Pod jednou strechou
Staršia dvojica, Alojz Klimo a Tamara Klimová, patrila v šesťdesiatych rokoch k najprogresívnejším umelcom na Slovensku. Alojz Klimo sa venoval geometrickej abstrakcii, v duchu ktorej stvárňoval mestské motívy. Jeho diela často pôsobia ako veselé mapy s mnohými lokalizáciami. Domy, križovatky, semafory, fasády, okná, strechy, to všetko z jeho diel ale skôr cítime než čítame. Na výklad sveta si našiel svoj spôsob, ktorý realizoval na drevených doskách, na plátnach, v linorytoch. Nachádzal v mestských priestoroch poéziu techniky, jeho až inžiniersky usporiadané obrazy ako keby presahovali do okolia. Zdalo sa, že blikajú, hučia, sú naplnené ruchom, zhonom, ktorý sa maliar snaží udržať na uzde silnou čiernou linkou.
Používal aj rôzne geometrické tvary, znaky, odtlačky, hral sa s kružnicami, so štvorcami, s priamkami, krížikmi. Inšpiráciu nachádzal priamo v živote, ale kedysi na začiatku aj v prácach Pieta Mondriana a Roya Lichtensteina. Robil abstrakciu, ale rád tiež ilustroval detské knihy. Oboje sa spojilo v práci pre Expo v Osake v roku 1970. Vystavoval tam objekt, ktorý pripomínal hračku, dalo sa ním hýbať, posúvať rôzne abstraktné časti.
Alojzova manželka Tamara Klimová patrí tiež k slovenskej avantgarde. Bola členkou výtvarnej formácie Klub konkretistov a zakladateľkou Skupiny 4, čo boli pojmy. Tamara Klimová bola veľmi suverénna tvorkyňa, používala sýte farby a vytvárala hutné tvary. Naozaj konkrétne. Vedela sa s nimi pohrávať, rôzne ich nasvecovala, opakovane radila, prelínala, členila, rozpínala. Tiež ako keby prenikali do priestoru okolo seba.
Ďalšia z vystavujúcich je dcéra manželov Klimovcov Tamara Kolenčíková. V rodine dostala dobrý základ, vnímala abstrakciu prirodzene, ako každodenný chlieb, čo sa prejavuje na jej dielach. Sú veľmi jemné, až motýlie, plné nečakaných tvarov, ktoré však spolu harmonizujú.
Čítajte viac Zubárske kreslo aj príbor môžu získať Národnú cenu za dizajn
Jej manžel Vojtech Kolenčík sa zasa zaujíma o vnútorný život človeka, skúma psychické procesy a stavy. Je trocha iný než ostatní členovia rodiny, zaoberá sa viac ľudskou psychikou, telom, ale tiež používa rôzne znaky, šablóny, povrch diela dokonca ozvláštňuje pieskom alebo hrubými vrstvami farby, čo pôsobí ako reliéf. Kedysi ho vraj ovplyvnil Paul Klee, je však najmä sám sebou, magický a naliehavý. Oslovuje tým diváka, ale aj zapadá do rodiny.
Foto: Galéria Slováckeho múzea
Dobre u Klimovcov
To by mohlo byť všetko, ale ešte si musím zaspomínať. Manželia Klimovci boli medzi prvými výtvarníkmi, o ktorých som písala. Pozvali ma aj do ateliéru, ktorý bol v okolí Dulovho námestia, a kde aj bývali. Boli to milí, priateľskí ľudia, ktorí veľmi jednoducho rozprávali o svojej práci, čiže o svojich abstraktných dielach. Mali povesť veľkých umelcov, intelektuálov, avantgardistov, až som mala trocha trému. Prekvapili ma ale už svojím vzhľadom a vystupovaním.
Neboli to žiadni intelektuálski horenosi, nerobili sa zaujímaví. Vzhľadom aj vystupovaním boli veľmi prirodzení, bezprostrední. Až som žasla, že niekto, kto maľuje abstraktne, môže byť takýto zrozumiteľný, veselý a prostý. Neboli ani vysokí, ani štíhli, ani vyobliekaní, ale veľmi sa mi páčili. Nič na nich nebolo štylizované, bola okolo nich skvelá atmosféra a aj vzťah medzi nimi dvoma bol veľmi srdečný. Bola to pre mňa ako začínajúci novinárku určitá lekcia, vtedy som si povedala, že tí naši výtvarníci nie sú márni a že výtvarné umenie, ani to najvyššie, nie je pre novinára tabu a môže ho po svojom slovami rozkrývať.
Foto: Galéria Slováckeho múzea
Klimovci mi vtedy porozprávali, ako študovali, ako sa zoznámili a ako žijú. Obsah diel mi, samozrejme, nevysvetľovali, ale spomínam si, že ma veľmi bavilo – súc už posmelená ich prajnosťou – v článku priblížiť spôsob tvorenia a čo vidím na tých dielach. Išlo o obdobie okolo roku 1968, spočiatku mal abstraktný prejav zelenú, potom sa ale začal vyžadovať socialistický realizmus a aj Klimovci mali po chlebe. No, samozrejme, svoj spôsob tvorby nezmenili, radšej boli v úzadí. Výstava v Uherskom Hradišti je teda aj dôkazom, že napokon dobro a kvalita víťazia. Alojz Klimo mi vtedy daroval aj malý list s pôdorysom jeho typickej modrej križovatky. Bol to akoby symbol obdobia, ktoré nás čakalo – križovatka dejín. Neraz som nad tým podobenstvom na Klimovom obrázku uvažovala: Križovatka je sloboda, možnosť vybrať si cestu, no treba vnímať pravidlá. Aj tak si ale môže človek zachovať vnútornú voľnosť. A to je prípad Klimovcov a pre mňa metafora vyplývajúca z ich tvorby.
Čítajte viac Priekopníčka československej umeleckej fotografie vedela čarovať
