Napísali ste knihu Niekto sa nájde, ktorá získala Cenu čitateľov v prestížnej literárnej súťaži Anasoft litera o najlepšiu slovenskú prózu. Čo to pre vás znamená? Čakali ste taký úspech?
Dúfal som, že sa nájde niekto, kto si moju knihu prečíta a že si ju hádam odfotím na pulte aspoň jedného kníhkupectva. Vôbec som neočakával, že budeme robiť tri dotlače, a už vôbec nie, že bude nominovaná na ceny, že z nej vznikne audiokniha, alebo že bude rok a pol po vydaní stále živá. Mám nesmiernu radosť, zároveň ma to trochu straší a asi aj zaväzuje.
V knihe spájate desať príbehov obyvateľov jedného domu, kde ste čerpali inšpiráciu? Sú to skutoční hrdinovia alebo sú to viac fiktívne postavy?
Inšpirovali ma ľudia, ktorí boli mojimi susedmi. Kniha je však fikciou, neponúkam v nej reálne príbehy. Skôr som sa naladil na ľudí, s ktorými som sa delil o svoj životný priestor, vnímal, ako reagujú, čo ich trápi, čo ich naopak teší. Skúsil som si predstaviť, čo je za ich každodenným konaním, čo ich viedlo k ich životným rozhodnutiam. Prečo je pre niekoho také ťažké byť vľúdny. Čo asi museli zažiť manželia, ktorí pre seba majú len pohŕdavé slová. Čo vedie starého muža k tomu, že takmer nevychádza z domu, a len pozoruje okolité dianie spoza závesu.
Čítajte viac Kniha týždňa: Niekto sa nájde. To je zrejmé
Kniha je, pokiaľ viem, vaša prozaická prvotina. Prečo ste sa rozhodli ju napísať?
Zdalo sa mi, že tak možno lepšie pochopím ľudí vo svojom okolí a vlastne aj seba. Zároveň ma písanie vždy priťahovalo, až som si jedného dňa povedal, že sebapochybnosť na chvíľu odložím, jednoducho si sadnem k stolu a napíšem knihu, ktorú som v sebe cítil. Vytvoril som si na to priestor, aj finančný, aby som istý čas nemusel robiť nič iné, a knihu som napísal. Najväčšiu časť z nej som napísal na ostrove Krk, kde som dva mesiace býval. Bolo to mimo sezóny, mohol som byť v takmer dokonalej samote len so svojimi postavami.
Susedské spolužitie však nie je len témou vašej knihy, založili ste v bratislavskom Starom Meste občianske združenie, ktoré prepája generácie. Čo všetko robíte v združení Zrejme?
Objavujeme niečo, čo kedysi bývalo úplne bežné, no trochu sa to vytráca. Radosť z medzigeneračného kontaktu. V Zrejme skúšame, aké rôzne podoby môže mať. Vyskúšali sme napríklad koncert seniorského zboru, ktorý na preplnenej Hlavnej stanici spieval rock. Alebo tanečné meditácie pod vedením sedemdesiatročnej DJ-ky Mišky Trizuljakovej. Bavia nás aj komornejšie aktivity, ako je knižný klub či podvečerné stretnutia, na ktorých si pod vedením lektorky Martiny Jánošíkovej rozprávame príbehy. Esenciou toho, čo robíme, je medzigeneračný festival Old's cool, na ktorom sme roky spolupracovali so skvelou pražskou proseniorskou organizáciou Elpida. Sú to dva radostné dni plné kultúry a spoločného trávenia času bez ohľadu na vek.
Foto: OZ Zrejme
Prečo sa toto združenie volá Zrejme? Slovo „zrejme“ znie ako vyjadrenie pochybnosti – v čom?
