Foto: Absynt
Emmanuel Carrère v knihe Kráľovstvo prelína svoj intímny príbeh nájdenej i stratenej viery v Boha s raným vekom kresťanstva
Obrátený aj odvrátený
Na začiatok treba povedať, že Carrère sám už ako dospelý prešiel rokmi silnej kresťanskej viery, prežil svoje vlastné obrátenie a potom aj rovnako nečakané odvrátenie od cirkvi. Verte či nie, na svoju skúsenosť s vierou potom jednoducho zabudol. Vrátil sa k nej po dvadsiatich rokoch, keď začal ako spisovateľ pracovať s touto témou a vyhľadal staré zápisky zo svojho kresťanského obdobia. A verte, či nie, bol svojimi zápiskami otrasený. Ako človek, ktorý už vieru stratil, si v nich pripadá falošný a pritom vie, že v tom čase ich písal úprimne a precítene. Skutočne naň zostúpila Božia milosť? Ako skeptik tomu nemôže uveriť – a pátra ďalej.
Kráľovstvo je iná kniha, než akú by ste o kresťanstve očakávali – nestojí totiž na žiadnom z oboch pólov, vždy zahŕňa aj „protivníkov uhol pohľadu“
V románe sa teda stretáva autorov osobný príbeh nájdenej i stratenej viery v Boha s obrazmi raného veku kresťanstva. Carrère si kladie zásadné otázky. Ako dokázala malá skupina Kristových nasledovníkov vytvoriť jednu z najsilnejších a najvýznamnejších inštitúcií v dejinách ľudstva? Ako mohla jedna malá sekta za tri storočia „prevalcovať“ Rím? A čo má ešte súčasná cirkev spoločné s prvými kresťanmi? Rovnako zásadným je preňho pátranie, ako asi vyzeralo skutočné stretnutie apoštola Pavla s Lukášom.
„O Ježišovi nevieme s istotou, čo si myslel ani ako vyzeral, o Pavlovi to vieme,“ tvrdí a azda preto spomedzi všetkých biblických postáv si vo svojom románe všíma najmä jeho a necháva ho putovať spolu s evanjelistom Lukášom ako v dramatickom filme.
Čítajte viac Kniha týždňa: jeden krátky román a pritom Celý život
Carrère spája hlboké znalosti Svätého písma, histórie, filozofie, literatúry, umenia a filmu s dávkou humoru a sebairónie, ktoré neurazia „rozum ani vieru“.
Carrère má ako bývalý zanietený kresťan znalosti Svätého písma, ako vzdelaný človek čerpá z histórie, filozofie a ako spisovateľ a scenárista sa pre odpovede obracia aj ku knihám, k umeniu a filmom. Pre svoj široký rozhľad a spisovateľské skúsenosti (vydal viac ako desiatku románov, niektoré vyšli aj v slovenčine) si dovolí v našich končinách odvážnu kombináciu – hlboké znalosti spája s dávkou humoru a sebairónie, ktoré – trúfam si povedať – neurážajú „rozum ani vieru“.
Zábavná je napríklad autobiografická príhoda, ako si s manželkou najali k deťom trocha svojráznu, no veriacu opatrovateľku, ktorá dieťa zabudla vyzdvihnúť zo škôlky, lebo sa práve venovala svojej záľube v maľovaní náboženských výjavov. Svoje povinnosti si vôbec neplnila a manželov to čoraz viac roztrpčovalo (Boh nás takto skúša?), ale nemala kam ísť (netreba vari prichýliť blížneho?), až si Carrère jedného dňa povedal: čo je veľa, to je veľa, nech si o tom Ježiš hovorí, čo chce!
Čítajte viac Kniha týždňa: Čo nájdete pod posteľou v Hoteli Balkán
Protivníkov uhol pohľadu
To sa dialo v čase, keď sám seba označil ako „zúrivého kresťana“, pre ktorého bol zdravý rozum nepriateľom. Každý deň chodil na omšu do kostola a dvakrát v týždni na spoveď k psychoanalytikovi, kde sa odmietol o svojej novonadobudnutej viere baviť, „nechával si ju ako žolíka v rukáve“. V osemnástich zošitoch komentoval Písmo a vlastnú rodinu „niesol na pleciach ako svoj kríž“. Jeho kríž, ako sám s odstupom rokov podotýka, musel byť pre jeho ženu a deti ťažké bremeno.
Túto knihu píšem preto, aby som sám so sebou celkom nesúhlasil
Keď píše, z evanjelia si berie len to, čo potrebuje pre svoju knihu. Pýta sa, či je Boh odpoveďou na našu úzkosť alebo je úzkosť prostriedkom, aby sa nám dal spoznať? A napokon si vo Veľký piatok zapisuje: Je realita to, že Kristus nevstal z mŕtvych? „Nie, neverím, že Ježiš vstal z mŕtvych. Neverím, že nejaký človek sa vrátil z ríše zosnulých. Ale fakt, že tomu niekto môže veriť a že som tomu veril aj ja, mi vŕta v hlave, fascinuje ma, mätie, nenecháva ma ľahostajným,“ píše po rokoch vo svojej knihe Kráľovstvo. „Túto knihu píšem preto, aby som si nemyslel, že teraz, keď tomu už neverím, viem viac ako tí, ktorí tomu veria, a ako ja sám, keď som tomu veril. Túto knihu píšem preto, aby som sám so sebou celkom nesúhlasil a nenadŕžal si.“
Tak končí francúzsky spisovateľ Emmanuel Carrère svoje kráľovské pátranie po koreňoch viery. Rozhodne je to iná kniha, než akú by ste o kresťanstve očakávali – nestojí totiž na žiadnom z oboch pólov, vždy zahŕňa aj „protivníkov uhol pohľadu“. Neobarí vás hnevom ani neschladí urážkami, je osviežujúca, výživná, rovnako vtipná ako intímna.
