Operný spevák Peter Mikuláš: Svätopluka berme ako poučenie z krízového vývoja

Vraj ste utajený introvert. Kolegyni z magazínu ste pred piatimi rokmi povedali, že najradšej by ste boli horárom. Je to pravda?

Je, inšpirácia z lesa by bola krásna. Lenže moja práca si vyžaduje vydať zo seba maximum. Keď je človek na javisku, tam z neho všetka introvertnosť musí spadnúť a začína tvorba – raz musím byť komický, raz tragický, striedať divadelné masky je naša práca.

Foto: Marek Olbrzymek

Peter Mikulas zbor Opery SND Peter Mikuláš a zbor Opery SND v jednej z najhranejších opier Nabucco.

Takže z introverta sa meníte raz na Vodníka v Rusalke, inokedy na Lucifera z opery Čert a Káča, potom ste Svätopluk, máte roly vo Verdiho Aide i Nabuccovi… Ktorá z rolí je vášmu srdcu najbližšia?

Všetky vymenované postavy sú mimoriadne odlišné vnútorným pocitom. Ramfis z opery Aida je nekompromisný právnik v egyptskom svete, ktorý otočí dej, Sparafucile z Rigoletta je vrah, o Mefistovi, ktorý je stelesnené zlo, ani nebudem hovoriť. Vodník je akýsi zlatý tatíčko, takže každá postava má svoju náladu.

Znalci vyzdvihujú šírku vášho repertoáru, venujete sa opere aj piesňam. Ako sa vám to podarilo?

Je to pokus, či už úspešný, alebo nie, to musia posúdiť poslucháči. Podobné pokusy zrejme robia pri maľovaní výtvarníci a pri tancovaní zasa baletní majstri. Všetci musíme vo svojom vnútri stále čosi objavovať. A keď nám pri tom hľadaní pomáha dobrý režisér a dirigent, je to super.

Ste aj Svätoplukom, čo Izabela Pažítková komentovala slovami: „Pochádza z Nitry, takže kto iný by túto postavu z veľkomoravských dejín mohol spievať.“ Absolvovali ste gymnázium, k spevu ste sa dostali až neskôr, no spievali ste si odmalička či ako to bolo?

Vyrastal som v Hliníku nad Hronom pri Žiari a tam sme mali zavesený koberec na prašiaku. Za ten som sa schoval a vravel som kamarátovi, poď sem, niečo ti zaspievam. Ale hrozne som sa hanbil: Keby som bol vtáčkom, letel by som za les… Tú pieseň ma naučila mama a ja som ju zrazu potreboval niekomu tlmočiť. To bol možno prvý krok k tomu, aby som sa neskôr naučil Rachmaninovu pieseň, Schumannovu, Schubertovu, potom Svätopluka… Mal som pocit, že ich treba tlmočiť publiku.

Čítajte viac Sopranistka Jolana Fogašová: Takú situáciu som v SND ešte nezažila

Na tlačovke pred galakoncertom k vašej sedemdesiatke ste spomenuli, že vaše gymnaziálne vysvedčenie bolo katastrofálne. Čo to znamenalo?

Jaj, vysvedčenie radšej nespomínajme a už vôbec nie čísla, teda známky. Lietal som vo všetkých možných sférach, od básničiek po muziku. Mama ma priviedla k Beethovenovi, miloval som ho a kupoval si mnoho platní s jeho tvorbou. To bolo zrejme v takom mladom veku neobvyklé, ale ja som mal jeho symfónie a klavírne koncerty naštudované. A keď moje gymnaziálne štúdium takto katastroficky dopadlo, pohol sa môj osud smerom k muzike. Neskôr, keď som stál na pódiu ako sólista Slovenskej filharmónie a spieval Beethovenovu Deviatu symfóniu, vravel som si: Ejha, veď o tomto som ani nesníval.

Čítajte viac Svätopluk v SND: boj o trón pokračuje v starej továrni

Už ako elév ste mali spoločnú šatňu s Petrom Dvorským a spievali ste Bohému…

To bola vtedy veľká vec. Peter Dvorský už bol svetobežník, keď zaspieval svoje vysoké cé na scéne, chvel som sa v šatni trémou. Ja som sa vtedy doúčal postavu Collina, musel som v hlave držať množstvo informácií. Peter to bral zľahka, mal takú povahu.

Dal vám nejaké rady, ako sa zbaviť stresu?

