Foto: Juraj Starovecky
Hovoríte, že hrdinovia vašich poviedok sú ako jednorožce. Prečo?
Sú to postavy, ktoré sú rôznym spôsobom iné a nezapadajú do konvenčných vzorcov správania. Napriek tomu hľadajú to isté, čo všetci iní – lásku, porozumenie…
Väčšinou sú to mladé ženy, s výnimkou poslednej poviedky Klebeta, ktorú si vraj ceníte možno najviac. Prečo?
Klebeta je jedna z poviedok, ktoré mám možno o čosi radšej, vychádza z mojich zážitkov z východného Slovenska. Páči sa mi preto, že je jednoduchšia, netlačila som v nej na tému, ktorú som si dopredu vytýčila, ale nie je jediná, v ktorej nevystupujú (len) mladé ženy. Napríklad v poviedke Chémia je hrdinom tridsiatnik Bonifác, ktorý sa snaží nájsť si partnerku a nedarí sa mu to, pretože sa ťažšie ako iní pohybuje v dnešnej realite.
Čítajte viac Najlepšiu prózu roka napísala Barbora Hrínová
Poviedka Sladká je zas o súžití ľudí so zvieratami alebo skôr ľudí medzi sebou, námet ste čerpali z osobnej skúsenosti?
Áno, v istom čase som si adoptovala zvieratko, ale téma domácich miláčikov je veľmi rozšírená. V poviedke som sa snažila ukázať, že aj bežné komunity, ako napríklad psičkári, môžu niekoho vylučovať len preto, že sa nespráva podľa ich predstáv.
Postava študentky teológie, ktorá má rada motorky, pije vodku a má rada dievčatá, je prekvapujúca, možno až trocha odvážna. Ako na ňu čitatelia reagujú?
Nereagujú špeciálne na túto postavu, skôr na poviedku, v ktorej vystupuje, ale hlavná postava je iná, skôr asexuálna. Študentka ju zaujíma ako človek, nie ako žena. Takú situáciu, keď sa človek nemusí prikloniť ani na jednu stranu, lebo sexualita ho až tak silno nedefinuje, nevie zas pochopiť jej spolubývajúca, ktorá je až „vyhrotená“ lesba a hlavnú hrdinku do vzťahu s dievčaťom tlačí.
Viaceré vaše hrdinky a hrdinovia sú ľudia s inou sexuálnou orientáciou, ale tento motív nie je v centre príbehu, je iba súčasťou ich života. Tak ste poviedky aj plánovali, aby hrdinovia vystúpili do popredia viac ako ľudia než svojou inou orientáciou?
Pre mňa to nie je prvoradá téma, aj v knihe nechávam tento motív v úzadí, moje postavy nie sú o tom, že majú inú orientáciu, ale chcela som túto tému zobraziť.
Ako dlho ste túto knihu písali?
Rozmýšľala som nad tým dlho, vnímala som ľudí, ktorí sú iní, aj vo svojom okolí a postupne som si dávala dokopy materiál, rozpisovala som fragmenty, ktoré sa v priebehu písania menili a až poslednej fáze som si utriedila postavy, ktoré rozpíšem. Tá posledná fáza trvala dva-tri roky.
Jednorožce sú váš knižný debut a hneď sa stali víťaznou knihou roka. Aký je to pocit?
Som veľmi zaskočená, ale som aj veľmi rada. Možno je to neskromné, ale na postavách som si dala záležať, aby som ich zobrazila čo najlepšie.
Čítajte viac Recenzia: Jednorožce sú zriedkavý úkaz
Písanie je aj vašou bežnou prácou, vyštudovali ste a aj učíte scenáristiku, je pre vás veľký rozdiel medzi učením a písaním literatúry?
Scenáristike sa venujem dlhodobo, učím v Ateliéri scenáristickej tvorby na VŠMU. Sama som tam študovala, ďalej sa učím tým, že toto remeslo učím iných. Čoraz viac si uvedomujem, aký veľký je rozdiel medzi scenárom a literatúrou, pretože sa vyjadrujú úplne inými výrazovými prostriedkami. A zisťujem, že mi je vnútorne bližší ten literárny spôsob písania, aj keď som sa k nemu dostávala dlhšie. Proste som sa snažila napísať poviedky a nešpekulovala som, čo pri tom použijem zo scenáristiky.
Koľko kníh ste prečítali povedzme z prvej desiatky Anasoft litera a kto boli vaši favoriti?
Z desiatky všetky a každá sa mi zdala niečím zaujímavá a silná. Mojimi favoritmi boli Jana Juráňová a jej Naničhodnica a Richard Pupala a jeho Ženy aj muži, zvieratá.
