Ste spoluautorom knihy o Mariánovi Vargovi, ktorá je plná spomienok, autentických výpovedí jemu blízkych ľudí, rodiny, priateľov, spolupracovníkov. Ako sa vám pracovalo s takým obsiahlym materiálom?
Veľmi príjemne, najmä preto, lebo od samého začiatku bola pri mne Janka Vargová (manželka Mariána Vargu, pozn. red.), ktorá má predsa len lepší prehľad o rodine. Žiaľ, dve najstaršie respondentky z rodiny, s ktorými sme sa kvôli knihe rozprávali, už medzitým zomreli. Pri ďalších rozhovoroch bolo tiež vopred jasné, koho oslovíme, nenájdete tam človeka, ktorý by Mariánovi nebol osobne blízky. Odkrývali sme s nimi mnohé vrstvy minulosti a aj pre Janku to bolo veľmi prekvapujúce. Všetkých ich poznala, s Mariánom prežila pol života, a predsa vytiahli na svetlo veci, o ktorých vôbec nevedela.
Spolu ste teda zozbierali všetky rozhovory, ako ste ďalej postupovali?
Rozhovory tvoria tú dôležitejšiu časť knižky a za každou kapitolou sú „výstrižky“ z dobovej tlače, zaradené chronologicky. Z tejto hrubej stavby – vlastne to už bola celkom zariadená stavba – som zostavil rukopis v stave, v akom už mohol knižne vyjsť. Janka ako skúsená editorka ho vzala do rúk a povzniesla na ešte vyššiu úroveň. Ako vieme, v detailoch sídli Boh a v tomto prípade v nich po jej zásahu sídlil Marián Varga ako živý.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Ste nielen publicistom, ale aj hudobníkom a kniha obsahuje množstvo „výstrižkov“ z tlače, odborných hodnotení aj rozhovorov – nemali ste problém s výberom?
S výberom materiálu sme problém nemali, lebo sme do knihy „nasypali“ doslova všetko, čo sme mali k dispozícii, s vedomím, že ďalšia kniha o Mariánovi zrejme už nevyjde. O Mariánovi toho vyšlo pomerne dosť, ja som pred niekoľkými rokmi napísal knihu Collegium musicum, ktorá sa týkala kapely a nebola taká osobná, potom vyšla kniha rozhovorov s Petrom Uličným O cestách, ktoré nevedú do Ríma a ešte niekoľko drobnejších vecí. Tak sme si povedali, že do tejto knihy už dáme všetko.
Poznali ste sa osobne, odkedy si ho pamätáte?
Áno, mal som k Mariánovi veľmi blízko. V šestnástich rokoch som v PKO videl svoj prvý koncert, bolo to Collegium musicum a ohromilo ma to. Videl som na pódiu veľkú kapelu a bol som unesený, bolo to pre mňa formatívne.
Ovplyvnil tento zážitok vašu hudobnú dráhu?
To asi nie, ale určite ovplyvnil môj vzťah k Mariánovi Vargovi, bol jedným z našich pubertálnych idolov. Medzi plagátmi v mojej izbe bol medzi Led Zeppelin a ďalšími hviezdami aj Marián Varga.
Čítajte viac Čo neprešlo cenzúrou: príbehy fotiek Mariána Vargu
Kniha má dve hlavné roviny – odbornú hudobnú a ľudskú, kde sa predstavuje ako človek. Ako bol podľa vás Marián Varga „komponovaný“ – keď zacitujem z knihy – ako osobnosť?
Bol kontroverzný, to všetci vieme, ale pre mňa bol veľmi dobrý človek, v tom najpravejšom zmysle slova. To by som nepovedal napríklad o Dežovi Ursinym, on bol super autor, ale Marián bol aj ľudsky dobrý. Bol vtipný glosátor a príjemný spoločník, kamarát. Z diaľky vyzeral ako neprístupný idol, ktorý žije niekde vo veži a s bežnými smrteľníkmi veľmi nekomunikuje, ale bolo to úplne naopak.
V knihe je veľa pre čitateľa vtipných momentov, napríklad už názov kapitoly Čo robil Marián, keď chodil poza školu.
Názvy kapitol som robil ja, ale zodpovedajú skutočnosti, naozaj to tak je. Môžem prezradiť, že Marián Varga chodil poza školu, aby mohol lepšie a intenzívnejšie počúvať hudbu. Nebavili ho „povinné jazdy“ na konzervatóriu, namiesto rôznych predmetov sa chcel venovať len hudbe. Venoval sa jej tak, že nakoniec ani nezmaturoval. Málo sa vie, že si chcel urobiť VŠMU a venovať sa vážnej hudbe akademicky, nie v čase najväčšej slávy, ale keď začal hrať sólovo. To by však znamenalo najprv dohnať maturitu.
Marián Varga prešiel zaujímavým oblúkom od klasickej hudby k populárnej a aj v tej si našiel svoju inštrumentálnu verziu. Zdá sa, že nikdy kontakt s vážnou hudbou nestratil.
Nepovedal by som, že to bola taká dlhá cesta, od detských čias cez konzervatórium bol orientovaný na klasickú hudbu a nemyslel si, že raz bude robiť niečo iné. Lenže, ako to už býva, človeka strhne dianie vo svete a v 60. rokoch bolo veľmi silné. Preto aj Marián nechal obrovský odtlačok v podobe albumu Zvoňte zvonky, kde vytvoril väčšinu pesničiek a sú nadčasové. Na tento album mala patriť aj Smutná ranná električka, tá vyšla až na platni Zelená pošta. Potom sa oblúkom vrátil k vážnej hudbe, čiastočne experimentálno-elektronickej, ale písal aj klasické diela. Zaujímavé je, že medzi trinástym a šestnástym rokom života napísal sériu veľmi zrelých klavírnych skladbičiek, v ktorých nie je ani stopa po infantilnosti, sú výborné.
Čo znamenal Marián Varga pre slovenskú hudbu?
Je to jediný človek, o ktorom som napísal dve knihy, už to hovorí za veľa. Prvá, Collegium musicum, je „hudobná“ a táto druhá kniha vznikla z potreby priblížiť Mariána ako človeka. Hoci bolo lákavé skopírovať niektoré časti jednej knihy do druhej, nerobil som to. Marián Varga bol formatívna osobnosť, hlavná hviezda v 70. rokoch, keď vznikala nová hudba, ostatní prišli až po ňom. Album Konvergencie bol absolútny hit, pred Opusom naň stáli rady. Až potom prišiel Modus, Meky Žbirka, Elán. Marián ostane prvolezec a základný míľnik slovenského rocku.
Čítajte viac Rebelant medzi klasikmi Marián Varga by mal 75 rokov