Napríklad ma naučil spievať „po čínsky“. Spievam text, zrazu mi kúsok vypadne, tak treba spievať pazvuky, čo pripomínajú čínštinu – a potom vám už šepkárka pomôže. Peter Dvorský ma naučil, že nesmiete stratiť hudobnú linku.

Keď už sme pri Petrovi Dvorskom, aj ten mal pred dvoma rokmi k sedemdesiatke galakoncert, vy ho budete mať 14. januára a SND by z podobných koncertov na poctu rôznym váženým osobnostiam chcelo urobiť tradíciu. Ten váš bude koncipovaný trochu inak, ako keď na Dvorského počesť spievali rôzni speváci jeho repertoár. Priblížite, čo môžu vaši priaznivci očakávať?

Keď som si v roku 1982 kúpil zborník veľkého ruského speváka, basistu Fiodora Šaľapina, bol som na súťaži v Moskve. Tam som skončil ako laureát a zo Šaľapinovho zborníka som si doma potajme spieval úžasné, hlboké árie – od Rachmaninova cez Čajkovského, Glinku až po Rimského-Korsakova. Tie som na javisku SND nikdy nespieval a už nikdy inokedy spievať nebudem, len na tomto galakoncerte. Zaznejú aj iné veci – od Schreckera, Wagnera, Smetanu. Sú tam árie, ktoré som spieval mimo Bratislavy, napríklad v Ostrave sme robili Čertovu stenu.

Foto: Juraj Žilinčár

Don Carlos 001 Mikulas Fogasova opera Don Carlos – Peter Mikuláš (Kráľ Filip II.), Jolana Fogašová (Kráľovná Alžbeta), réžia Diego de Brea

Ako dlho sa spevák ako vy pripravuje na takýto galakoncert?

Veľmi dlho, síce mám tie árie naspievané a vždy som si ich opakoval, ale potom musí prísť tvrdá práca a človek si to musí natlačiť do hlasiviek, aby spolupráca s orchestrom fungovala.

Dočítala som sa, že okrem opery rád počúvate aj Mariku Gombitovú či Prúdy. Je pre vás populárna hudba oddychom od klasickej hudby?

Určite nie je oddychom, ani vážna hudba pre mňa už nie je oddych, človek vždy sleduje, či je nejaký nástroj nízko alebo vysoko, to je profesionálna deformácia. No môžem vás ubezpečiť, že práve Marika Gombitová a jej kolegovia z Modusu vo mne stále vzbudzujú rovnaký pocit akejsi harmónie. Počúvam aj súčasných interpretov, veľmi rád sledujem reláciu SuperStar a už po pár taktoch viem odhadnúť, aha, toto bude víťaz, lebo skladbu zvládne nielen hlasovo, ale dodá jej aj akýsi vnútorný náboj.

Nikdy by mi nenapadlo, že sledujete SuperStar.

Ale áno, je to veľmi poučné a zaujímavé, nikoho neodsudzujem, naopak – každý, kto sa tam postaví, musí preukázať odvahu.

V spomínanom staršom rozhovore ste sa zmienili, že máte sedem študentiek – žiadneho chlapca, lebo vraj nájsť nádejného basistu nie je ľahké. Zmenilo sa to?

Mám už dvoch chlapcov a dve dievčatá, ale základ výučby je rovnaký, aj keď učím sopranistky. Len im poviem, že to zaspievajú o dve oktávy vyššie, čiže v ich rozsahu. Zákony spevu sú rovnaké, či už ide o prácu s dychom, vokálmi, rezonanciou hlasu. Prezradím vám tajomstvo: ja ich od seba odtláčam. Poviem žiakom nejaké poučky, no pracovať musia sami, ja s tým nič nespravím. Keby sme na ďalšej hodine opakovali to isté, nikam by to neviedlo. Treba si sadnúť ku klavíru a pracovať s dychom a rezonanciou. Opera je štylizovaný spev, kde sa pracuje celkom inak, ako keď spievate na mikrofón. Tam všetko znie inak.

Čo je najväčšia výhoda basistov? Tí vraj na javisku nemajú toľko šancí ľúbiť ako tenoristi, no zasa majú dlhšiu kariéru.

