Koľko rokov ste strávili v Slovenskom národnom divadle?
V SND som prežil 36 rokov, už v druhom ročníku Vysokej školy múzických umení som tam v roku 1986 spieval popri štúdiu. Od roku 1988 som mal stálu zmluvu. Vtedy sa dávali také zmluvy, že ak sa niečo mimoriadne nestalo, ostali ste tam do penzie.
V ktorej opere ste spievali prvýkrát?
Myslím, že v opere Nabucco. Zavolali mi ako študentovi večer, že treba zaskočiť. Ale prvá regulárna opera bol Gounodov Faust, bola to Bednárikova inscenácia. Bol som vtedy ešte na vojne, takže premiéru som nemohol robiť, ale hneď po vojne sme šli na zájazd do Izraela a tam som prvýkrát spieval Fausta.
Viete odhadnúť počet rolí, ktoré ste za svoju kariéru v SND odspievali?
Bolo ich asi 30.
Foto: Archív Ľ. Ludhu
Ako spomínate na svoju éru v SND? Boli to šťastné roky?
Určite, Národné divadlo som vnímal ako svoju domovskú scénu a až teraz spätne zisťujem, že roky, ktoré sa mi kedysi zdali obyčajné, bežné, neproblematické, boli najkrajšie. Veci, ktoré som bral ako samozrejmé, sa z divadla, žiaľ, rýchlo vytratili.
Čo myslíte?
Napríklad taká stavovská česť. Ako mladých spevákov nás starší kolegovia cepovali. Keď sme počas skúšky šli na scénu, nemohli sme ísť v čiapke alebo v kabáte, to by vám dali – alebo pískať si v divadle na chodbách, také niečo sa nesmelo. Divadlo všetci brali ako chrám hudby, opery, tam sa bolo treba pekne obliecť a dobre správať. Je aj naša chyba, že sme to neskôr od mladších aj my nevyžadovali. Bolo nám to trochu trápne, doba sa uvoľnila, ale na druhej strane – malo to niečo do seba.
Čítajte viac Pavol Remenár: Nová opera Ľubice Čekovskej je plná humoru
Diváci za vašich operných začiatkov tiež nechodili do divadla v rifliach, ako sa to dnes stáva, však?
Ženy chodili v róbach, muži v oblekoch. Nedávno som sa vrátil z Madridu, tam majú kráľovský palác a hneď vedľa je opera. Takéto budovy boli spojené, cirkus stával inde.
Popri pôsobení v SND ste chodievali hosťovať do zahraničia?
Áno, polovicu svojho profesného života som prežil v zahraničí. Pozrite, tu mám notes: tento rok som bol od 6. januára do 27. februára v Štátnej opere v Berlíne. Spieval som tam šesť predstavení Janáčkovej opery Věc Makropulos – hlavnú rolu Alberta Gregora.
Tú postavu ste nespievali prvýkrát. Už v roku 2015 ju uviedol režisér Peter Konwitschny v Bratislave.
Áno a hneď mesiac po premiére na Slovensku mi volali z Viedenskej štátnej opery, že potrebujú okamžitý záskok – premiéru mali o dva dni. Keďže som ju mal z Bratislavy dokonale naštudovanú, oslovili ma – naštudovať som to musel s viedenskými covermi, nie so sólistami, tí už chceli mať pokoj.
Scénu som videl prvýkrát, keď sa otvorila opona. Bolo to klasické poňatie, tak sa to dalo. Na základe predstavenia vo Viedni ma potom oslovil Berlín, to je formula jedna medzi operami – a dirigoval to Sir Simon Rattle, manžel českej divy Magdaleny Koženej. V našom fachu je najdôležitejšie byť pripravený a mať šťastie, aby si vás niekto všimol.
Čítajte viac Plácido Domingo má 80, ale do dôchodku sa nechystá
Čo nasledovalo po úspechu v Berlíne?
Štvrtého marca som mal v SND Rusalku a to som netušil, že Princa spievam naposledy. Aj s kolegyňou Juhásovou, ktorá mi hovorila: Ľudo, ja do leta nemám nič, a ja na to: ja ešte niečo mám. Vrátil som sa z Berlína a zavolal ma šéf, myslel som si, že mi chce asi blahoželať. A on mi oznámil, že som nadbytočný. Pritom na moje berlínske vystúpenie vyšlo osem fantastických kritík. Ale poďme ďalej.
Kde ste spievali potom?
Nasledovala Praha a Dvořákova Stabat Mater, v Budapešti som odspieval koncertne Stravinského dielo Rex Oidipus. Od 18. mája do 13. júla som bol v Drážďanoch, kde som robil Šostakovičovu operu Nos. V Semperoper, jednej z najznámejších opier sveta, som spieval hlavnú postavu Nosa. Potom som bol od 29. augusta do 11. septembra v Cardiffe vo Walese, kde som istil kolegu.
Čo znamená, že istíte kolegu?
Tu, kde mám v notese bodky, som v pohotovosti – od Plymouthu cez Birmingham, Southampton a Brno – keby sa niečo kolegovi stalo, musím ísť zaňho spievať. Majú pre mňa predrezervované letenky. Keď som sa vrátil z Cardiffu, mal som v Drážďanoch dve predstavenia Nosa, potom som bol v Madride spievať Glagolskú omšu.
Čítajte viac Barytonista Richard Šveda: Opera? Veď to je paráda
Keď vám v SND povedali, že ste nadbytočný, ako ste reagovali?
Vedel som, že sa niečo deje, lebo niekoľkých kolegov už vyhodili. Keď ma šéf zavolal, trochu som tušil, čo sa deje.
