Foto: KK Bagala
V Sarajeve ľudia nedokážu piť cappuccino – farba im pripomína vodu, v ktorej umývali riad počas štvorročného obliehania
Ženy na úteku
Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe. Človek od nás je tam cudzinec, aj keď pomerne blízky. Mladá autorka robí v krajinách rozhovory s politikmi a pýta sa ich na osudné roky, keď sa na Balkáne tvorili nové hranice. Tieto rozhovory tvoria v poviedkach často iba kulisu, čo rámcuje život na miestach, kde každý dom môže byť vojnovým pamätníkom.
Prechádza od Sarajeva po Čiernu Horu až do Kosova, stretáva ľudí, je ich vnímavou poslucháčkou, vie s nimi nájsť spoločnú reč. Svoje bystré a citlivé pozorovania zapisuje takmer denníkovým spôsobom do kratučkých postrehov, v ktorých je raz rozprávačku ona, inde zas vystupuje ako vonkajšia postava, cudzinka, ktorú skúma a opisuje niekto z domácich.
Cudzinka býva v Hoteli Balkán – každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – a snaží sa nájsť pod posteľou to skryté, čo si v novinách neprečítaš, no na ulici a v kaviarni uvidíš. Jej zápisky sú jemné, a pritom jasné a presné, v každej poviedke iné postavy a iná krajina, no všetky majú veľa spoločného, veď tvoria jeden Balkán.
Miroslava Kuľková nájde poéziu aj tam, kde je život drsný. Zvlášť to vidno na ženských osudoch, ktoré poznačila tradičná nesloboda a strach, strach z mužov. Amra v Sarajeve, Teodora a jej sestra Petra v Belehrade, Albánka Itemna, Jovana z Čiernej Hory, každá z nich uteká pred svojím väzením, kam ich chce uvrhnúť mužský svet. Jednu odmietnu doma vlastní rodičia, keď príde dobitá od muža. Druhej partner zničil všetky veci, keď od neho odišla. Tretí je majster v citovom vydieraní. V Albánsku majú dokonca príslovie: aj trámy domu plačú, keď sa narodí dievča. Aj taký je Balkán, starý, tvrdý a nespravodlivý kraj, kde sú ženy stále na úteku.
Čítajte viac Kniha týždňa: Nedostatok svetla životu nepraje. Intímny príbeh mladosti, ktorú v rozpuku zastavilo násilie
Samostatnú pozornosť si aj v tejto jemnej drobnokresbe vyžaduje miestopis, podaný až v básnickej skratke. V Sarajeve ľudia nedokážu piť cappuccino – jeho farba im pripomína vodu, v ktorej umývali riad počas štvorročného obliehania v deväťdesiatych rokoch. Mosty, ktoré ešte vždy nie sú iba spojnicou medzi jedným a druhým brehom. Medzi domami rakúsko-uhorskej architektúry sa našinec môže cítiť ako doma – „Záhreb by mohol byť pokojne Bratislavou alebo Košicami, ale nie je. Tieto mestá majú pevný terén. Tu kráčam po metaforických tektonických doskách.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Kto je Mastný muž? Jedenásť poviedok, ktoré sa riadne kĺžu
Tri pravdy na tektonických doskách
Každý z príbehov v siedmich poviedkach prináša konkrétne ľudské osudy, ale aj úvahy o súčasnom Balkáne, kde sa vzťahy pokazili a ťažko sa opravujú. A dá sa to vôbec, po tom všetkom? Starý muž sa ešte dnes ukryje pod stôl, keď začuje výstrel, hoci zvoláva veriacich do mešity.
„Minulosť sa v Bosne a Hercegovine nepatrí pripomínať. Existujú tu totiž tri pravdy a tri rôzne minulosti, ale žiadna zhoda na tom, ktorá z nich by mala byť uchovaná… V Sarajeve má každý spomienky, o ktorých nerozpráva. Niektorí boli vtedy príliš malí, no ostali im nočné mory, z ktorých sa budia spotení a s krikom.“ Tým, ktorí nemôžu v noci spávať, podľa balkánskeho folklóru na prsiach sedí baba roga, ženský démon. Prehadzujú sa, nemôžu dýchať a majú pocit, že ich niečo škrtí. Vtedy treba zapchať kľúčovú dierku, tak nebude mať ako vojsť. Aj autorku tá baba roga budí, ale chce iba, aby lepšie videla, viac vedela. Pretože na Balkáne naráža aj na problém kvantovej fyziky – „Kosovo je Schrödingerova mačka a každý sa bojí otvoriť škatuľu.“
Existujú tri pravdy a tri rôzne minulosti, ale žiadna zhoda na tom, ktorá z nich by mala byť uchovaná
Tvár dnešného Balkánu môže byť usmievavá ako na Goranovom videu či ako reklama na pohľadnici Prishtina, mesto lásky. No vlasy, čo obeleli zo dňa na deň, pehy od pušného prachu, jazvy – to všetko je pamätníkom. „Kde som? Je jedna z najťažších otázok na Balkáne, pretože na hranice tu neexistuje jednotný pohľad. Kto som? Je rovnako zásadná otázka. Ja a ty sú buď dve dokonale prelínajúce sa množiny, alebo dva pojmy bez spoločného menovateľa. Nič medzi tým neexistuje.“
Hotel Balkán je majstrovskou zbierkou jemných postrehov, ktorá nás vezme oveľa ďalej než na chorvátske pláže. Ukáže nám horúce balkánske srdce a všetky jazvy, čo sa nezahojili
Útla knižka debutujúcej Miroslavy Kuľkovej Hotel Balkán je majstrovskou zbierkou jemných postrehov, ktorá nás vezme oveľa ďalej než na chorvátske pláže. Ukáže nám horúce balkánske srdce a všetky jazvy, čo sa nezahojili – a to s takou čarovnou vnímavosťou, že nebudete vedieť prestať čítať. Jemný jazyk, bystré postrehy a citlivosť, čo viac si môže čitateľ priať. Knihu ilustroval študent VŠVU Marco Rapant – obálka je vytlačená v piatich variantoch a tvorí panoramatický záber na Ochridské jazero.
