Hrdinka románu Talianka je skutočná historická postava Maria Oliveiro, ktorá ako zbojníčka v talianskych horách Sila dostala meno Ciccilla. Pochádzala z veľmi chudobných pomerov na juhu Talianska a revolučná doba v polovici 19. storočia, rodinné aj vonkajšie udalosti z nej spravili rebelantku, ktorá ušla do hôr bojovať za zjednotené, ale najmä za spravodlivejšie Taliansko. „Pochádza z horského prostredia a napriek ťažkým životným podmienkam, ktoré zdedila po svojich predkoch, dokáže v sebe nájsť silu, aby sa oslobodila. Prostredníctvom jej vnútorného oslobodenia sledujeme aj oslobodenie krajiny,“ predstavuje svoju hrdinku jej autor Giuseppe Catozzella.
Foto: Inaque
Som potomkom zrady
Príbeh románu Talianka sa pre spisovateľa začal vtedy, keď on sám začal pátrať po svojich koreňoch, hľadať vlastnú identitu. „Narodil som sa v Miláne, v najrozvinutejšej a najpriemyselnejšej časti Talianska, no moji rodičia pochádzali z juhu, preto som odmalička v sebe cítil akúsi dvojakosť, akoby vo mne prebývali dve odlišné bytosti. Jedna je nadviazaná na juh, k stredomorskému, kresťanskému prostrediu s množstvom predsudkov a dialektickým myslením. Tá druhá časť mojej bytosti spočíva v prostredí protestantského severu s rakúskym a francúzskym vplyvom, kde prevláda rozum a pragmatické konanie. Tu sa nad životom netreba veľmi zamýšľať, pretože treba podávať výkony,“ približuje spisovateľ. Aj hrdinka jeho románu si rovnako ako on sám kladie otázku, čo vlastne znamená byť Talianom či Taliankou.
V 19. storočí, keď bolo Taliansko rozdrobené a severná časť bola ovládaná cudzími mocnosťami, keď sa Garibaldi postavil do služieb savojského kráľa, aby porazil Bourbonovcov a zjednotil Taliansko, bola taká otázka namieste. Je však aktuálna dodnes? Je Taliansko naozaj rozdelené, mentálne, tradíciou, súčasným pohľadom na život? „Ja si myslím, že áno. Sú to dva celkom odlišné svety, dve úplne protichodné krajiny, a to z rôznych pohľadov,“ konštatuje spisovateľ.
Čítajte viac Kniha týždňa: Talianka vo víre vášne, krvi a nádeje
Práve pre ten pocit rozpoltenosti a komplikovanej identity skúmal, čo sa skrýva za zjednotením Talianska. „Pochopil som, že som potomkom istej zrady,“ dodáva spisovateľ. „Garibaldi v službách savojského kráľa s tisíc vojakmi bojoval proti 150-tisícovej bourbonovskej armáde, pritiahol k sebe ľudí, aby bojovali za jeho myšlienky a sľuboval, im, že ich zbaví poddanstva. Vďaka podpore miestnych obyvateľov prišiel zo Sicílie až do Neapola, podarilo sa mu poraziť nepriateľské vojsko a odovzdal juh Talianska savojskému kráľovi. No keď sa ľudia po vojne vrátili do svojich dedín, žiadne Garibaldiho sľuby sa nenaplnili. Nevoľníctvo v Taliansku zrušili až po 80 rokoch,“ vysvetľuje Giuseppe Catozzella.
Ako cítiť aj z románu, rodiny, ktoré si užívali privilégiá za Bourbonovcov, ich nestratili ani v savojskom kráľovstve, len roľníci ďalej pracovali na pôde, ktorá im nepatrila, a boli vystavení na milosť a nemilosť majetných a privilegovaných. V tom spočíva zrada na obyčajných ľuďoch, ktorí bojovali s nádejou na slobodu a lepší život, no v skutočnosti len odovzdali moc tým istým pánom a mali sa ešte horšie. Preto sa začala občianska vojna medzi juhom a severom, ktorá trvala šesť rokov. Podľa Giuseppe Catozzellu sa o tejto vojne sa nehovorí ani sa o nej neučí v škole, stále je akoby obostretá rúškom tajomstva. „My Taliani, sa cítime ako produkt istej nespravodlivosti, ale nevieme to pomenovať. Preto som sa rozhodol napísať príbeh ženy z tejto doby, aby som vysvetlil, čo sa vtedy udialo a prečo sa cítime rozpoltení,“ vyhlasuje.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Prečo si však spisovateľ vybral na opísanie dôležitých dejinných udalostí ako hlavnú postavu svojej knihy ženu, namiesto veľkého Garibaldiho alebo rebelanta a zbojníka, manžela hrdinky Ciccilly? „Myslím si, že o skutočných dejinách sa viac než z oficiálnych zdrojov dozvieme, ak sa ponoríme do životov tých najpokorenejších ľudí. Tí najchudobnejší ľudia, ktorí nesú na pleciach ťarchu všetkých udalostí, sú najlepšími svedkami toho, čo sa naozaj stalo,“ hovorí Giuseppe Catozzella. Maria Oliveiro bola z tohto pohľadu pre spisovateľa ideálnou hrdinkou, lebo bola znevýhodnená hneď z viacerých dôvodov: bola žena, trpela veľkou chudobou, pochádza zo srdca talianskeho juhu, navyše z drsného horského prostredia.
