Hneď v úvode som sa zatvorila do "čiernej krabice”, kde premietajú film Lila, Jim a John (2021). Odtiaľ si totiž návštevník a návštevníčka nesú kľúč k príbehu výstavnej inštalácie. Mahekeho diela "duchov” a binárnych entít sú namaľované priamo na omietke stien. Budú pretreté farbou, no zostanú tu, hoci ukryté. Umelec aj týmto gestom upozorňuje na neviditeľné. Aj kôpka oblečenia v dúhových farbách dôkladne poskladaná do komína odkazuje na upozadené a vymazávané identity.
V priestore sú ukryté gýčové sošky dvojíc ako sloníky pre šťastie, bozkávajúce sa žaby, drevené mačky otočené chrbtom či súsošie pelikánov. Tvoria miniatúrne fragmenty odkazujúce na tému vzájomnosti, ktorá zastrešuje výstavu.
Maheke rozvetvuje moderné mýty a núti špekulovať nad pradávnym ako nad budúcim až nekonečným. V jeho kolonizovanom tele, ktoré je archívom, sa pamäť, množina marginalizovaných existencií aj inakosť roztekajú, cirkulujú, vytŕhajú sa zo slov a utekajú konvenčným definíciám. Nápovedou k jednej z interpretácií výstavy je premýšľanie nad metamorfózou. Tiel, duší, lásky aj zániku, ktorý premena popiera.

Výstava vyzýva duchov a keď nad maľbou Nad piesočnými dunami zabliká žiarovka, nepochybujem, že prestupujú aj mnou. Politika identít je tu prekonaná tekutou spiritualitou. Lila je v Johnovi aj v Jimovi, "štiepi ich na tisícky kvapiek”. "Lila je vyrobená z nás a z nás sa rodia ďalšie nebá.” Lila je všadeprítomná, je duchom v tanečnom pohybe vzájomných tiel. Symbolicky sa z ich pohybu nadychuje aj unavuje. Fialovie v kruhoch.
Ako chlapec bol Paul Maheke posadnutý duchmi, skúma ich však ako metaforu miznutia a vynárania sa, ako všadeprítomných. Jeho nástrojom je telo a pamätá si miznutie príbehov hnedých a čiernych ľudí, všetkých okrajových identít a menšín vytesnených z histórie západu. "Všetko je stále tu, nič nezmizlo. Je to stelesnené v nás, je to v stenách našich architektúr, je to všade. Toto vymazanie,” hovorí umelec, ktorého prax je založená na emancipačnom a dekoloniálnom myslení.

"Duch je všetko a nič. Môže sa objaviť, ale aj nemusí. Zaberá iné dimenzie, iné presvedčenia. Je obrazom minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Prehovára k našej subjektivite a k našim telám,” premýšľa Maheke.
Obklopená jeho dielami v utopickom priestore – kde čas neplynie lineárne, ale vnemy a pocity sa miešajú, ovplyvňujú a vrstvia – sa ozýva nekonečno. Maheke tu vyvolal ducha, ktorý je v každom jednom tele rozmanitý, individuálny, iný aj čudesný. Výstava Ty a ja je za hranicou queer.