To slovo ukrýva viac významov, mne sa najviac páči imperatív od slova zrieť. Nabáda na zdôraznenie pozitívnej stránky starnutia, ako príležitosti na hľadanie istého pokoja a vnútornej rovnováhy, napriek nárokom, ktoré na nás kladie slabnúce telo. A páči sa mi to množné číslo. Vidím v ňom príležitosť nebyť vo výzvach, akými sú osamelosť a množstvo rôznych vonkajších podnetov, sami, a to ani ako mladší, ani ako starší. Som rád, keď na našich medzigeneračných stretnutiach zrejeme spoločne, ovplyvňujeme sa, skúšame spolu hľadať odpovede na zložité otázky.
Pracovali ste ako právnik – lingvista pri Európskom súdnom dvore, aká je to profesia?
Naša práca spočíva v analýze, porovnávaní právnych textov a napokon v ich preklade do nášho jazyka, aby boli prístupné pre všetkých občanov a občianky, rovnako pre právnu ako i laickú verejnosť. Únia vychádza zo zásady rovnoprávnosti jazykov, aby bol zabezpečený férový prístup k jej inštitúciám a dokumentom. Rozsudky a iné dokumenty Súdneho dvora sú preto dostupné vo všetkých 24 úradných jazykoch. V EÚ teda majú z hľadiska jazyka rovnaké postavenie občan mnohomiliónového Nemecka i malej Malty. Právnici – lingvisti musia byť pri svojej práci kreatívni, lebo právne systémy sa líšia a fenomén, ktorý je samozrejmosťou napríklad v belgickom právnom kontexte, v tom našom vôbec nemusí existovať.
Sme sociálne bytosti, ktorým osamelosť a izolácia ubližuje. Potrebujeme byť spolu, chceme sa cítiť počutí a videní
To je iste dôležitá práca, vy ste sa však po desiatich rokoch vrátili na Slovensko. Prečo?
Asi som bol z kancelárskej práce unavený. Mal som chuť vyskúšať si niečo iné, možno vidieť hmatateľný výsledok svojej snahy. Jedného dňa som začal organizovať malé kultúrne podujatia u nás na dvore v Bratislave. Nesmierne ma to bavilo, najmä preto, že dopyt po komunite bol v tom čase veľmi veľký. Tak sme so susedmi, bez toho, aby sme si to uvedomovali, začali komunitu vytvárať. Jedli sme spolu, organizovali koncerty, premietali filmy, robili brigády, burzy. To všetko na dvore v našom vnútrobloku. Až neskôr som si uvedomil, že to nebolo o koláčoch, ani o hudbe či spoločnom upratovaní dvora. Pointa tých aktivít bola v tom, že sme sociálne bytosti, ktorým osamelosť a izolácia ubližuje. Potrebujeme byť spolu, chceme sa cítiť počutí a videní.
Foto: OZ Zrejme
Teraz ste sa opäť vrátili do Luxemburska – kvôli práci alebo ste mali iný dôvod?
Luxembursko mi chýbalo, rovnako ako moja prekladateľská práca – presne tá kancelárska, pokojná, od ktorej som predtým utiekol. V rôznych životných obdobiach máme rôzne potreby a ja som po rušnom bratislavskom živote zasvätenom komunitám opäť zatúžil po pokojnom Luxemburgu. Chýbali mi aj moje tunajšie vzťahy, verejný priestor, miestne lesy. Viem, že sa to jedného dňa zasa obráti. Asi budem takto pobehovať po Európe, kým budem vládať.
Hrdinovia vašej knihy sú od seba príliš odlišní – vekom, spoločenským postavením, pohľadom na život. Vy sám nepatríte k väčšine, máte manžela, s ktorým ste zosobášení v Luxembursku a svojím vzťahom sa netajíte. Bolo to pre vás ťažké rozhodnutie? Prečo ste sa odhodlali odkryť svoje súkromie širokej verejnosti?
