Môže mať človek umelecký zážitok aj cez virtuálne vnímanie umeleckých diel?
Budeme sa snažiť propagovať výstavu v on-line prostredí, či už cez fotodokumentáciu a súvisiace materiály. Takisto plánované živé programy, ak to bude možné, budeme streamovať. Bohužiaľ fyzický zážitok z výstavy je neopakovateľný. Výstava vždy počíta s istou choreografiou pohybu diváka v priestore, s jeho prepájaním si súvislostí a, samozrejme, maľba, kresba a mnohé ďalšie médiá majú svoje nuansy, ktoré reprodukovaním strácajú až unikajú. Tiež koncentrácia diváka prítomného na výstave je úplne iná než počas internetového prehliadania. Istým typom umenia tak sprostredkovaný kontakt znižuje účinok natoľko, že z možného estetického, prípadne až spirituálneho zážitku zostane len akási informačná hodnota. Dokonca aj možnosti intelektuálnej stimulácie sa splošťujú len na, povedzme, základné kultúrne povedomie.
Foto: archív GMB
Akú máte vy skúsenosť s virtuálnym pozeraním výstav? Je oň v kultúrnej verejnosti záujem?
Celá kultúrna obec je, pochopiteľne, frustrovaná dlhodobou situáciou, ktorú znova zažívame aj my. Investovali sme obrovské množstvo práce a mentálnej či fyzickej energie do projektov, ktoré nakoniec nemajú želaný dosah na spoločnosť ani na umenie samo. Nie je možné o nich viesť adekvátne diskusie, nemôžu ovplyvniť ďalšiu prax, nevideli ich diváci, ktorí na ne mohli reagovať, ktorých mohli zasiahnuť, scitlivieť, zmeniť… Navyše, situácia v lockdowne je veľmi špecifická, skôr privátna, a hoci sledovanosť Netflixu alebo fixácia na filmových hrdinov rastie, na druhej strane rastie aj zahltenie pozeraním a zostruje sa všeobecná súťaž o (on-line) pozornosť. Keď máte zdanlivo k dispozícii príliš veľa obsahov, efekt býva často opačný. Väčšina ľudí ich prechádza len takpovediac bezprizorne, s prchavou pozornosťou, a potom sú aj takí, ktorí reagujú radikálnym vytesňovaním. To znamená, radšej už nesledujú nič, lebo to množstvo skrátka nevedia absorbovať, keďže selekcia si vyžaduje príliš veľké úsilie.
Čítajte aj Objav Jána Šveca: Aj chrúst je hoden obdivu!
Výstava v GMB, ktorá je aj tak kultúrnou udalosťou, má aj príťažlivý názov – Celok je menší ako súčet jeho častí. Máme to brať poeticky, filozoficky alebo matematicky?
Výstava sa zaoberá vzťahovosťou a takpovediac holistickým pohľadom na vzťah kultúry a prírody. V tomto zmysle je vítané, ak to bude pochopené tak i onak – či už poeticky, alebo filozoficky – a pokojne aj matematicky. Je to akoby istá teoretická premisa. Ako citát – vo významovo pozmenenej verzii "Celok je VÄČŠÍ ako súčet jeho častí” – sa táto veta historicky pripisuje Aristotelovi a až do dôb modernizmu citát (v jeho staršej podobe) mnohí považovali za výstižný. V priebehu 20. storočia sa pohľady na mnohé veci zmenili. Začala sa napríklad oceňovať interdisciplinárnosť a uplatňovať komplexnejší pohľad na problémy s perspektívy viacerých odborov súčasne. Takže, s dnešným poznaním, by som považovala za výstižnejšiu verziu citátu tú z názvu výstavy.
Foto: archív GMB
Výstava trvá do 20. februára. Vidieť diela osemdesiatnika Petra Bartoša je mimoriadna príležitosť. Ako ste sa s jeho dielom zoznámili vy a čím vás púta?
Dielom Petra Bartoša sa zaoberám už roky. Generácia 60. rokov, do ktorej patrí aj Bartoš, je v slovenskom a aj medzinárodnom kontexte výnimočná. Dosiahla naozaj osobité vyjadrenie a vytvorila autentické umenie, ktoré je oceňované široko-ďaleko. Peter Bartoš je špecifický, či už estetikou, s ktorou pracuje (hoci je to skvelý maliar i kresliar, komponuje a veľmi neelitársky šíri napríklad xeroxovú tlač). Svojou témou takzvanej ekologickej kultúry, ktorou sa už desaťročia zaoberá, je to aj veľmi súčasný autor.
Čítajte aj V SNG je nová výstava Motýľa nekúpiš. Od soboty bude prístupná v režime OP
Umenie Petra Bartoša je základom výstavy, ale dostáva sa do vzťahu aj s ďalšími autormi, mladšími i staršími. (Petra Feriancová, Andreas Fogarasi, Martin Hrvol, Anna Jermolaewa, Ingeborg Strobl, Lois Weinberger.) Bol to jeho výber alebo váš? Každý z vystavujúcich má svoj spôsob – čím vytvorili celok?
Výstava Celok je menší ako súčet jeho častí je kurátorská, nie autorská výstava. Či už koncepcia výstavy, alebo výber diel tak boli kurátorskou voľbou. S Bartošom som na výstave spolupracovala na úrovni výskumu jeho naozaj objemného diela, do ktorého ma láskavo zasvätil.
Foto: archív GMB
V každom prípade, autorky a autori zastúpení na výstave otvárajú ďalšie súvislosti, či už s témou výstavy, alebo s vlastnou Bartošovou tvorbou. Napríklad Andreas Fogarasi sa zaoberá výskumom architektúry a tým, cez aké znaky sa do nej prepisuje kultúra či ideológie; Petra Feriancová zas skúma reprezentáciu a muzealizáciu prírodných habitátov, a s oboma má Bartoš dlhodobé umelecké vzťahy a v minulosti s nimi intenzívne komunikoval a spolupracoval. Ďalší autori zúčastnení na výstave otvárajú zas ďalšie cesty, možnosti nazerania na témy, ktorými sa výstava zaoberá. A navyše prepájajú lokálne ukotvené problémy, ktoré sa vzťahujú napríklad k bratislavskému mestskému prostrediu, s viedenskými.
