Kto zavíta do Pardubíc, nemal by obísť jednu z ich najnovších atrakcií – areál Automatických mlynov a Gočárovku, ako miestni láskyplne prezývajú Gočárovu, predtým Východočeskú galériu. Bolože to slávy, keď tu koncom septembra otvárali novú kultúrnu štvrť. Nezvyčajne letné počasie prilákalo podľa odhadov 15 000 návštevníkov, ktorí boli zvedaví na výsledok niekoľkoročnej premeny brownfieldu.
My sme sa na moderné priestory boli pozrieť krátko pred Vianocami, keď sa pred budovou mlynov konali adventné trhy a v jednom zo stánkov varené víno predávala sama Mariana Smetanová, manželka záchrancu mlyna. Kto si ju vyhľadá na internete, tomu musí byť sympatické blondínkino heslo na portáli LinkedIn: „Robím všetko. Čo neviem, sa naučím.“
Pozrite si, ako teraz vyzerá areál pardubických Automatických mlynov od architekta Josefa Gočára
Dajme však teraz slovo Anne Cimburkovej z Nadácie Automatické mlyny Pardubice. Najskôr upozorní, že architektonický skvost od Josefa Gočára postavili v rokoch 1909 až 1910. A prečo práve na okraji mesta?
„Kedysi tiekla rieka Chrudimka cez centrum Pardubíc, ale rada mesta sa rozhodla prestavať mestské centrum, kde si naplánovala široký bulvár pre autá. Keď sa rodina židovských ekonómov Winternitzovcov dozvedela o mestskom pláne odkloniť rieku, zistila tiež, že kto má mlyn v centre, dostane výmenou nový pozemok v novovznikajúcej štvrti za mestom. Winternitzovci preto kúpili starý mlyn v centre mesta, ktorý im neskôr vymenili za pozemok za mestom v novej priemyslovej zóne.“
Podnikaví bratia
Rodina premýšľala, komu by mlyn dala postaviť, a rozhodla sa osloviť mladého Josefa Gočára. Bol ešte len študent architektúry, takže vraj bol lacný. Už vtedy však projektoval neďaleké kúpele Bohdaneč a Dom U Čiernej Madony za pražskou Prašnou bránou. Egon a Karel Winternitzovci chceli, aby im navrhol prvú vizualizáciu mlynov. Tie niesli v názve ich meno.
Cimburková pri výklade ukazuje fotografie, ako budova vyzerala. Podobne nám to neskôr v budove Gočárovej galérie vykladá aj PR manažérka Michaela Johnová Čapková. Tá dopĺňa, že Gočár bol významný kubistický architekt, postavil aj funkcionalistický kostol v pražských Vršoviciach. Prešiel mnohými etapami a bol to nesmierne talentovaný tvorca. Na prvej fotke z roku 1910, keď mlyny kolaudovali, stavbu ešte nezdobila vodárenská veža, tá vznikla až v ďalšej fáze.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
„Tu v Pardubiaciach dostal Gočár zadanie od Winternitzovcov. Viete, mlyn – to sú technológie. Firma Prokop a synové vymyslela, ako bude mlyn technologicky fungovať, a Gočára prizvali, aby priklopil mlynské technológie peknou škatuľkou,“ hovorí zjednodušene Michaela Johnová Čapková. Poukazuje na obrovskú vizuálnu príťažlivosť a estetickú hodnotu fasády predvídavého tvorcu. Všetko ilustruje rezmi a pôdorysmi jednotlivých technológií a podlaží.
„Mlyn funguje zvrchu dolu – najskôr sa rozomelie melivo, potom sa pneumaticky dostane hore a zvrchu sa triedia a domieľajú jednotlivé frakcie, podľa toho, či chceme múku hladkú, polohrubú alebo krupičku. Gočár teda dostal diagram mlyna a mal to domyslieť po architektonickej stránke. Pracoval na celej stavbe areálu a zjari 1919, keď areál vyhorel, lebo sa vznietil múčny prach, Winternitzovci sa v druhej fáze rozhodli, že vytvoria rezervoár na vodu. Poprosili teda znova Gočára, aby vytvoril vodárenskú vežu. Dodnes tu ostal hasiaci systém,“ hovorí Johnová Čapková.
