Pôvodným povolaním ste lekár, prečo ste sa rozhodli liečiť ľudí smiechom?
Povedal som si, že by mi neskôr možno bolo ľúto, keby som aspoň neskúsil dráhu divadelníka, herca, režiséra, dramatika. Tak som skočil do studenej vody a neľutujem.
Divadlo GUnaGU je komorné alternatívne divadlo, ale podarilo sa vám doň pritiahnuť veľa známych hereckých mien. Kto všetko tu účinkoval?
Napríklad pani Emília Vášáryová v jednej našej hre, aj Milan Kňažko, Zuzka Kronerová vo viacerých hrách a najnovšie s nami skúša Kamila Magálová.
Máte čerstvo 65 rokov a napísali ste už okolo 60 divadelných hier a vydali ste desiatky kníh. Ako to všetko stihnete?
Vždy ma prekvapí, že mám nejaké jubileum. Možno som vorkoholik, ale nerád sa nudím. Za tých štyridsať rokov som to veľakrát chcel nechať, ale vždy príde dobrý dôvod, prečo pokračovať. Naša realita je dráma aj groteska, no nereagujte na to!
Začína sa nová divadelná sezóna. Aké predstavenia v Divadle GUnaGU uvidíme?
Naša hosťujúca režisérka Mariana Luteránová skúša s Kamilou Magálovou, Viktorom Horjánom, Adamom Jančinom a Darinou Abrahámovou hru Tichá noc. Odohráva sa cez Vianoce v bežnej rodine, ale ako zistíme, až taká bežná a normálna nie je, má svojich kostlivcov v skrini. Druhá hra sa volá Varím a verím a predstavuje „kuchynské“ dejiny Slovenska s tým, čo sme jedli a čo nám chutilo, alebo skôr nechutilo, od roku 1924 do roku 2023, so živou hudbou.
Spomenuli ste čiernu komédiu, práve tento žáner je vám blízky.
Keď sa obzrieme okolo, vidíme veľa tragických vecí, ale aj nechceného humoru, ktorý vyplýva zo situácií, v ktorých sa my ľudia správame absurdne. Rád spájam tragické s komickým, vysoké s nízkym, kombinujem jemné s brutálnym, až vznikne čierna komédia „made in GUnaGU“, ktorá podľa mňa najlepšie vystihuje dnešok, ten smiech cez slzy.
Foto: Ctibor Bachraty
Kde všade čerpáte inšpiráciu?
K hre Vážení susedia, zamykajte vchod, ma inšpirovala Bratislava so svojimi obyvateľmi, ale aj s atmosférou budov a pamiatok. Odráža moje postrehy, ktoré som zbieral po uliciach mnohé roky, od jazdy trolejbusom od Hradu do centra, oživené sochy ako Schöne Náciho, napoleonského vojaka a, samozrejme, Čumila, veľa susedských situácií z paneláka, je to pocta mestu, vďaka ktorému sa cítim slobodne. Bratislava je vlastne jediné miesto, v ktorom som schopný na Slovensku dlhodobo žiť. Druhým zdrojom inšpirácie sú pre mňa kolegovia. Stačí si sadnúť do hereckej šatne a kým sa líčia a pripravujú na predstavenie, preberú tisíc tém, od tých najzávažnejších spoločensko-politických až po osobné. Veľakrát tam nájdem štartovaciu iskru pre ďalšiu hru. Mimochodom, Ibsen, ten slávny dramatik, bol pre svojich priateľov nebezpečný. Raz napríklad pozval na obed istú dámu, a tá mu rozprávala o svojich problémoch a vznikla z toho slávna dráma Nora. Takže pozor na dramatikov, priveľmi počúvajú!
Čítajte viac Recenzia: Ako sa darí marihuane v skleníku na slovenskom horúcom juhu? Dozviete sa v Divadle GUnaGU
Vo svojich hrách, ale aj v románoch podávate obraz doby cez príbehy ľudí, ktorí možno žili a možno nie, ale celkom určite žiť mohli, možno sa im nestalo to, čo píšete, ale celkom určite sa to stať mohlo. Je to ponor do duše našej doby. Takže na aké choroby akútne najviac trpíme?
Najvážnejšia diagnóza je netolerancia. Neschopnosť pochopiť ľudí, ktorí sú iní ako my. Nemyslím tým len negatívny vzťah napríklad k LGBTI komunite, ale to, že žijeme a komunikujeme v internetových bublinách a vo svojom presvedčení sa posilňujeme len medzi ľuďmi, ktorí si myslia to isté, čo my. Ostatných nenávidíme a snažíme sa ich minimálne spoločensky alebo aspoň „internetovo“ zničiť. Netolerancia zobúdza v človeku vlka, vidíme to všade v Európe. Ale čo s tým spraviť, netuším.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
V Knihe útekov, čo je podtitul vášho románu, píšete, že na to, aby sa človek mohol vrátiť, musí najprv zmiznúť. Ale vy ste nikdy zo Slovenska nezmizli nadlhšie.