Dotklo sa vás to?
Počas 36 rokov v Opere SND som zažil všeličo, takže v podstate ani nie.
Nedávno ste pritom v Madride spievali pre členku španielskej kráľovskej rodiny?
V madridskom Teatre Real som spieval vo dvoch produkciách, ale teraz som spieval v koncertnej sieni Teatro Monumental – tam boli dva koncerty, ktoré navštívila aj bývalá španielska kráľovná, manželka Juana Carlosa I., mama dnešného kráľa Felipeho. Volá sa Žofia Grécka, aj po odstúpení Juana Carlosa I. v roku 2014 jej ostal titul kráľovná Žofia.
Rád by som s ňou mal fotku, ale nemôžete len tak prísť ku kráľovnej, že sa s ňou chcete odfotiť. Sama kráľovná si vyžiadala stretnutie s nami štyrmi sólistami, vraj chodí na koncerty pravidelne, a veľmi sa zaujímala o Janáčkovu Glagolskú omšu, lebo toto dielo nepoznala. Rozprávali sme sa o Janáčkovi a jeho dielach asi päť minút.
Foto: Archív Ľ. Ludhu
Stáva sa vám často, že si vás takto zavolajú prominentní milovníci opery?
Občas áno. Poviem vám pikantériu. Dva dni pred premiérou v Teatre San Carlo v Neapole mi v apríli 2018 prišiel mail, že bude mať osemdesiatku Claudia Cardinale a bude ju oslavovať v divadle. Vraj by chcela, aby po premiére prišli vystupujúci umelci za ňou. Keď sa recepcia končila, ostali z torty marcipánové ruže – vypýtal som si jednu a bez problémov mi ju dali. Takže dodnes mám vysušenú marcipánovú ružu z osemdesiatkovej torty Claudie Cardinale.
Čítajte viac Slávny tenorista José Carreras oslávi 75 rokov
Vyznala sa v hudbe?
Neviem, na také rozhovory vôbec neostal čas, odfotili sme sa s ňou na pamiatku. Bolo tam veľmi rušno, Claudia Cardinale je na celom svete megastar. Naopak, nedávne stretnutie s kráľovnou Žofiou bolo komorné – bola neuveriteľne milá a úprimne sa o hudbu zaujímala.
Majú Španieli mimoriadny vzťah ku klasickej hudbe?
V Španielsku som veľa spieval, Teatro Real má dvestoročnú históriu, tam je vážna hudba veľmi uznávaná.
Ako sa inscenujú opery vo svete?
Obdobie za každú cenu moderných réžií sa, myslím, skončilo, odohnalo veľa divákov. V Berlíne bola Věc Makropulos urobená tak realisticky, že som bol šťastný. V Drážďanoch je naopak priestor urobiť Nos podľa Gogoľovej absurdnej poviedky tvorivo – a režisér Konwitschny to urobil tak, že to pripomínalo detské leporelo.
Policajný autobus vyzeral, ako keby ho nakreslilo dieťa, ale tam sa to hodilo. Aj moderná opera sa dá urobiť tak, že má zmysel. Šostakovičova hudba je moderná, napísal tú operu ako 21-ročný. Ľudia sa bavili ako v kine, smiali sa na bizarných situáciách, bolo to aj pre mladých, hoci je to ťažká hudba. Ktovie, kedy k nám príde niečo také.
Foto: Archív Ľ. Ludhu
Nové vedenie SND na margo počtu sólistov argumentuje, že vo svete nemajú opery stále súbory. Nie je to tak?
To je nezmysel, sú normálne súbory, aj omnoho väčšie ako u nás. V Nemecku majú zákon, že keď ste viac ako 15 rokov v divadle, máte definitívu – nikto vás nemôže vyhodiť. To ja by som po 36 rokoch mal mať v SND zlatú tabuľu na stene. Aj tie reči o európskom divadle, vraj všetko musí byť iné, história riaditeľa nezaujíma. Chce všetko robiť nanovo – a tak sa predávajú v tržnici suveníry Slovenského národného divadla. To je projekt SND? Pritom ja som vždy hovoril, že divadlo treba viac marketingovo podchytiť. Ale na úrovni Národného divadla.
Ako by ste to urobili vy?
V podstate tak, ako to sľuboval riaditeľ divadla – a nedodržal. Veď konkurz vyhral s niečím úplne iným, než potom robil. Sľuboval, že rozšíri sólistický ansámbel, zminimalizuje hostí, bude sa hrať len to, na čo máme – a stal sa opak.
Čítajte viac Operní sólisti žiadali u Kollára Drličkovo odstúpenie
Čo hovoríte na najnovší vývoj v SND?
Priznám sa, nerozumiem vzniknutej situácii. Pán Drlička vedomý si svojho prešľapu v Budapešti ponúkol ministerke kultúry svoju rezignáciu a povedal, že rozhodnutie ministerky prijme. Ministerka následne rezignáciu prijala a na druhý deň vznikla situácia s petíciami a odporom činohry. Myslím si, že pán Drlička by sa mal k veci postaviť ako chlap, a nie ohrdnutá subreta.
Čo vás čaká ďalej?
Až do konca decembra musím byť na telefóne ako cover v titule Věc Makropulos. Ešte sa bude hrať v Plymouthe, Birminghame, Southamptone a Oxforde.
Čo robíte, keď nevystupujete?
Mám toľko koníčkov! Jazdím na motorke, mám terénne autá, záhradu, zbieram všelijaké bizarné veci, nenudím sa.
