Aké máte leto? Pracovné či oddychové?
Tak na polovicu, ale práce je asi viac ako oddychu.
Už 21. júla budete mať vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave koncert s Marianom Lapšanským. Piesňový recitál s týmto významným klaviristom, dlhoročným šéfom Slovenskej filharmónie, bude vašou premiérou – naozaj ste doteraz nespolupracovali?
Raz už sa nám spolu podarilo účinkovať v Prahe, pár piesní sme uviedli a bolo to veľmi milé, tak verím, že teraz budeme pokračovať a budeme mať väčší priestor. Nesmierne sa na to teším. Pán profesor Lapšanský je fantastický muzikant s bohatými skúsenosťami, je pre mňa česť s ním spolupracovať, skúšky sú veľmi inšpiratívne.
Na programe sú Písně milostné od Dvořáka, ale aj Fibichove Nálady, dojmy a upomínky, Suchoňov výber z úprav slovenských ľudových piesní, ale aj skladby od Debussyho či cyklus piatich detských piesní pre soprán a klavír Leonarda Bernsteina s vtipným názvom I Hate Music! (Neznášam hudbu!) Kto skladal program a na čo z neho sa najviac tešíte?
Áno, Neznášam hudbu! je určite úžasný názov pre piesňový cyklus. Teším sa na všetky časti programu, lebo k Debussymu, Dvořákovi aj Suchoňovi mám veľmi vrúcny vzťah. Každá pieseň má úplne inú náladu, takže neviem vybrať tú najmilšiu. Program sme si vyskladali s pánom profesorom Lapšanským podľa toho, k čomu máme blízko – Fibich napríklad bude jeho sólová skladba. Ale mysleli sme aj na to, čo bude zaujímavé pre diváka, aby to bolo aj snové, aj veselé, aj pre deti. Bude to veľmi pestré.
Akých poslucháčov očakávate – mladších, starších, alebo jednoducho pestré publikum?
Dúfam, že si tu každý nájde niečo svoje – milostné piesne môžu osloviť zaľúbencov, Debussy bude snový, Suchoň bude trošku na ľudovú nôtu a Bernstein zasa roztopašne moderný.
Vo Veľkom evanjelickom kostole sme vás nedávno stretli ako nadšenú diváčku koncertu kontratenoristu a zároveň breakdancera Jakuba Orlinského. Je to iné, keď prídete ako diváčka a keď sama účinkujete?
Nálady a pocity sa striedajú, snažím sa užívať si koncert. A ten bol úžasný, veď poľský kontratenor Orlinski je naozaj fenomén, ale potom sa pristihnem, ako myslím na to, že už čoskoro budem na rovnakom mieste spievať ja. Takže sa teším aj cítim miernu nervozitu tesne pred začatím koncertu.
Sledujete koncert aj ako profík, či spevák neurobil nejakú drobnú chybičku, alebo je z vás v publiku bežný divák?
Je to zmiešané, v prvom rade si koncert užívam. Špeciálne Orlinski ma fascinoval, ale všímam si aj to, ako je klenutá fráza, aké má legato, ako nasadzuje tón. Vnímam aj technické veci.
Čítajte viac Šampión v breakdance Jakub Jozef Orlinski zaspieva v Bratislave o láske v baroku
Aj ste sa po koncerte rozprávali?
Už sme sa stretli aj v minulosti, takže mi rozprával, ako sa mu spievalo, čo ho čaká, máme aj spoločných kolegov, bavili sme sa aj o tom.
Foto: Jana Ilko
Keď sa vrátime k programu vášho koncertu, ste milovníčka amerického dirigenta, klaviristu a skladateľa Leonarda Bernsteina? Už pred pár rokmi ste v SND spievali na galakoncerte West Side Story pri príležitosti Bernsteinovej stovky.