Kniha sa volá Beat podľa rokenrolu, aj podľa anglického slova, ktoré znamená úder, ranu, tep. Je to moja najosobnejšia kniha a v nej priznávam, že som za socializmu nikdy ďaleko neušiel, stačí, že emigroval môj brat, za stráženú hranicu, na ktorej zomreli desiatky ľudí. On odišiel s hudobnou skupinou do západného Nemecka a už sa nikdy nevrátil, tam zomrel. Možno aj preto som nikdy nepomyslel na emigráciu, nechcel som tu nechať rodičov. Tu som doma a dokázal som si nájsť spôsob života, ktorý ma napĺňal, aj pred rokom '89 v malej komunite výtvarníkov ako Otis Laubert, ktorí ma brávali na svoje bytové výstavy. V 90. rokoch som už naplno robil Divadlo GUnaGU a oslovoval som ľudí, ktorí nemali možnosť sa realizovať – a oni do toho dávali nie sto, ale sto osemdesiat percent svojej energie a nápadov, preto sa to divadlo vyšvihlo. Vždy som na Slovensku mal zázemie a ako človek, ktorý sa živí jazykom, som s tým jazykom zviazaný. Kundera bol vystavený tejto skúške nedobrovoľne, keď bol nútený emigrovať, a trvalo mu dlho, než začal písať plynule francúzsky, to by som nikdy nezvládol. Ja prosto patrím sem, v dobrom aj v zlom.
Divadlo GUnaGU už bude mať štyridsať rokov. Ako sa vám darí?
Našťastie takmer všetky predstavenia máme vypredané. Nekalkulujeme s tým, čo by sa mohlo páčiť, ale podľa diváckeho záujmu usudzujem, že asi hovoríme v pravý čas tie správne veci. Napríklad predstavenie Horúci juh vzniklo z popudu mojich kolegov, slovenských hercov Viktora Horjána, Anikó Vargovej a Csongora Kassaia, ktorí patria k maďarskej národnostnej menšine. Chceli, aby som pre nich napísal o tom, ako sa žije na slovenskom juhu a vznikla hra o rodine, ktorej sa už neoplatí pestovať zeleninu, lebo je to drahé, a tak sa dali na pestovanie marihuany. Do hry sa formou metafor dostali aj ozveny napätia, ktoré cítime zo sveta: vietor privial najprv piesok zo Sahary, potom prázdne nábojnice a nakoniec padajú z neba odrezané ľudské uši. Niekde sa deje niečo, čo nie je dobré, zvonka cítiť násilie, ale náš hrdina si to odrezané ucho zasadí a vyrastie mu z neho dievča. Posolstvo o tom, že svet nie je v poriadku, môže byť v divadle poetické, nežné, ale pritom aj brutálne a zábavné. Ani hra Vážení susedia, zamykajte vchod nebola len o Bratislave, ale o medziľudských vzťahoch v jednom paneláku, kde sa v malej komunite nájde celý vesmír ako v kvapke vody. V GUnaGU hráme inscenácie, v ktorých sa ľudia vedia nájsť a vážne veci, ktoré nás denne obklopujú, lepšie prehltnú s humorom čiernej komédie.
Čítajte viac Kto riadi zemeguľu? Božidara Turzonovová a jej kolegyne
Okrem svojho domovského divadla sa vaše spoločensko-historické hry uvádzajú v Divadle Aréna, pre nich ste napísali Husáka, Komunizmus a Holokaust. Chcú ľudia vidieť tieto biele miesta našej histórie?
Povedzme si pravdu – všetci nie. Nerobím si ilúzie, že som vyslal nejaké veľké signály celej spoločnosti, ale pre časť vnímavých ľudí, ktorí chodia do divadla a sú mienkotvorní, to význam má. Slovensko je silno rozdelené, ako vidno aj z predvolebných prieskumov, a zdrojom napätia je práve netolerancia, nepochopenie, že aj náš odporca môže mať niekedy pravdu. Sme krajina „hrubých čiar“, neustále si tlačíme pred sebou národné traumy z minulosti, ktoré sme nikdy nedoriešili a obchádzame diskusiu o nich. To má potom za následok, že tridsať percent ľudí si myslí, že Ukrajina zaútočila na Rusko a nie naopak. Keď ľudia nechcú prijať fakty, musia ich pripomínať aj historické hry. Divadlo však pracuje najmä s emóciami, a preto musí nájsť dobrú metaforu, aby ich ľudia prijali.
Foto: Marenčin PT
Vo svojej knihe Márnosť predostierate trocha sarkastické geopolitické videnie, Slovensko sa v nej nazýva Nihília, susedí s Kráľovstvom českým, so Svätou stolicou Poľskou a republikou Hungur a nad všetkým bdie všeobjímajúca Ruská náruč. Nebojíte sa, že sa takého fabulácie stanú skutočnosťou?
Ja som sa narodil v čase bruselského Expa 1958 a naša generácia má v sebe zažité krásne 60. roky, ale aj obavu z ruského medveďa. Keď som mal desať, do môjho mesta prišli ruské tanky. Bol august '68, a to si pamätáte celý život. Dystopický román Márnosť som napísal ešte pred ruským útokom na Ukrajinu, pretože som medveďovi nedôveroval – a ukázalo sa, že správne. Václav Havel to povedal krásne: problém s Ruskom je v tom, že nevie, kde sú jeho hranice. Aj keď sú mnohé moje romány a hry dystopické, bol by som radšej, keby mi realita nedávala za pravdu.
Čo číta dramatik a spisovateľ?
V lete som relaxoval pri detektívkach od Volkera Kutschera, podľa ktorých sa točil slávny seriál Babylon Berlin. Odohrávajú sa v Nemecku 30. rokov, v čase nástupu fašizmu, čo je fascinujúci čas a miesto, pretože celá Európa dodnes tie dozvuky počuje. Najviac ma z letných kníh oslovil ruský spisovateľ Sorokin, ktorý žije v emigrácii, práve som dočítal jeho Cukrový Kremeľ.
Chystáte aj vy niečo nové?
Zatiaľ mi v hlave poletujú len nápady, ale nebudem o nich hovoriť, lebo ich zaplaším a odletia ako holuby na tomto námestí… Neponáhľam sa.
Čítajte viac Prichádza Komunizmus, len na jeden týždeň
