu budúceho sveta, kde ľudia opúšťajú normatívne rámce aj vlastné telá a bez strachu sa odovzdávajú novému.

Čítajte viac Recenzia: Tragická nehoda odhalí skryté krivdy a tajomstvá