Mal som dokonca pocit, že je to moja povinnosť. Slovenskom začala po tzv. referende o rodine otriasať vlna nenávisti založená na nezmysloch a vyvolávaní strachu. Chceli sme s mojím mužom Michalom ukázať, že žijeme rovnako ako akýkoľvek iný pár v našej krajine, že sa tiež len usilujeme byť šťastní a užitoční. Napísal som aj sériu blogov počas Národného týždňa manželstva, v ktorých som opísal náš deň, a to každý deň v týždni. Blog mal celkom dobrú čítanosť a verím, že sa dostal aj k niekomu, kto mal o queer vzťahoch skreslenú predstavu.
Ako sa dnes žije na Slovensku ľuďom, ktorí sú iní ako väčšina? V čom je rozdiel oproti Luxembursku?
Asi najmä v tom, že v Luxemburgu to veľmi nie je téma. Na Slovensku, žiaľ, v otázke rešpektu voči LGBTI komunite zažívame nejaké čudné retro. Zároveň však vnímam neuveriteľnú odhodlanosť občianskej spoločnosti zastať sa nás. Nerobíme to už len my, ktorých sa nepriateľské postoje priamo týkajú, ale aj naši rodičia, priatelia, susedia. Vedia, že miera rešpektu voči akejkoľvek menšine je obrazom kultivovanosti celej krajiny. Moja mama je napríklad spoluzakladateľkou Združenia rodičov a priateľov LGBTI ľudí. Robia skvelú prácu spočívajúcu v podpore rodičov LGBTI detí, ale najmä v scitlivovaní spoločnosti. Mama je Košičanka, ale stále nám volá do Luxemburgu, či môže prespať u nás v Bratislave, lebo neustále chodí do diskusií, na školenia, stretnutia. Páči sa mi, ako po sedemdesiatke objavila talent byť občianskou aktivistkou. V začiatkoch som mame a jej priateľkám so združením pomáhal – aj takúto podobu môže mať medzigeneračnosť.
Atmosféra v spoločnosti, literatúra, aj vtedajšia popkultúra mi odkazovali, že by som sa mal hanbiť, báť sa a ostať kdesi na okraji. To boli deväťdesiate roky. Šokuje ma, že existujú ľudia, ktorí by tú atmosféru strachu a hanby radi vrátili späť. To, že tento prúd v súčasnosti zastupuje ministerka kultúry, je absolútne neprijateľné a odsúdeniahodné.
Téma inakosti sa odráža aj vo vašej knihe Niekto sa nájde a pri preberaní Ceny čitateľov ste povedali, že kým v škôlke kamaráti vaše nalakované nechty obdivovali, neskôr sa to spontánne prijatie niekam vytratilo. Ako ste to cítili v čase dospievania a možno aj neskôr?
Cítil som sa sám. Reálne som nebol, vždy som bol obklopený ľuďmi, ale nemohol som s nimi hovoriť o tom najdôležitejšom, o svojich potrebách, o tom, koho ľúbim. Myslel som si, že ma odmietnu. Atmosféra v spoločnosti, dostupná literatúra, dokonca aj vtedajšia popkultúra mi odkazovali, že by som sa mal hanbiť, báť sa a ostať kdesi na okraji. To boli deväťdesiate roky a takýto naratív je do veľkej miery preč. Som rád, že napríklad queer umelci a umelkyne sú pevnou súčasťou aj slovenskej kultúry. Šokuje ma, že existujú ľudia, ktorí by tú atmosféru strachu a hanby radi vrátili späť. To, že tento prúd v súčasnosti zastupuje ministerka kultúry, je absolútne neprijateľné a odsúdeniahodné.
Aj vaše komunitné snaženia sa začali tak, že ste – obrazne povedané – zbúrali plot medzi obyvateľmi domu a obyvateľmi denného stacionára pre seniorov, ktorý stál vo dvore. Ako to bolo?