Bernsteina zbožňujem, je pre mňa ikona, prostredníctvom Bernsteina by si iste mnohí našli vzťah ku klasickej hudbe, jeho tvorba je plná džezových prvkov aj iných vplyvov, pre mňa bol Bernstein génius. Milujem nielen West Side Story, ale aj jeho piesňový cyklus I Hate Music! Má veľa piesňových cyklov, to, čo budem spievať, mu spievala aj Barbra Streisand. Jeho tvorba je veľmi krásna a rozmanitá. Bernstein bol úžasný dirigent, skladateľ a zároveň mal famózne komentované výchovné koncerty pre mladých. Na Youtube sa s ním dajú nájsť fascinujúce videá.
Ako bude znieť Bernstein v kostole? Inak, ako keď ste ho spievali v SND?
Určite, pretože toto sú komponované piesne.
A pokiaľ ide o akustiku, máte iný pocit, keď spievate v kostole, ako keď ste v koncertnej sále?
Samozrejme, je to úplne iné prostredie, je iné spievať sakrálnu hudbu a civilnejší repertoár, ovplyvňuje to prostredie aj to, čo spievame. Akustika býva v kostoloch výborná, na piesňové recitály je to ideálny priestor. Kontakt s publikom je to trošku intímnejší, čo je fajn.
Spievate často v kostoloch? Začiatkom júla ste spievali v stupavskej synagóge, kde ste spojili sily s výtvarníkom Markom Ormandíkom.
Príležitostne, Requiem či veľké sakrálne diela sa uvádzajú v kostoloch, ale nie je to pravidlo, pretože niekedy je tam silný odraz zvuku.
Foto: Renata Ormandíková
S Markom Ormandíkom už ste spolupracovali aj v minulosti, však?
Pred 13 rokmi som nahrala jedno veľmi zaujímavé cédečko, bola to mimoriadne zaujímavá spolupráca s Oskarom Rózsom, ktorý skomponoval dielo Under My Spell – bola to kantáta. Marek Ormandík počas môjho koncertu maľoval obrovské plátno, ktoré ale po koncerte bolo zničené – počas poslednej piesne sa celý obraz zamaľoval. Celé to dielo má krásne filozofické texty, maľba aj jej zničenie niesli veľký odkaz publiku – malo to symbolicky pripomínať priebeh nášho života.
Podobalo sa to aktuálnej spolupráci s Markom Ormandíkom?
Áno, hoci teraz to bol menší projekt. Obrazy, ktoré Marek namaľoval počas nášho koncertu v stupavskej synagóge, však neboli znehodnotené – ostali na výstave v synagóge. Maľoval ženu a muža, ja som stála medzi nimi v strede s klaviristom. Bola to skvelá spolupráca, s Markom sme dobrí kamaráti a ako sme raz sedeli na káve, napadlo mu, či by som neprišla a nezanôtila niečo popritom, ako on bude maľovať. Som otvorená každej zaujímavej spolupráci.
Inšpirujete spevom vy Markove diela? Keby ste nespievali, maľoval by inak?
No dúfam, že som ho ovplyvnila. Počas spievania som sa snažila periférne sledovať, čo robí. Spievala som aj barokové skladby, potom Debussyho aj veselšie skladby, a priebežne som monitorovala, či sa jeho výber farieb a ťahy štetcom snúbia s tým, ako spievam a či sa nálada skladieb odráža v maľbe.
A odrážali sa jeho obrazy aj vo vašom speve?
Tam je to ťažšie, skladby sú skomponované, hudba aj text sú dané, takže k improvizácii som sa neuchyľovala.
Na akom najnezvyčajnejšom mieste ste spievali?
Teraz sa rozprávame v Eurovei, a práve keď sa pred rokmi otvárala Eurovea, režisér mal nápad, že by som mohla spievať na obrovskej hojdačke zavesená asi 20 či 30 metrov nad fontánou. Bol to trochu nepríjemný pocit, hoci nemám strach z výšok.
Aj vás istili?
Áno, ale preto bol aj problém sa obliecť, mala som na sebe všelijaké istiace popruhy. Ako dýchať a ako na tie popruhy navliecť róbu, aby biela sukňa krásne viala a neodhalila popruhy? Nakoniec to stálo za to. Ale aj v divadle sa naskytnú všelijaké scény, tiež už som spievala na hojdačke – v Drážďanoch, ale nie tak vysoko. Na opernej scéne sa tiež spevák ocitne na rôznych kurióznych miestach. Režiséri si všeličo vymýšľajú, aby uchvátili alebo až šokovali divákov.
