Tomáš Janovic začal nosiť fúzy, keď si zlomil nohu

Spisovateľ Tomáš Janovic sa narodil v Bratislave 22. mája 1937 a zomrel 14. decembra tamtiež. Spomíname na neho aj ako na spolupracovníka Pravdy, ktorý publikoval najmä vo víkendových prílohách a bol aj naším dobrým, spoľahlivým a múdrym priateľom.

16.12.2023 12:45
SR Kiska Osobnosti Štátne Vyznamenanie BAX Foto: ,
Tomáš Janovic na archívnej snímke.
debata (5)

Dobré, však?

Nespomínam si, kde to bolo, keď sa na mňa Tomáš Janovic po prvý raz usmial, ale ten úsmev vidím aj dnes. Úsmev bol jeho tvárou, usmievali sa jeho ústa, oči, aj fúzy. Však sa aj mal na čom baviť – premýšľal v aforizmoch, mal plno nápadov, vtipne myslel.

Poznali sme sa od mladosti a stretali sme sa na rôznych podujatiach, alebo len tak, v uličkách Bratislavy. Samozrejme, že som ho stretla aj ako ide po Klemensovej s Milanom Lasicom z posedenia v kaviarni. Bolo príjemné ich vidieť spolu, popočúvať, už sa to nezopakuje.

Lasica bol herec, známa tvár, ľudia ho na ulici spoznávali, ale Janovic bol tiež populárny. Niekdajšia moja kolegyňa Ruženka Žáková s ním bývala v jednom vežiaku na dunajskom nábreží a stále sa tým chválila. A aj malé deti citovali, čo od neho čítali: „Šašo robí šašoviny, Táňa robí Táňoviny, viete čo je Táňovina? Celkom veľká šašovina." Alebo: "Kata hádaj, čo je zebra. Kôň, ktorému vidno rebrá.“ Dobré, však?

Tomáš Janovic Čítajte viac Vo veku 86 rokov zomrel spisovateľ a textár Tomáš Janovic

Sused na Záhorí

Aj ja sa môžem pochváliť, že som s Tomášom istý čas susedila. On, mestský človek, sa ako mnohí iní, rozhodol chalupárčiť a domček si s rodinou vybral neďaleko nás, v obci na Záhorí. Potešila som sa, lebo v dedine už mal chalupu aj choreograf Štefan Nosáľ a jeho zať Jožo Ráž, tak som dúfala vo vznik výkonnej kultúrnej úderky (kultúra a umenie v tom čase boli ozaj na chvoste), ale nevyšlo to.

Tomáš prišiel síce aj k nám na chalupu, aby sme sa pri káve pozhovárali o gazdovaní. Bolo to fajn posedenie, ale veľa z toho v praxi nevyužil. Tomáša i jeho manželku, lekárku, pohlcoval život v meste a keď sme išli okolo ich chalupy, záhrada trocha do briežka, bývalo tam väčšinou pusto. Už viac sme sa na vidieku nestretli a ani Nosáľovci tam už veľmi nechodili. Bolo to vlastne dobré znamenie, že umeniu sa začína lepšie dariť a je čo robiť v meste.

Lubomir Feldek Čítajte viac Ľubomír Feldek sa lúči s Tomášom Janovicom: Veselá spomienka v smutnej chvíli

Niekedy v tom čase vznikol aj náš rozhovor s Tomášom pre Pravdu pod názvom Nechytajme sa pod krk (aké stále aktuálne), ktorý bol publikovaný 3. 2. 2001 a zaradila som ho aj do mojej knihy rozhovorov Pýtačky. Tomáš prišiel vtedy na krst knihy a bol ozdobou podujatia. Ľudia ho mali radi, aj tie jeho fúzy, o ktorých mi povedal, že si ich nechal narásť asi v dvadsiatke, keď mu zasadrovali nohu od päty po rozkrok. Robilo mu problém holiť sa na jednej nohe, a tak sa holiť prestal.