Ako správni obchodníci Winternitzovci ďalej počítali, ako by mlyny mohli viesť ešte výhodnejšie. Okolo rokov 1921–1922 sa znovu spojili s Gočárom, aby im navrhol obilné silo. V ňom je 12 obilných násypiek, ktoré sa plnili odspodu. Keď prišiel povoz s obilím, lopatkovým systémom vytiahli zrno hore. Do obilných násypiek sa vošlo zrno na celý rok produkcie, čím Winternitzovci zefektívnili výrobu. „A aby všetci videli, že boli šikovní od začiatku, Gočár im vyprojektoval bránu, ktorá je inšpirovaná babylonskou Ištarinou bránou. Má evokovať hlavný vstup do automatických mlynov,“ opisuje Anna Cimburková.
Foto: Pavol Urbánek
V decembri je vonku mrazivo, a tak ďalší vývoj zhrnie v skratke: „Za druhej svetovej vojny skončila rodina Winternitzovcov v koncentračných táboroch, kde ich stopa celkom zmizla. V roku 1948 došlo ku znárodneniu podniku, nápis Bratři Winternitzové nahradil nápis Automatické mlyny. V 60. rokoch dostavali veľkú administratívnu budovu – tú už dnes nevidíme, lebo pred troma rokmi ju zbúrali – a pribudlo ďalšie silo. Múka sa tu mlela celé roky.“
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Až okolo roku 2010 získala Automatické mlyny najväčšia európska mlynárska spoločnosť Goodmills (vlastní v siedmich krajinách 24 mlynov a spracuje ročne 2,8 milióna ton zrna), ktorá v Pardubiciach mlela múku do roku 2013. Potom sa vedenie Goodmills rozhodlo pardubických mlynov zbaviť, no vedomé si toho, že by sa z mlynov mohla stať obrovská konkurencia, dalo demontovať všetku technológiu. V roku 2014 mlyny zapísali ako národnú kultúrnu pamiatku. „Je to nevratný status,“ vysvetľuje Cimburková a cituje slová neskoršieho majiteľa Lukáša Smetanu o šťastí mlynov vyťažiť z akejkoľvek situácie.
Prichádza Smetana s Balíkom
V roku 2015 celý areál začali predávať. Johnová Čapková vysvetľuje, že v Pardubiciach mnohým ľuďom nebol osud mlynov ľahostajný. „Tlačili na mesto, aby areál kúpilo, keď mlyny Goodmill v roku 2012 prestali v Pardubiciach mlieť múku. Vznikla iniciatíva, ktorá chcela mlyny naplniť kultúrou. Videla potenciál v obrovských halách, kde by sa mohla odohrávať kultúra. Benjamin Fragner, ktorý učí v Prahe na Katedre architektúry priemyselné dedičstvo na ČVUT, urobil workshop v rámci industriálnej topografie východných Čiech. Študenti navrhovali náplň areálu. Už to vyzeralo, že mesto areál kúpi, lenže po voľbách sa zmenila politická situácia a hnutie ANO povedalo nie,“ rozpráva manažérka.
Takže sa hľadalo, čo s mlynmi ďalej. Firma Goodmills predajom poverila realitnú kanceláriu a vtedy sa na scéne zjavili manželia Lukáš a Mariana Smetanovci. Lukášovi sa ozval jeho dlhoročný známy a spolužiak architekt Zdeněk Balík z Pardubíc a dal vedieť, že areál je na predaj.