Dumas spravil zo ženy Robina Hooda?
O zbojníčke Ciccille písal už Alexandre Dumas v sérii novinových článkov. „Alexandre Dumas bol vtedy vyslancom Francúzska, ako agent mal sledovať situáciu v Taliansku a jeho priateľ Giuseppe Garibaldi ho presvedčil, aby vydával noviny, ktorým dal názov Nezávislosť. Dumas noviny viedol asi šesť rokov. Bol však v štátnych službách a tak si nemohol dovoliť rozprávať príbeh Talianska ako vzoprenie sa moci a boj za slobodu. Príbeh Ciccilly opísal v siedmich článkoch a plánoval o nej napísať román. V polovici 19. storočia však nebolo mysliteľné, aby bola hlavnou hrdinkou žena, a ako vyslanec Francúzska nemohol písať ani o všetkých spoločensko-politických súvislostiach. Tak neskôr napísal Robina Hooda,“ vysvetľuje spojenie Ciccilly s francúzskym spisovateľom.
Čítajte viac Arménska spisovateľka Narine Abgarian zažila vojnu a radšej chce písať veselé historky z pohrebov než o vojne
Román je vždy fiktívny príbeh, no historický román sa opiera o fakty a skutočné udalosti. Spisovateľ preto viac ako rok pátral v troch rôznych archívoch a podrobne skúmal päť súdnych procesov, ktorými Maria Oliveiro prešla, keď ju zajali, skúmal danú dobu aj podľa vtedajších novín, denníkov, korešpondencie, aby pochopil bežný život. Výsledkom spojenia legendy o zbojníčke, historických faktov a autorskej fikcie vznikol napínavý román o vášni a nádeji, utopených v krvi revolúcie.
Na Slovensku prežíva aj po troch storočiach legenda o Jánošíkovi, Ciccilla je vraj známa skôr vo svojom regióne. V dnešnej dobe sa z nej, podobne ako z nášho zbojníka, stala tak trocha turistická atrakcia. „V miestach, kde pôsobila, sa legenda o Ciccille prenáša z generácie na generáciu, v horách existujú vyznačené chodníky, kde sa dá ísť po jej stopách, môžete navštíviť jaskyňu, kde sa ukrývala, aj miesto, kde zomrel jej manžel,“ hovorí Giuseppe Catozzella.
V románe zohráva veľkú úlohu príroda a jej zákony, odlišné od ľudských, príroda ako protipól ľudskej nespravodlivosti. Maria Oliveiro alebo Ciccilla nazýva ľudí, ktorí si v revolučnom ošiali preobliekali kabát, len aby prečkali nebezpečné časy a znova sa chopili svojej moci a postavenia, sovy. Kým u nás je sova skôr symbolom múdrosti, tu vyznieva ako symbol prefíkanosti až nebezpečnej podlosti. Sova je skrátka dravec, ktorý útočí potme. Až keď Maria prekročí hranicu lesa, zbaví sa ľudskej nespravodlivosti, stane sa slobodou. „Tým, že som použil symbol sovy, som tiež chcel vzdať hold spisovateľovi Leonardovi Sciasciovi, ktorý napísal slávny román Deň sovy,“ dodáva Giuseppe Catozzella.
Čítajte viac Beatrice Salvioni píše o špine, ktorá vie umlčať ženský hlas
Giuseppe Catozzella za román Nehovor mi, že sa bojíš získal literárnu cenu Premio Strega Giovani (2014). Jeho román Talianka vyvolal rôzne, aj kritické, ohlasy. „Niekomu prekážalo, že rozprávam príbeh vrahyne, pretože zbojníci sú pre nich iba obyčajní zločinci. Z inej strany prichádzali kritiky zo strany zástancov vtedajšieho bourbonského kráľovstva, v ktorých stále žije predstava, že vtedy juh prosperoval a všetko bolo pekné, vyčítajú mi, že som očiernil bourbonské kráľovstvo. Z takej spätnej väzby som si uvedomil, že naša krajina je stále rozdelená vo dvoje, že kontrast medzi severom a juhom stále existuje,“ spomína spisovateľ.
Takéto ohlasy na historický román zvyčajne znamenajú, že zapĺňa určité biele miesto v dejinách a že je to teda kniha veľmi potrebná. Pre slovenských čitateľov je nielen dobrodružným príbehom pre nás málo známej občianskej vojny v Taliansku cez osudy obyčajných ľudí, ale aj napínavou rodinnou drámou o vzťahu rodičov a detí, o vzťahu sestier, kde pre jednu dobrý život znamená privilégiá a majetok a pre druhú slobodu, o vzťahu muža a ženy a tlaku spoločnosti, popri zápase za slobodu krajiny sa odvíja silný zápas za slobodu ženy.
