Vždy ste boli známa aj humorom a zmyslom pre hravosť. Neprešiel vás smiech v päťdesiatke?
Dúfam, že nie, ale nadobudol nový rozmer. Môj manžel si myslí, že aj v deväťdesiatke budem zábavná babička. Uvidíme, nemám vysoké méty, na ktoré by som mohla mať iba nepatrný dosah. Každopádne, máte už teraz pozvanie aj na moju deväťdesiatku.
No o tých 40 rokov už by to asi nešlo. Tak ďakujem, musím sa usmiať. A na čom sa viete dnes zasmiať vy? Sú to aj javy z výtvarnej sféry?
Nemusia byť. Humor sa často zrodí zo zmesi nečakanej absurdity v nečakanú chvíľu. A takých príležitostí čaká dosť aj na pripravenejších, ako som ja. Prednedávnom sme sa spolu s deťmi zabávali na rýmoch k vlastným menám. Volá sa to retrográdny slovník, a keď zadáte do jeho vyhľadávača napríklad svoje meno, vyhodí vám množstvo ďalších slov, ktoré sa k nemu rýmujú. A tak k menu Dorka priradí napríklad slová ako toreádorka, propagátorka, redaktorka, výhovorka, inšpirátorka, autorka, komentátorka, organizátorka, motorka, experimentátorka, navigátorka, uhorka aj reformátorka… Mali sme z toho zábavu.
Je veselo aj v umení? Čo sa najviac zmenilo? Zmenili ste sa aj vy?
Zmenilo sa najmä to, že vtedy ešte počítače neboli pre všetkých. Ako dieťa som chodila do otcovej práce v Slovenskej akadémii vied a hrala sa s papierovými počítačovými lístkami alebo navinutými dlhými pásmi v rozličných farbách. Pamätám si na biele, svetlé žlté, ružové, modré a zelené. Oboje boli perforované úplne nepravidelne, takže bola to dosť veľká výzva vyšívať alebo spájať nakreslenou linkou tie malé hranaté alebo guľaté dierky. Aj pri najväčšej námahe bola výsledkom hlavne čistá abstrakcia. Áno, svet každý deň trocha zaniká a zároveň vzniká nový. Včerajší už neexistuje, to je na ňom vlastne aj krásne. Ostáva poznanie a vďačnosť. Áno mením sa, to je znak, že ešte žijem.
Čítajte viac Dar zo Slovenska: pápež František sa teší z Františka od Doroty SadovskejEšte do 3. marca si môžu návštevníci pozrieť dve súbežné bratislavské výstavy, na Zámočníckej a na Baštovej. Ako spolu súvisia? Názvami – Svätá rodina a Ňadro problému – sa totiž dosť líšia.
V oboch priestoroch nájdu motív dojčiacej matky. Názov Ňadro problému vymyslel manžel už skoro pred rokom, keď som mu oznámila, že plánujem výstavu o svätej Agáte. Narodila som sa na jej sviatok a jej trápením bolo, že jej odrezali prsia. Prsia sú výrazným znakom ženy a ženskosti. Je otázkou, ako sa mení ženskosť vekom a či je pre niekoho aj dnes ženskosť problémom, ktorého sa treba zbavovať. Výstava v bratislavskej Roman Fečík Galérii s názvom Svätá rodina otvára pohľad na ideál, ktorý všetci nosíme kdesi v sebe. Na túžbu byť prijatou a prijatým od tých najbližších, a to bez podmienok či výhrad. Takí, akí sme.
Kto s vami oslavoval? Máte veľa priateľov?
Myslíte počet „friendov“ na sociálnych sieťach? Najviac si vážim tých, ktorí žijú a zdieľajú moju každodennosť a vydržia so mnou aj v celkom obyčajných chvíľach. No k životu patrí aj oslava a vyjadrenie vďačnosti za spoločné kráčanie. Zišlo sa veľa veľmi príjemných ľudí a som vďačná, že sa tešia so mnou.
Vraj vás opäť pozývajú aj do Viedne.
Oslovili ma z najstaršieho viedenského kostola – Ruprechtskirche a požiadali o zapožičanie obrazu Modrozelený Kristus do hlavnej časti kostola, presbytéria. Nečakala som, že galerijný kúsok zo stropu minuloročnej výstavy v Belvederi bude oslovovať aj v živom priestore až do Turíc 28. mája 2023. V polovici marca otvoríme spolu s Jánom Vasilkom a Emőke Vargovou väčšiu spoločnú výstavu v rakúskom Künstlerhaus v Bregenzi. V apríli ma čaká spoločná akcia so slovenskými fashion tvorcami v žilinskom Rosenfeldovom paláci a v apríli, zdá sa, prispejem dielom aj na výstavu venovanú Jankovi Alexymu v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.
Čítajte viac Dorota Sadovská: Prsty v Bratislave budú len mrholiť