Prečo sa Rusi neusmievajú. Kniha týždňa Moje Rusko - vojna či mier?

Foto: Slovart

kniha moje rusko Michail Šiškin: Moje Rusko - vojny či mier?

Silnejší vyhráva

Aby bolo jasno hneď v úvode: „Tajomná ruská duša neexistuje. Existuje len nedostatok informácií o Rusku,“ vyhlasuje Michail Šiškin. Mamu má Ukrajinku, otca Rusa a v knihe Moje Rusko, vojna či mier? vysvetľuje terajšiu vojnu cez históriu svojej krajiny a vlastnej rodiny. Žije vo Švajčiarsku, pretože doma by nedokázal mlčať. Jeho knihy získali významné literárne ceny a jeho hlas znie jasne: Rusko potrebuje cára a ten si získa národ víťaznou vojnou. Bolo to tak počas dlhej histórie aj v novodobých dejinách. Otáznik za názvom knihy teda netreba – Rusko znamená vojnu, mier sa dá dosiahnuť len vojenskou porážkou. Len kto by sa s Rusmi ťahal za prsty?

„Na Západe si nevšimli, že Rusko už s nimi vo vojne je. Je vo vojne s Európou aj s Amerikou, ruské peniaze rozkladajú európsku demokraciu,“ píše Šiškin a zrozumiteľne to vo svojej knihe aj vysvetlí. Hlavné nedorozumenie medzi Východom a Západom je podľa neho v tom, že na oboch stranách majú tie isté slová celkom iný význam. Demokracia, ľudské práva, sloboda. Kým na Západe ich občania nasávajú s materským mliekom, „v Rusku sa pod pojmom štát rozumie niečo úplne iné: moc a územie. A obe sú sväté,“ konštatuje.

Foto: Robert Hüttner, Stonožka

Michail Šiškin Spisovateľ Michail Šiškin.

V Rusku sú voľby zmanipulované, neexistujú nezávislé súdy ani ľudské práva, zákony sa ohýbajú podľa vôle moci. Michail Šiškin používa lapidárny príklad: kým na Západe sú priechody pre chodcov na to, aby chránili napríklad mamičku s kočíkom, v Rusku všetci vedia, že ak sa ku priechodu rúti džíp, uskakuj, inak ťa naberie aj s kočíkom. Kto toto nepísané právo silnejšieho nerešpektuje, sám si je na vine.

V Rusku neexistuje ani súkromný majetok v západnom ponímaní. Majetok je len léno, ktoré cár zverí do rúk svojim vazalom a ak sa mu znepáčia, môžu oň ľahko prísť. Ako napríklad Michail Chodorkovskij, ktorý si za odpor voči diktátu vládcu posedel desať rokov v trestaneckom tábore. „V Rusku nielenže neexistuje právny štát, neexistuje tam vlastne žiadny štát. Je to mafiánska štruktúra moci,“ vysvetľuje Michail Šiškin. Každý je vlastne jednou nohou v base a strach je silná zbraň.

Čítajte viac Kniha roka: Ľudia budú čítať moje knihy a na Putina zabudnú

Šiškin napísal pútavú a dôležitú knihu nabitú faktami so znalosťou pomerov, z ktorej behá po chrbte mráz. Proticárski anarchisti, islamskí teroristi, Stalin, Gorbačov, Puškin aj Rachmaninov, aj súčasní európski radikáli, to všetko je s Ruskom spojené. A vekmi sa ako červená niť tiahne lož. Šiškinov obraz súčasnej ruskej spoločnosti je silne znepokojivý, kto naplno pochopí túto krutú realitu, musí sa začať takého suseda báť. „Nerozumiem rusofilským náladám v krajinách, kde máte osobnú skúsenosť s ruskými tankami pod oknami,“ krúti hlavou.

Jedna reč, dva národy

Šiškin nie je žiadny „odrodilec“, ktorý by svoj pôvod najradšej poprel. Svoju krajinu úprimne miluje, a preto mu záleží na tom, aká v skutočnosti je. Lenže – a v tom je kameň úrazu – v Rusku žijú dva národy – „európsky“ a „otrocký“ – alebo ak chcete ľud otvorený demokratickým myšlienkam a ľud naučený podriadenosti moci. Hovoria jednou rečou a delí ich obrovská mentálna priepasť. Jedni kričia: „My sme ľud“. Lenže aj tí druhí sú ľud, ako výstižne vraví Šiškin. A jeden ľud druhému nerozumie. Slovenskému čitateľovi sú jeho príklady jasné aj bez vysvetľovania. Bohužiaľ.

Šiškin berie čitateľa na krátku historickú exkurziu, aby nám ukázal otrocký národ od nájazdov Mongolov až po dnešok. Ani Peter Veľký nechcel nechať „okno do Európy“ otvorené pridlho, chcel sa len lepšie pripraviť na svojho protivníka. Lenže chyba tohto okna je v tom, že obe strany v ňom vidia len svoj vlastný odraz. Osvietenstvo sa Rusku vyhlo, a preto dnes dúfať v osvieteného diktátora je naivné, protirečí to systému moci. Režim oslavuje tajné služby a ľudia v televíznej ankete volia za osobnosť Stalina. Matky strácajú svojich synov ako hrdinov, ktorí „padli v boji s fašistami“, no rakvy prichádzajú domov potichu. Také je Rusko už celé stáročia, lebo otrok sa chce pýšiť veľkosťou a majetkom svojho pána. Preto v nich po generácie pestovali pocit výlučnosti. Rusko skrátka nemá hranice, Rusko sa nikde nekončí. Impérium sa živí vojnami a ľudia majú znova zmyslel života, „vyšší cieľ“.

Kniha nás prevedie aj poslednými desaťročiami, ktoré napokon vyniesli nahor Putina. Komunisti ľuďom všetko brali, dávali im však pocit hrdosti na svoju vlasť a jej domnelé úspechy. Ani dnes však žiadna firma nemá v hesle „zaručená ruská kvalita“. Potom prišiel chaos a v privatizácii sa s ľudom tiež nik o majetok nedelil. Aj to je nášmu čitateľovi akési známe. Aká bude budúcnosť?

„Kríza, nebezpečenstvo alebo hrozba núti kontinent nanovo definovať Európu, je to šanca znovu si uvedomiť, že je zjednotenou Európou, ktorá stojí zoči-voči hroziacej vojne. V 21. storočí nebudú existovať vzdialené lokálne vojny. Každá vojna bude európska. A táto európska vojna už vypukla,“ uzatvára Michail Šiškin.

Čítajte viac Pohovorme si o Rusku, vyzýva nová inscenácia SND