Foto: Portugalský inštitút
V románe Itamara Vieiru Juniora Pokrivený pluh (vydal Portugalský inštitút v preklade Zuzany Greksákovej) spoznáme život potomkov niekdajších otrokov, ktorých počas dlhej éry kolonializmu privážali na lodiach z Afriky po tisícoch. Ani keď už neboli otrokmi, predsa neboli slobodní. Po čom túžili a o čom snívali?
Čítajte viac Kniha týždňa: Zmätenosť môže byť aj šťastná
Jedna rodina, tisíce príbehov
V príbehu jednej rodiny sa odrážajú celé stáročia útlaku, skutočnosť aj mágia, ktorá patrí k bežnému životu. Zeca Slamenák je uznávaný liečiteľ a s manželkou Salu na statku Čierna voda vychovávajú dcéry Bibianu a Belonísiu. Dievčatá vyrastajú obklopené vierou svojich rodičov a prastarých rodičov, liečivými odvarmi, modlitbami a obradmi na uctenie prírodných síl, ktoré sa vedia vteliť do suseda či susedy. No hoci si Zeca Slamenák rozumel s prírodnými silami, najviac mu záležalo na vzdelaní a vďaka svojej autorite vymohol pre roľnícke deti školu.
Na kúsku zeme, ktorý denne kropia vlastným potom a krvou, sú iba nájomníkmi
Dve malé dievčatá v detstve postihne nešťastie, ktoré ich zblíži. Keď jedna stratí schopnosť rozprávať a druhá sa stane jej hlasom, musia si zlepšiť svoju vnímavosť, naučiť sa lepšie čítať pohľady a gestá. Lenže ako dospievajú, ich cesty sa rozídu – jedna odchádza do mesta a druhá zostáva žiť na rodnom statku, obom sa život mení a postupne zisťujú, že ich životy rovnako ako životy ostatných obyvateľov nie sú slobodné. Žijú na cudzej pôde s povolením majiteľa a za toto právo musia platiť prácou na jeho poliach po celý život, bez nároku na odmenu. Príbytky si môžu stavať iba z hliny, také, čo sa skoro rozpadnú, aby neustále cítili, že na kúsku zeme, ktorý denne kropia vlastným potom a krvou, sú iba nájomníkmi. A ešte aj z toho mála, čo si rodiny dopestujú vo svojich záhradkách, im statkári väčšinu vezmú – veď to predsa vyrástlo na ich pôde.
Čítajte viac Kniha týždňa: Dlhý lupeň z mora. Nová Isabell Allende a jej príbeh nezvyčajnej lásky, ktorú nezlomili ani dve diktatúry
Nesplnené sľuby
Keď roľníkom dokonca zakážu pochovávať svojich mŕtvych na miestnom cintoríne, trpký pocit neprávosti vyústi do revolty. Staršia generácia ešte uznáva staré práva majiteľov statku, no mladší túžia po zmene a dožadujú sa slobody a pôdy. S napätím sledujeme boj za ľudské práva, ktorý sa v románe odohráva ruka v ruke s pohnutými osudmi plnými ľudskej odvahy aj tragédie. Ako pripomína spisovateľ, k ozajstnej pozemkovej reforme, ktorá by dala pôdu ľuďom, ktorí na nej po generácie pracovali, v skutočnosti nikdy nedošlo. „Táto zem žije vo mne, lebo z nej som sa narodila, takisto ako môj ľud. Prebýva v mojom srdci, nie na akomsi vašom liste vlastníctva,“ hovorí starnúca Salu už ako matka dospelých detí a mnohých vnúčat.
Z románu Pokrivený pluh sála všetka láska a úcta k zemi a ľuďom pod horúcim slnkom, ktoré sa odrážajú aj v tajomných obradoch
V polovici minulého storočia otrokov už nazývali robotníkmi a roľníkmi, ale veľa sa nezmenilo, po zrušení nevoľníctva blúdili po krajine bezprizorní ľudia bez domova a boli vďační, keď ich niekto na svojej pôde „prichýlil“. Každý z nich si v sebe nesie spomienky a príbehy celých generácií o utrpení a vykorisťovaní černošského obyvateľstva, o zlatej horúčke, počas ktorej honba za diamantmi mnohých priviedla do šialenstva, o ženách, čo ticho trpeli domáce násilie aj o tých, čo našli v sebe nebývalú odvahu a odhodlanie. Rodičia deťom odovzdávali príbehy o úcte k prírode a k životu samotnému.
Román Itamara Vieiru Juniora je prejavom účasti s generáciami trpiacich ľudí, oslavou spolupatričnosti s rodinou a celou komunitou, a je tiež poctou všetkým statočným ženám. „Hoci brazílska spoločnosť je silno patriarchálna, ženy z nižších a zraniteľnejších vrstiev sa často ocitajú vo vedúcich úlohách, no pokiaľ ide o významné verejné funkcie, v súdnictve alebo v parlamente, sú stále menšinou,“ hovorí. Z jeho románu Pokrivený pluh sála všetka láska a úcta k zemi a ľuďom pod horúcim slnkom, ktoré sa odrážajú aj v tajomných obradoch. Hoci na prvý pohľad môžu pre nás vyzerať exoticky, ten „pokrivený pluh“ by sa pokojne mohol vnoriť aj do našej zeme.