Výhoda basistu je, že príde na scénu a pokazí dej. Ako napríklad Ramfis v Aide, kde sa všetko po jeho príchode otočí. Iné postavy zasa všetko upokoja, ako rozvážny Zachariáš v Nabuccovi. Poväčšine sú to nešťastní králi ako Filip II. vo Verdiho opere Don Carlo či Suchoňov Svätopluk. Sú to komplikované charaktery, či už ide o súkromie, alebo kompozíciu či javisko.

Čítajte viac Emília Vášáryová: Nabíja ma energia mladých. Do kín ide nový Šulíkov film Emília o jej živote

Režisér Martin Šulík nedávno odpremiéroval dokumentárny film o Emílii Vášáryovej. Tá v ňom spomína, ako jej kedysi Vilma Jamnická predpovedala veľa pádov – na javisku i životných. Stali sa v divadle úrazy aj vám?

Veľký úraz ani nie, ale raz mi v Bohéme horel kabát. Hral som postavu študenta Collina. Keď som sa priblížil k sviečke, zrazu na mňa pani Malachovská zakričala: Horíš, Peter! Vôbec som si to nevšimol, ešteže mi nezačala horieť parochňa. Kabát som bleskovo zhodil na zem a pobúchal ním, takže som oheň uhasil. Vždy sa niečo udeje, niekto môže krivo skočiť alebo zlyhá technika, divadlo je živý organizmus.

A chytí vás vtedy panika? Keď hovoríte o horení, aj Emília Vášáryová v dokumente spomína, ako v pražskom divadle za jej chrbtom horelo a diváci sa jej to snažili naznačiť, no nechceli prerušovať jej reč, až nevydržali a vykríkli: prepáčte, za vami horí.

Ľudia okolo by nás ustrážili, máme tam aj hasičov. Najhoršie je, keď si zabudnete rekvizitu, napríklad mešec v Rigolettovi, potom je zle.

Vraj sa zaujímate o spoločenské aj o politické dianie. Čo hovoríte na aktuálnu situáciu?

Čítam vás, lebo sa voláte Pravda, zaujímam sa tiež o históriu. A čo sa týka dneška – normálne sa ľudsky bojím, aby sa to nezvrhlo do ešte horšieho stavu. Aj v minulosti sme si mysleli, že niektoré veci sa nemôžu stať – a stali sa ešte horšie. No najdôležitejšie je zachovať si nádej, že apokalypsa sa skončí a bude lepšie.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

Peter Mikuláš, operný spevák Operný spevák Peter Mikuláš.

Teraz je v politike tendencia vychovávať k národovectvu. Je to správna cesta? Znamená to, že začnú ľudia prúdiť na operu Svätopluk, lebo ide o postavu z Veľkej Moravy a práve na toto obdobie by sme podľa niektorých politikov mali byť hrdí?

Na to je jednoduchá odpoveď. Svätopluk v Suchoňovej verzii je dráma, ktorá je vykonštruovaná vynikajúcim skladateľom a libretistom. Až na pár čriepkov nemá nič spoločné s históriou. Tak to treba brať. Tak ako Shakespeare napísal Hamleta, tak treba brať aj Svätopluka – ako poučenie z krízového vývoja človeka, navyše panovníka. Keď ho berieme takto, je absolútne nadčasový a vôbec nemusíme filozofovať o národoveckých slovanských témach. To nech si hovoria tí, čo tomu nerozumejú. My sme na to, aby sme vyložili všeobecnú tému dobra, harmónie a možno aj úpadku prehnitého kráľovstva.

Ako by sa podľa vás mala pestovať kultúrnosť?

Dobrý večer, príďte sa pozrieť do opery, ale nezabudnite si predtým prečítať program, obsah. Príďte na koncert, aby ste pochopili, prečo Šostakovič v čase teroru v Rusku napísal diela ako Trinástu či Štrnástu symfóniu a nechajte sa unášať hlbokým obsahom. Uvidíte, že odídete oveľa sviežejší.

Apropo, vy ste si na svoj galakoncert zvolili aj veľa árií ruských skladateľov. Dnes sa mnohí odťahujú od ruských klasikov, niekde aj od Čajkovského. Je to správna cesta?

To absolútne neakceptujem. Diela Čajkovského či Rachmaninova so súčasnou politikou nesúvisia, sú to diela ľudí s nadčasovým rámcom. Žijem v iných oblakoch, toto pláva pomimo mňa. Keď sa v divadle objaví politik, vyskočím od radosti, príďte, prosím, aj nabudúce a zavolajte aj ostatných.