Štyridsiatnik Smetana dobre zarobil na výstavbe bioplynových elektrární, takže si to mohol dovoliť. Najskôr nechápal, prečo by práve on mal kupovať mlyn, no keď si stavbu šiel pozrieť, pochopil jej „abnormálny potenciál“. Hrozilo, že ten by v mlynoch developeri nenašli a všetko by zničili. Ako sa vyjadril v interview pre novinky.cz: „Prišlo to v období, keď si človek hovorí, že je mladý a chce, aby po ňom niečo zostalo. Bioplyn bol, samozrejme, fajn, ale čo si budeme hovoriť, stavali sme viac-menej nádrže na výkaly a robili z toho elektrinu.“
Keď Smetana zistil, koľko stojí štvorcový meter pozemku, pochopil, že to nemôže byť nevýhodné, aj keby z mlynov urobil len sklady. „Realitka to vtedy predávala za odporúčanú cenu 25 miliónov korún, my sme so ženou ponúkli o pár miliónov menej a veril som, že kúpiť niečo s takým veľkým pozemkom v centre Pardubíc je lepšia investícia, než kúpiť si dva byty na pražských Vinohradoch.“
Čítajte viac V Pardubiciach majú betlehem z krištáľu aj z perníka
Developeri sa medzi sebou dohodli a ponúkali 19 miliónov a menej. Smetana šiel na prehliadku so ženou s kočíkom, takže s nimi vraj nikto nepočítal. Keď prešli do druhého kola, mohli zvýšiť ponuku. Druhý záujemca podľa Smetanu nič neprihodil, kým Smetanovci dali asi o 150-tisíc korún viac, „keď sme symbolicky zmenili sumu inšpirovanú dátumom našej svadby na sumu odvíjajúcu sa od dátumu narodenia syna. Povedali sme si, že to buď vyjde, alebo nie“. Vyšlo to.
A tak sa majiteľmi stali Smetanovci, ktorí v spolupráci s architektom Balíkom vytvorili architektonickú víziu celého areálu. „Prepojili sa tiež s najznámejšími českými architektami, ako sú profesor Jan Šépka, Josef Pleskot či Ladislav Lábus, a začali s nimi tvoriť koncept novej štvrte. Jeho súčasťou je aj platanový háj, pribudne reštaurácia, Smetanov palác a tri radové bytové domy s terasami plus vznikne veľká polyfunkčná budova,“ opisuje Cimburková.
Čítajte viac Čarokrásne české sklo zdobí stromčeky pre Popolušku aj pre kráľa Karola III.
Mesto má znova záujem
Celá koncepcia zaujala mesto i Pardubický kraj a zrazu sa na projekte chceli podieľať. „Keď tu otvorili kaviareň a cukráreň, ľudia sa k mlynom hrnuli a preskúmavali areál. Láka tiež neďaleký sútok Labe a Chrudimky. Smetanovci a Zdeněk Balík sa však báli, aby sa nenarušila ich vízia. Hlavnú budovu s nápisom Automatické mlyny nakoniec predali Pardubickému kraju, teraz tu sídli Gočárova galéria. Novú budovu zasa získalo mesto Pardubice, ale všetko predali spolu so zmluvami, ako bude celý projekt vyzerať, aký architekt bude spolupracovať, aby sa naplnila ich myšlienka. Zariadili si to tak, aby sa koncept jednotnej štvrte nenarušil,“ hovorí Cimburková.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Teraz teda v budove nájdeme Gočárovu galériu (ktorá je aj na ďalších dvoch miestach – v dome U Jonáše na Pernštýnskom námestí a na Pardubickom zámku). Pozrieť si tu možno stálu expozíciu nazvanú Transmise – sú to špičkové diela výtvarníkov ako Josef Čapek, Jan Zrzavý či Kamil Lhoták, ale aj prepojenia rôznych výtvarníkov Pardubického kraja na výstave Blouděním k sobě či výstavu autorských šperkov pardubického rodáka Pavla Heryneka, ktorý dnes žije v Olomouci.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V novej budove od architekta Šépku, ktorá s mlynmi susedí, sídli GAMPA, čiže pardubická galéria moderného umenia. Nad ňou sa nachádza Sféra, čo sú polytechnické dielne a vzdelávacie centrum pre deti a mládež. Súčasťou Sféry je ihrisko ako vystrihnuté zo sci-fi, ktoré vzdeláva deti predškolského veku, robia sa tu fyzikálne pokusy, aby si deti vyskúšali, čo sa okolo nich deje. Skúšajú si miešanie farieb, dozvedia sa o farbách dúhy, lome svetla, učia sa triediť odpad aj to, ako funguje elektromagnet, dynamo. Zmysel Sféry je učiť rôznymi spôsobmi za prítomnosti odborných garantov.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
A čo teda ostalo Smetanovcom? Budova sila, kde je aj sála na divadlo či koncerty, a hore na streche vyhliadková terasa s barom. A tiež verejný priestor s platanovým hájom. Celkom dobré vyhliadky.