Všetci to poznáme – mesiace, dokonca roky sa s niekým mlčky stretávame na chodbe, až sa raz pozdravíme, alebo dokonca jeden druhého pozveme na kávu. So stacionárom to bolo podobné. Susedská komunita trávila veľa času na dvore, ale seniori a seniorky, ktorých sme videli za plotom stacionára, pre nás boli neviditeľní. Prijali sme nezmyselnú predstavu, že im je lepšie samým. Som rád, že sme to jedného dňa prehodnotili a začali sme ľudí zo stacionára navštevovať. Málokomu je totiž lepšie osamote. Privítali nás vrúcne, začali sme sa stretávať pravidelne, stali sa z nás priatelia. Keď mali zariadenie zrušiť, spoločne sme zápasili o jeho záchranu. Žiaľ, nepodarilo sa to, ale nebol to neúspech. Napísali sme o zariadení knihu, založili medzigeneračné občianske združenie Zrejme, ktoré funguje dodnes, a inšpirované naším stacionárom organizuje medzigeneračné komunitné aktivity.
Foto: OZ Zrejme
Je ťažké zbúrať v sebe svoj plot? Aké sú tie vaše vnútorné ploty?
Všetci v sebe nejaké máme. Ten môj najvyšší som preliezol asi pri coming oute pred 25 rokmi. Vtedy som prestal klamať samého seba aj mojich blízkych, začal som žiť so svojím vtedajším partnerom a prvýkrát som sa cítil slobodný. Ale téma sebaprijatia sa tým pre mňa neskončila. Stále si kladiem otázky, napríklad čo znamená mať sa rád, ako byť užitočný pre ostatných, no zároveň rešpektovať svoje hranice a potreby. Zameriavam sa viac na jazyk, akým sám so sebou hovorím. Meditujem a usilujem sa neodmietať smútok, hnev ani úzkosť, byť s nimi, ale zároveň od nich mať istý odstup.
Foto: Mikuláš Žačok
Združenie Zrejme sa stará o medzigeneračný dialóg, vaše aktivity sú zamerané na seniorov, ktorí bývajú často osamelí – lenže rovnaké pocity zažívajú čoraz intenzívnejšie aj mladí ľudia, sú čoraz viac frustrovaní, nešťastní a stratení. Nemáte ten pocit? Nezišlo by sa teraz zamerať na mladých?
Určite. Práve v tom ma medzigeneračnosť tak oslovuje. Pred mesiacom som dostal Cenu René, ktorú udeľujú študenti a študentky vybraných stredných škôl, ktorí sú odo mňa o 30 rokov mladší. Pri poďakovaní som im povedal, že ich potrebujem, aby som rozumel tomuto svetu. A že zároveň potrebujem ľudí, ktorí sú o 30 rokov starší odo mňa, lebo aj oni ma učia rozumieť tomuto svetu. Nie je to o mladých alebo o starších. Sme v tom spoločne a musíme sa vzájomne podporiť.
Žijete znova v zahraničí, budete ešte pokračovať v komunitných aktivitách? Aké máte plány?
Prepájanie rôznorodých ľudí ma baví zo všetkého najviac a v nejakej forme to robím stále. Mávam ale obdobia, keď viac hibernujem, venujem sa vlastnému vnútornému svetu a som menej aktívny. Teraz také obdobie prežívam v Luxembursku, no predpokladám, že ho znova vystrieda extrovertná fáza. Čosi mi vraví, že sa opäť bude odohrávať na Slovensku.
Vaša kniha je veľmi láskavá, rovnako ako vaše aktivity. Budete ďalej písať? Iste máte o čom.
Písanie knihy, jej vydanie a besedy s čitateľstvom mi priniesli veľa radosti. Pocit až metafyzického prepojenia vnútorných svetov medzi autorom a tými, ktorí jeho knihy čítajú, ma fascinuje. Neviem, či ešte vydám nejakú knihu, ale viem, že písať budem stále. Tvorivý proces sa stal nevyhnutnou súčasťou môjho života, ktorý by bez písania a samoty s ním spojenej nebol v rovnováhe.
Čítajte viac Poznáte päť najlepších slovenských kníh? Je tu finálová päťka Anasoft litera