Niekedy ste už niektorý šialený nápad odmietli?
Bola som na pokraji odmietnutia, keď som v Theater an der Wien spievala na javisku spolu s 20 nahými ľuďmi, aj ja som bola len v spodnej bielizni. V Berlíne som mala mať cigaretu v ústach a držať v ruke plechovku piva. Zhodou okolností obe tieto uvoľnené scény boli v opere Rake's Progress (Osud zhýralca) od Stravinského, kde s tým však námet korešponduje. Ale už to bolo na hranici toho, čo som schopná urobiť. Pokiaľ to nie je samoúčelné a režisér vie vysvetliť zmysel, spevák mu vyjde v ústrety.
A čo výtvarné umenie na scéne? Šetria dnes operné domy na výprave opier či na kostýmoch? Robia skôr minimalistické opery? Akú máte skúsenosť?
Je to veľmi rôzne, lebo ani minimalistická scéna nemusí byť lacná – či už ide o nejaký dizajnérsky kus nábytku, alebo bazén na scéne či svetelné efekty, animácie, to všetko môže navyšovať náklady. Niektoré opery sú však stále výpravné, hoci je to už skôr zriedkavé, je skôr tendencia robiť moderné scény. Scénografi často zachádzajú až do absurdností. Niektoré scény sú fascinujúce.
Aké máte vy radšej – klasické výpravné či minimalistické a experimentálne scény?
Mám radšej klasiku, nie som až taký priaznivec experimentov, malo by to byť niečím podložené.
Čo hovoríte napríklad na moderné predstavenie opery Čert a Káča v opere, kde sú na scéne aj akrobati na visiacich šáloch a kruhoch?
Pre diváka je to mimoriadne atraktívne, živé predstavenie, toto je cesta, ako prilákať aj mladých divákov. Popri hudbe má aj množstvo vizuálnych podnetov.
Beriete do divadla aj svojich synov?
Teraz majú 5 a 8 rokov, boli už na Rusalke, ale ešte ju nevydržali až do konca, ale boli aj na činohre a na detských baletných predstaveniach. Myslím, že všetky, ktoré sú momentálne v SND pre detského diváka, už videli. Moji chlapci sú dosť neposední, ale chceme u nich vybudovať vzťah k divadlu. Tešia sa do divadla stále a dúfam, že aj ostatní rodičia privedú do divadla detičky. Sú predstavenia, ktoré ich môžu zaujať už vo veku 5–6 rokov.
S čím je podľa vás dobré začať?
Možno s činohernými predstaveniami a potom ich zoznámiť aj s baletom a operou. Deti sú nesmierne vnímavé už v útlom veku, dokážu precítiť krásu hudby napríklad v Čajkovského Luskáčikovi. Netreba ich podceňovať, veľa si zapamätajú. O to ide, aby si vybudovali vzťah k umeniu. Našich synov na Deň detí nadchla aj akcia prespávačka v divadle. Začalo to predstavením Nebojsa, potom nasledovala prehliadka divadla, deti si mohli mnohé veci vyskúšať – mali baletný tréning, spevácku rozcvičku, všetko zvládli s obrovským nadšením. Boli s osvetľovačmi pri zvukárskych pultoch, videli, ako fungujú divadelné ťahy… Na dobrú noc päťdesiatke zúčastnených detí prišiel niekto z hercov čítať rozprávku. Bola to výborná akcia, na druhý deň nechceli ísť ani domov.
Čítajte viac V SND majú nový rozprávkový hit plný známych tvárí. Pozrite sa, koho uvidíte v Nebojsovi?
Čo hovoríte na čierno-bielu scénu opery La traviata, kde spievate rolu Violetty? A ako sa vám páčila koncepcia s fotkami mladého talianskeho režiséra Roberta Catalana?
