Foto: Literárna bašta
Táto výnimočná žena, v knihe domácky zvaná aj Erža, bola v závere života profesorkou v Banskej Štiavnici, a práve na toto obdobie sa rozprávanie upriamuje. Tam je práve (okrem Bratislavy) po nej pomenovaná ulica. Zásluh má viac, ale do dejín sa zapísala najmä publikáciou Žena novej doby, ktorá mala ženám priblížiť demokraciu a uvoľniť ich myslenie. Okrem intelektuálnych prínosov bola však Alžbeta aj veľmi čarovnou bytosťou.
Autorka knihy o Gwerkovej-Gölllnerovej bývala niekoľko rokov priamo v Banskej Štiavnici, išla po stopách Alžbety, skúmala jej vzťahy, zvyky, miesto, ktoré milovala. Rozprávanie sa nesie v rôznych rovinách – od faktografických kapitol po beletrizované pasáže, od spoločenských záležitostí po scény z manželského života. Alžbeta bola totiž vydatá za skvelého maliara Edmunda Gwerka. Grusková prináša zaujímavé informácie o oboch rovinách života manželov – o ich práci i láske.
Čítajte aj Annie Ernauxová má Nobelovu cenu. Aký je jej román Roky?
Nečakaný pár
Napríklad aj o tom, ako nikto nepredpokladal, že by mohli vytvoriť pár. On bol dlho starý mládenec, ktorý miestnym dámam intelektom aj vzhľadom imponoval, chceli ho pre seba. Ona bola územčistá, okrúhla, s peknou tvárou a jednoduchým účesom. Vraj chodila často v peleríne, aby maskovala plnú postavu (autorka uverejnila v knihe aj fotku so žiakmi, kde je Alžbeta v tomto typickom odeve), ale to bolo druhoradé. Na činorodej profesorke, ktorá získala vzdelanie v Prahe, pútala sviežosť ducha, ktorý dodnes vyžaruje, hoci už len z fotografií. Gwerkovi sa práve ona páčila, rozumeli si, ale ich láska nebola sýtená iba intelektom. Plánovali veľa detí, mali útulnú domácnosť, záhradu, spoločné záujmy a plány. Maliar sa nemohol na svoju múzu vynadívať a v knižke sú o tom aj priame svedectvá – čarovné citáty z jeho listov. Žiaľ, doba nepriala vnútorne slobodným ľuďom.
Čítajte aj Simon: Arménsky záletník, ktorému nikto neodolá
V kotli nenávisti
Alžbeta Gwerková chystala druhé vydanie svojej úspešnej knihy , keď sa atmosféra v spoločnosti celkom zmenila a bolo treba taktizovať, aby človek uplatnil svoje myšlienky a neskôr, aby si uchránil život. Obaja manželia sa snažili prežiť ťažké časy slovenského štátu so cťou, ale boli nútení aj k ústupkom. V týchto pasážach je kniha mimoriadne pôsobivá, lebo Grusková je úprimná, predkladá aj nepríjemné dôkazy a uvažuje nad nimi.
Autorka cituje rôznych pamätníkov, dokumenty, pridáva vlastné zistenia priamo z mesta (napríklad aj z návštevy domu, kde Gwerkovci bývali) a krok za krokom – dobrou kompozíciou rozprávania – dosahuje silný účinok svojich slov. Medzi spomienkami sú aj také zaujímavé svedectvá, ako poskytol napríklad príbuzný Gustáva Valacha, lebo Alžbeta učila v Štiavnici aj tohto herca. V ochotníckom divadle viedla tiež študenta Júliusa Pántika. Obaja títo umelci sa neskôr o Alžbete vyjadrovali s nadšením a rešpektom. Spomínali, ako s nimi debatovala, aká bola priateľská, múdra. Profesorka si vypočula každého mladého človeka, chcela povzniesť miestnu kultúru aj všeobecnú úroveň. Žila pre to a dýchala.
Nie náhodou sa teda Gwerkovci zapojili aj do SNP a do boja proti fašizmu. Pre neprajníkov to bola príležitosť, aby ich zničili. Ani nie štyridsaťročnú Alžbetu Gwerkovú-Gölllnerovú v roku 1944 zabili pri masakri v Kremničke. Musela si kľaknúť, aby jej strelili do hlavy od chrbta.
Jedna z pamätníčok na Alžbetu spomína: „Tá naša milá Erža, ako sme ju volali, sa vedela tak zo srdca a veselo zasmiať, že až mrazí spomienka na ten jej smiech. „ Áno, celý tento štiavnický príbeh mrazí, ale zároveň rozbúcha srdce a zahreje dušu.
