Foto: Absynt, 2021
Prežila Auschwitz aj pochod smrti, aj politické čistky 50. rokov, dnes má vyše 90 rokov a žije s manželom v Dánsku. Svedectvo, ktoré o svojom živote v časoch hrôzy podala v 90. rokoch, vyšlo nanovo vo vydavateľstve Absynt pod názvom Moruša
Z tolerantného mesta do plynovej komory
Kníh aj filmov o holokauste je viac, no stále nie dosť na to, aby človek dokázal pochopiť obludnú vraždiacu mašinériu, ktorá pripravila o život milióny ľudí. Autobiografický román Iboje Wandal-Holm je však výnimočný. Spisovateľka nás prevedie svojím životom a zároveň udalosťami, ktoré otriasli svetom z pohľadu mladého dievčaťa, ktoré sa dívalo na svet s nádejou a so sebadôverou a nestratilo ich ani zoči-voči smrti. „Ak ho prežijete, tak sa aj zlo môže stať životnou skúsenosťou,“ hovorí.
Mala len devätnásť, keď ju Slovenský štát ako Židovku chcel poslať na smrť v dobytčom vagóne. Prežila útek za hranice, skrývanie, zatknutie a väznenie, niekoľko pracovných táborov, až sa spolu s mladšou sestrou Lilou dostali do pažeráka smrti vo vyhladzovacom tábore Auschwitz. Prežila – vďaka súhre náhod a svojej nezlomenej vôli žiť. Prežila aj pochod smrti do Ravensbrücku, príchod Červenej armády do Nemecka, aj nástup socializmu v demokratickom Československu a odísť ju prinútili až politické čistky 50. rokov. Dnes hovorí, že jej pomohla prežiť nádej.
V prvej časti knihy vidíme obraz Liptovského Svätého Mikuláša ako tolerantného mesta. „Znášanlivosť sa prejavovala aj v spoločných vystúpeniach spolkov, ktorých v Mikuláši bolo najmenej tridsať. Spevokoly, divadelné krúžky, športové, skautské, politické, sociálne, dobrovoľné a užitočné pre rôzne odvetvia spoločenského a hospodárskeho života, sústredené okolo troch hlavných konfesií,“ opisuje atmosféru v medzivojnovom meste. Ľudia dýchali demokraciu a všetky nádeje prvej Československej republiky a mladá Iboja na gymnáziu nasávala humanistické ideály. A predsa z podhubia ľudského strachu a nespokojnosti začala presakovať nenávisť.
Čítajte aj Nový Kundera: dočkali sme sa Nevedomosti
Vojna robí z ľudí zvery
Keď Iboja so sestrou zastala pred bránou Auschwitzu, mali za sebou dlhú cestu na úteku a viaceré tábory na území Maďarska či Ukrajiny. Časť transportu šla rovno do plynovej komory, ostatných zbavili identity, zhabali im osobné veci, na predlaktie vytetovali čísla a šaty im označili trojuholníkom: červený označoval politického väzňa, zelený zločinca, násilníka alebo vraha, čierny znamenal asociál, vyhýbanie sa práci alebo prostitúcia, ružový bol homosexuál, fialový Svedok Jehovov a Žida značkovala Dávidova hviezda zo žltého a červeného trojuholníka.
Čítajte aj Kniha týždňa: Starec a more príbehov
Tak ako esesáci „vypálili“ ľudským bytostiam značky ako dobytku, aj medzi väzňami vládla hierarchia. Aj na mieste, kde človek každou minútou hľadí smrti do tváre, sa niektorí cítili menej ohrození, pretože nie sú Židia. Väzni sa udávali a okrádali, šmelili, závideli si, kolaborovali a podozrievali. No tiež si navzájom pomáhali, delili sa, liečili, dodávali si sebadôveru, chuť prežiť a odvahu aj v neľudskom svete ostať človekom. „Dievčatá rôznej národnosti prispeli svojím priateľstvom, povzbudením a príkladom k tomu, že som sa celkom nevyparila,“ spomína.
