Foto: Absynt
Česi a Slováci, ktorí sa sem dostali ešte za Rakúsko-Uhorska, Meschetskí Turci, ktorí tam našli útočisko pred pogromom v Uzbekistane, Arméni, ktorých Ukrajina ukryla pred pogromami v Turecku, Maďari, Rumuni, ktorí k Ukrajine „pripadli“ zmenou hraníc, Rómovia, Židia, Gagauzi – zástupcovia pôvodných obyvateľov Ukrajiny, ktorí žijú aj v Moldavsku, Nemci, ktorí prišli v roku 1739, keď cisár porazil Rákocziho a obsadzoval jeho majetky. Potom ešte Poliaci, Valasi a tí, ktorí obývali dnes okupovaný Krym – Krymskí Tatári. Ale ako sa na Ukrajinu dostali Švédi ako národnostná menšina? Všetko o úžasne bohatej národnostnej rozmanitosti Ukrajiny sa dozviete z knižky mladej reportérky Olesie Jaremčukovej, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt pod názvom Naši iní.
Zo starých spomienok sa vynárajú traumy, ktoré poznačili generácie. A predsa v nich zároveň s neľudskou krutosťou a absurditou doby cítiť aj hlbokú ľudskú spriaznenosť, vzájomnú úctu a pomoc bez ohľadu na vieru, rasu, národnosť
Sú iní, ale naši
Práve o to totiž ide, ukázať a pochopiť, že v jednej jedinej, hoci veľkej, krajine môže žiť toľko rôznych národov, že sú iní, a predsa sú „naši“, zviazaní s krajinou, jej históriou a ľuďmi. Zástupcovia mnohých národov žili na území Ukrajiny celé stáročia, no až 20. storočie s nimi riadne zamávalo. Vojny, pogromy, hladomory, násilné presídľovanie, fašisti, komunisti, seperatisti. Pri čítaní tejto knihy človeka až mrazí, keď sa zo starých spomienok vynárajú traumy, ktoré poznačili celé generácie. A predsa v nich zároveň s neľudskou krutosťou a absurditou doby cítiť aj hlbokú ľudskú spriaznenosť, vzájomnú úctu a pomoc bez ohľadu na vieru, rasu, národnosť. Pred okupantmi a prenasledovateľmi ukrývali raz Ukrajinci či Arméni Židov, inokedy Židia Arménov či nepohodlných Ukrajincov, susedia pomáhali Poliakom aj Nemcom, boli „naši“, blízki.
Čítajte viac Kniha týždňa: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou
Môj prapradedo sa narodil ešte v Moldavsku, môj pradedo v Rumunsku, dedo v Rakúsko-Uhorsku a rodičia už v Sovietskom zväze. Takisto aj ja. A to sme nikam necestovali
Kto som?
Niektorých na územie Ukrajiny prilákala propaganda, ako Nemcov za cisára či Liptákov za Márie Terézie, prišli za prácou. Iných propaganda z pôvodnej domoviny vyhnala, ako Meschetských Turkov z gruzínsko-tureckej hranice presídlil Stalin do Strednej Ázie, no odkiaľ museli utekať pred umelo vyvolanou vlnou etnických konfliktov. Iní sa na Ukrajine ocitli zmenou hraníc. Ako vraví Rumun Vasyľ Byku: „Môj prapradedo sa narodil ešte v Moldavsku, môj pradedo v Rumunsku, dedo v Rakúsko-Uhorsku a rodičia už v Sovietskom zväze. Takisto aj ja. A to sme nikam necestovali.“
„Osada učupená v horách žila pokojným životom a spájala sa v nej pestrá mozaika kultúr: medzi Ukrajincami, Poliakmi, Židmi a Arménmi panovala harmónia. Kým to všetko nerozdrvili mlynské kamene druhej svetovej vojny,“ píše Olesia Jaremčuková. „Len čo prišli Nemci, deportovali všetkých vzdelaných ľudí. Nezáležalo na tom, či je Armén, Ukrajinec, alebo Poliak. Brali všetkých. A tam ich zabíjali,“ hovorí pani Antonina, arménska Ukrajinka či ukrajinská Arménka.
Pestrá zmes jazykov a kultúr je viditeľná aj v medzinárodných rodinách
Z Nemcov, ktorí sa za dve stáročia stali súčasťou autentického obyvateľstva, sa s príchodom Sovietskeho zväzu stali nepriatelia. „Mojej prababičke odobrali päť detí,“ spomína v knihe Eva Gebel z bývalej čisto nemeckej dediny Pavšyno (Pavsching). „Sovietske úrady násilne deportovali viac ako 15-tisíc poľských a nemeckých rodín do Kazachstanu, iba pre ich národnosť,“ pripomína Olesia Jarčemčuková.
Krymských Tatárov presídlili do Uzbekistanu, odtiaľ ušli na Ukrajinu po veľkom pogrome v roku 1989. Hľadali svoj staronový domov – a prišla ruská okupácia Krymu. Útočisko im poskytla Novooleksijivka, miesto s najbližšou železničnou stanicou k okupovanému polostrovu. Miestni presídlencom nosili zemiaky, cibuľu, čo bolo treba.
Jedna moja stará mama je Slovenka, druhá je Nemka a môj starý otec je Ukrajinec. Kto som teda ja?
„Pestrá zmes jazykov a kultúr je viditeľná aj v medzinárodných rodinách,“ píše Olesia Jaremčuková a dokladá výrok pani Gabriely z Veľkého Berezného, kam sa kedysi prisťahovali Liptáci. „Jedna moja stará mama je Slovenka, druhá je Nemka a môj starý otec je Ukrajinec. Kto som teda ja?“ pýta sa. Kniha Olesie Jaremčukovej sa číta ako napínavá historická sága, no siaha až do súčasnosti, keď sa mnohé menšiny, ktoré predtým akoby neexistovali, aktivizujú a hľadajú svoju stratenú pamäť. Ako vidno v utrpení miliónov ľudí, história sa môže opakovať.
Čítajte viac Nad Bratislavou lieta ufo. A odtiaľ vidno veci inak
