Keď nám začiatkom októbra pri príležitosti slovenskej premiéry Hranice režisérka poskytla rozhovor, pýtali sme sa jej, či od politikov, ktorí film označili za paškvil, čakala toľko nenávisti. Absolventka pražskej FAMU odpovedala:
„Nenávisť som čakala, no nie toľko nehanebnosti, z ktorej vyrástla nekontrolovaná nenávistná kampaň. Tá sa určitým spôsobom stala nebezpečnou. Zrejme na mňa boli veľmi naštvaní, že som to dokázala nakrútiť a že je film na svete. Hnevalo ich, že ich propaganda našla nejaký protipól. Mysleli si, že všetko kontrolujú, no keď zistili, že v nejakej oblasti stratili kontrolu, tak ich to strašne rozzúrilo. Druhý dôvod je, že si predstavovali, že to všetko využijú na volebnú propagandu, že na tom získajú body a vzbudia nacionalistické city. Hrali hlavne na nenávisť k utečencom.“
Na margo filmu Hranica tiež povedala: „Keď som ho vymýšľala, stále som mala v hlave, že násilie voči migrantom, s ktorým súhlasíme a považujeme ho za sebaobranu, plodí stále väčšie násilie, až z toho nebude iné východisko než masové vraždy. K tomu smerujeme, ale potom nemáme žiadnu šancu ako pevnosť Európa. Barbarov je omnoho viac, keď ich zabijeme milión, objaví sa ďalších desať miliónov.“
Čítajte viac Poľská režisérka Agnieszka Holland: Je smutné, že musím mať ochranku vo vlastnej krajine. Nenávisť som čakala, ale toľko nehanebnosti nie
Nakrútila Šarlatána aj Jánošíka
Vďaka štúdiu v Prahe, množstvu priateľov v Česku a práci na niekoľkých českých či koprodukčných projektoch sa Hollandová pokladá trochu aj za českú filmárku. Známa je jej miniséria Horiaci ker (2013), ktorú venovala pamiatke Jana Palacha. Sériu o študentovi, ktorý sa upálil na protest proti nastupujúcej normalizácii po okupácii vojsk Varšavskej zmluvy, produkovala televízia HBO, odvysielalo ju mnoho európskych krajín a má aj filmovú verziu.
V roku 2020 mal premiéru jej koprodukčný film Šarlatán o českom liečiteľovi Janovi Mikoláškovi. Hlavnú rolu hral Ivan Trojan, jeho asistenta a priateľa zasa slovenský herec Juraj Loj. Aj vtedy sme s Hollandovou robili rozhovor a pýtali sme sa jej na vzťah ku Slovensku.
Veď za manžela si vzala slovenského spolužiaka z pražskej FAMU. „Mám Slovákov rada a poznám vašu kultúru. Vaše tradície ma vždy zaujímali. Niekoľko ľudových balád som sa naučila aj naspamäť.“ Rozprávali sme sa o tom, či filmár môže niečo zmeniť a či má väčšiu moc ako iní ľudia.
„Medzinárodne známy filmár má väčšie fórum, počuje ho viac ľudí. Neverím, že zmením svet, ale môžem otvoriť ľuďom oči a upozorniť na inú skúsenosť. Niektoré filmy mali vplyv na to, ako ľudstvo vidí samo seba – napríklad filmy o holokauste či nacistických zločinoch dostali tieto témy do povedomia verejnosti, vyvolali v divákoch emócie a tí si uvedomili, že aj to je história.“
Na Slovensku tiež nakrúcala s dcérou Kasiou Adamikovou veľkofilm Jánošík – Pravdivá história (2009).
Zažila pražskú jar
Ďalšia koprodukčná snímka z roku 2017 Cez kosti mŕtvych sa zasa odohrávala v česko-poľskom pohraničí. „Máme podobné geografické umiestnenie, podobné jazyky a podobné dejiny. Zároveň sme však v niečom iní. Bola pre mňa šokujúca skúsenosť, keď som sa ocitla na FAMU a myslela som, že v Čechách je len viac tovaru v obchodoch a inak sme rovnakí. Ale zistila som, že sa v spôsobe života líšime. Mám skúsenosť odlišnosti a zároveň blízkosti,“ povedala v súvislosti s uvedením tohto filmu v Česku, kde prežila v Prahe na štúdiách aj rok 1968 a začiatok normalizácie, pričom bola za svoje politické aktivity krátko i väznená.
Čítajte viac Recenzia: Film Agnieszky Hollandovej nám uštedril poriadnu facku
Varšavská rodáčka, ktorá píše aj scenáre, je považovaná za jednu z hlavných postáv poľskej novej vlny. Začínala ako asistentka réžie u hviezd poľskej kinematografie Krzysztofa Zanussiho a Andrzeja Wajdu. Potom natočila filmy ako Provinční herci a Osamelá žena, ktoré sa radia do poľského umeleckého prúdu známeho ako „kino morálneho nepokoja“. V 80. rokoch emigrovala do Francúzska a teraz žije prevažne v USA. Na svojom konte má vyše 30 filmov.
Na Oscara boli nominované jej drámy Bittere Ernte (1985), Európa, Európa (1991 – o židovskom chlapcovi, ktorý za vojny predstieral, že je Nemec, aby prežil) a V temnote (2011). Film Hranica bol nominovaný na Európsku filmovú cenu, získal zvláštnu cenu poroty z festivalu v Benátkach, Cez kosti mŕtvych zasa Strieborného medveďa z festivalu v Berlíne. Šarlatán a Horiaci ker získali České levy aj Ceny českej filmovej kritiky. Režírovala aj niekoľko dielov televíznych krimiseriálov Odložené prípady či The Wire – Špina Baltimoru.