Osobne sa mi to veľmi páčilo, ale nemám odstup, pretože som bola do celého procesu vtiahnutá. So všetkými vysvetleniami, ktoré nám sprostredkoval režisér, som bola stotožnená. Ako účinkujúca to vnímam ako veľmi premyslenú, čistú réžiu, ktorá bola opodstatnená. Len si nie som istá, či bolo všetko odčítateľné aj pre divákov, tým by sa možno k réžii zišiel malý manuál, aby človek odhalil všetky symboly. Na druhej strane treba ponechať aj priestor fantázii a individuálnemu pochopeniu. Ale mne sa opera veľmi páčila aj vizuálne, Roberto Catalano všetko odôvodnil, malo to myšlienku, krásny dramatický oblúk, neboli tam žiadne samoúčelné prvky. Bola to veľmi príjemná spolupráca.
Foto: Marek Olbrzymek
Aj vy rada fotografujete, bolo vám blízke, ako režisér použil motív fotografií?
Samozrejme, bolo nádherne spracované, ako je kurtizána Violetta roztrúsená medzi všetkých mužov, ako nie je celistvá. Až nakoniec vidíme celý jej obraz, keď zomiera, je tam veľa symboliky. Spočiatku vidíme len rôzne fragmenty jej tváre, lebo jej život je roztrieštený a neusporiadaný, ani ona sama nevidí celú svoju podobizeň, jednoducho žije život kurtizány.
Zmenil sa vám nejako život, odkedy je váš partner riaditeľom Národného divadla?
Ani nie, Matej ostáva v prvom rade stále mojím partnerom, otcom našich chlapčekov, ale je pravdou, že je menej doma, je nesmierne vyťažený, berie to ako poslanie, venuje divadlu všetku energiu. Niekedy je to ťažké, aj doma sa rozprávame o rôznych problémoch. Snažím sa mu byť oporou, lebo som absolútne presvedčená o jeho kompetentnosti a najlepšej vôli urobiť z nášho SND reprezentatívne európske divadlo. Absolútne mu dôverujem a stojím pri ňom.
V našom rozhovore v roku 2015 ste hovorili, že ste veľká pohoďáčka a veci vždy beriete skôr z tej pozitívnej stránky, stále to platí?
Áno, stále som pohoďáčka a aj naše detičky sa snažím vychovávať k tomu, aby sa netrápili nad vecami, čo za to nestoja, aby boli spravodliví, čestní a veselí, tešili sa zo života. Snažím sa nastavovať doma rodinnú pohodu, tešiť sa zo života je môj naturel. Každému raz do života prídu aj smutné chvíle, ale kým nie sú naozaj závažné, treba sa na všetko pozerať z tej lepšej stránky.
Adriana Kučerová
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodila sa 24. februára 1976 v Lučenci. Sopranistka absolvovala vokálne štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Viktórie Stracenskej a na Národnom konzervatóriu v Lyone. Na konte má ocenenia z medzinárodných súťaží, k najvýznamnejším patrí 1. cena, absolútne víťazstvo a zisk ďalších štyroch cien na medzinárodnej súťaži Hans Gabor Belvederevo Viedni v roku 2005. Hosťovala v prestížnych operných domoch ako napríklad Teatro alla Scala v Miláne, Bavorská štátna opera v Mníchove, Berlínska štátna opera, Štátna opera vo Viedni, parížska Opera de Bastille, Theater an der Wien, Houston Grand Opera, Dallas Opera, Teatro Colon; vystúpila tiež v rámci Glyndebourne Festival & Touring Opera, Salzburg Mozart Wochen, Salzburg Festival, Pražská jar, Ravenna Festival, BBC Proms atď. Spolupracovala s takými dirigentskými osobnosťami ako Daniel Barenboim, Gustavo Dudamel, Vladimir Jurowski, Riccardo Muti, Nicolaus Harnoncourt, Fabio Lusi alebo Kent Nagano. Koncertovala v Taliansku, Nemecku, vo Francúzsku, v Španielsku, vo Švajčiarsku, v Poľsku, vo Švédsku, v Rusku, vo Veľkej Británii, v Japonsku, na Tasmánii a v Českej republike. V sezóne 2021/2022 debutovala ako Violetta Valéry v novom naštudovaní Verdiho opery La traviata v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.