K rozhovoru v spomínanej knihe je snímka, na ktorej je Tomáš mladý, bez fúzov. Trocha ten portrét teraz pietne študujem a konštatujem, že s fúzmi vyzeral nevinnejšie. Na fotke má totiž pohľad priam zvodcovský. Jeho hlavný sexepíl spočíval však v jeho humore. V bežnom rozhovore trúsil slovné i významové hračky, bol v tom neprekonateľný. A ja som sa tešila, že dosť dlhé obdobie sme tesno spolupracovali, a tak som si jeho vtipnosť mohla užívať.

Žartíky pre Pravdu

Robila som vtedy v sobotnej Pravde zábavnú rubriku Poradňa pre všetko, do ktorej prispievali viacerí umelci. Odpovedali satirickým spôsobom na otázky čitateľov o aktuálnom dianí. Pre Tomáša to bolo ako stvorené. Odpovedal aforizmami a vždy perfektne ventiloval nahromadené napätie tým, že všetko vedel obrátiť na žart, pričom ostrie pohľadu zostávalo nabrúsené. To bola jeho základná autorská črta. Britkosť kombinovaná s humorom a láskavosťou.

Nevadil sa, radšej mlčal a potom tasil vtip. V rozhovore sa mi zdôveril, že jeho vzorom bol Jan Werich. Raz išli k nemu na Kampu s Milanom Lasicom, Janom Roháčom a s niekoľkými fľaškami vína. Werich vraj už nepočul, mal teda monológ a oni obdivovali, ako v tom dlhom prejave o najzložitejších veciach hovoril tým najjednoduchším spôsobom. Janovic to považoval za veľmi dôležité, vraj by sa z tej Werichovej reči nedala vynechať ani čiarka. Bola to aj Janovicova metóda. Obnažujúca.

Tomáš Janovic a Marek Ormandík Čítajte viac Smúti aj Marek Ormandík: Novej knihy aforizmov sa Tomáš Janovic nedožil

Logike neujdeme

Ako príklad uvediem môj najobľúbenejší aforizmus od Tomáša: „Kto chce klamať, musí poznať pravdu.“ To až idú človeku po tele zimomriavky. Logike diania neujdeme. Vďaka Tomášovi Janovicovi to ľahšie pochopíme. A s trochou úsmevu sa s tým vyrovnáme. Osožné je na rozlúčku pripomenúť si aj jeho ďalší výrok: „To, čo nemám, nepotrebujem, povedal mi Vlado Bednár. Milý Vlado, ja už nepotrebujem ani to, čo mám.“

Pýtala som sa ho, či naozaj nič nepotrebuje, či nie je maškrtný, či ho rodičia v detstve nerozmaznávali. „Mňa rodičia nerozmaznávali,“ odpovedal. „Veď akoby aj mohli – v horách, vo vojne.“ Janovic nikdy nebol patetický, ale predsa mám aj citát, ktorý svedčí, že jeho smutné anekdoty neboli až také bezstarostné, ako sa zdá.

„Hovorievalo sa, že pesimista je dobre informovaný optimista. Napriek tomu si však myslím, že si netreba zo zúfalstva trhať vlasy, aj keď skínsky výzor je teraz in. Nezúfajme už len z hrdosti. Vážme si seba a potom si nás budú vážiť aj druhí. Neklesajme, predovšetkým aj v sebe, na kolená, len tak nestratíme optimistický pohľad na seba. Zachovajme si noblesu, ktorá je rodnou sestrou humoru.“

No a celkom na záver ešte jeho predstava, že by prišli mimozemšťania, čomu by sa vraj veľmi ani nečudoval. „Neprekvapilo by ma, ani keby mi povedali, že čítali moju smutnú anekdotu o tom, že vždy sú si bližší tí, čo spolu niekoho zabijú, než tí, čo spolu niekoho splodia.“ Tak to je naozaj smutné a jatrivo dojímavé, ako sa na nekrológ patrí. Vďaka Tomáš, že si nás toľko razy rozosmial aj rozcítil.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #spomienka #Tomáš Janovic