
Zradná pamäť
Profesor sa pred rokmi vážne zranil pri autonehode, utrpela tým jeho krátkodobá pamäť. Jeho spomienky na všetko spred osudnej nehody sú jasné, no jeho súčasná pamäť má kapacitu len 80 minút. Ako stará magnetofónová páska, ktorá sa vždy presne po osemdesiatich minútach premaže a nahráva znova. Preto so svojou gazdinou začínajú každé ráno odznova, akoby sa nikdy predtým nestretli.
Profesor žije sám v starom ošumelom domčeku, hoci kedysi patril veľkým vedeckým kapacitám. Na druhom konci záhrady býva v o poznanie lepšom dome profesorova záhadná švagriná, ktorá si neželá, aby ju s čímkoľvek obťažovali. A tak si nová gazdiná musí s profesorovými vrtochmi poradiť sama. Krok za krokom spoznáva jeho zvyky a snaží sa naplniť jeho potreby nie ako pacienta či klienta, ale ako človeka, ktorý jednoducho potrebuje pomoc. A čím ďalej Profesora spoznáva, tým viac si ho váži, nielen pre jeho brilantnú vedeckú myseľ a niekdajšie úspechy, ale aj pre jeho schopnosť empatie, napriek zdravotnému hendikepu. Gazdiná si ani neuvedomuje, že sa takto v jednej domácnosti stretli dvaja výnimoční ľudia.

Krása druhej odmocniny
Profesor miluje čísla, vidí v nich istotu aj poéziu života. Z hlavy vyráta hoci aj silu dopadu bejzbalovej loptičky, no strihanie u holiča nezvláda. Čísla sú najčastejšou témou jeho rozhovorov, no nie samoúčelne. Čísla mu pomáhajú udržiavať kontakt so svetom. Poskytujú mu pocit bezpečia. „Zapôsobil na mňa ako veľmi priamy a skromný človek. A nakoniec ma takmer presvedčil, že moje telefónne číslo je nejakým spôsobom nesmierne zaujímavé a ja, jeho majiteľka, som nejakým spôsobom zaujímavá tiež,“ opisuje gazdiná svoje prvé stretnutie s Profesorom. Napokon to prvé stretnutie vyzeralo veľmi podobne ako všetky ostatné, lebo Profesor zo dňa na deň na svoju pomocnicu v domácnosti celkom zabudol. Jej to však neprekážalo: „Bolo celkom príjemné znovu a znovu sa uisťovať, že moje telefónne číslo má istý veľmi špecifický význam – okrem toho zjavného. Jednoduchá reč čísel mi pomáhala začínať deň s pozitívnym pocitom.“
Profesorova rovnica odhalí tajomstvo, ako sa rodia hlboké ľudské vzťahy
Keď Profesor zistil, že jeho gazdiná má syna, ktorý musí byť doma sám, kým ona je uňho v práci, rázne zasiahol a prikázal porušiť všetky pravidlá, že deti do domu klienta nepatria. Tak sa zoznámili s chlapcom, ktorému dal meno Moco, podľa druhej odmocniny, a začal dieťaťu aj jeho mame ako trpezlivý učiteľ odhaľovať skryté krásy matematiky. „Z nekonečného radu múdrostí, ktoré sme sa so synom od Profesora naučili, bol význam druhej odmocniny jeden z najdôležitejších… Učil nás o obrovských číslach s viac než stovkami tisíc miest aj o najväčšom čísle na svete, ktoré vraj použili v nejakom matematickom dôkaze a dostalo sa do Guinnessovej knihy rekordov, aj o myšlienke, že dokonca existuje čosi za nekonečnom. No hoci to bolo všetko nesmierne zaujímavé, nikdy sa to nevyrovnalo tomu, keď sme s Profesorom trávili čas.“
Je ťažké vysvetliť, prečo je niektorá rovnica krásna, je to ako usilovať sa vysvetliť, prečo sú krásne hviezdy
Profesor hovoril, že je ťažké vysvetliť, prečo je niektorá rovnica krásna, je to ako usilovať sa vysvetliť, prečo sú krásne hviezdy. „Nezdalo sa, že by mu záležalo na tom, či sme našli správne riešenie úloh, ktoré nám zadával. Jednoznačne ho omnoho viac tešilo, keď sme, hoci zúfalo, hľadali odpovede, ako keby sme boli ticho. A ešte viac ho potešilo, keď sme pritom narazili na nejaký nový problém, ktorý nás zaviedol celkom inam, než kam smerovala pôvodná úloha. Mal zvláštny cit pre čosi, čo nazýval ,správna chyba’, lebo veril, že chyby často odhalia práve toľko, čo správne odpovede.“
Aj Profesor, aj jeho gazdiná, aj jej syn Moco robia chyby, ktoré sledujeme v románe, no odhalia pritom tajomstvo, ako sa rodia hlboké ľudské vzťahy. Od Profesora získali to najdôležitejšie poznanie: že existujú „silné“ aj „priateľské“ čísla, ale aj tie, čo sa odmietajú vydeliť iným než samým sebou. A že ak je niektorému číslu smutno, vždy môže vyhľadať skupinu a usadiť sa, najlepšie medzi číslami párnymi. Možno práve tak znie Profesorova rovnica.
