Filmárska komunita vrátane tvorcov, distribútorov a kinárov zažíva v covidovom období neľahkú skúšku. Aj napriek opätovnému otvoreniu kín je totiž trendom odliv divákov, do kina ich chodí menej ako pred pandémiou. O to dôležitejšie bolo tohtoročné udeľovanie filmových a televíznych cien, ktoré môžu byť pre tvorcov motiváciou.
Hanákove dielo nás prežije
Cenu Igric za celoživotný prínos si prevzal bard slovenského filmu Dušan Hanák. Autor dokumentov Papierové hlavy, 322, Obrazy starého sveta či najkrajšej slovenskej tragikomédie o láske Ružové sny, ktorú napísal spolu s Dušanom Dušekom, je priekopníkom slovenskej filmovej avantgardy. Jeho filmy patria medzi najviac uvádzané v zahraničí a Hanákova tvorba stelesňuje pojem umelecký film. Mnohé jeho diela boli po svojom vzniku nadlho uložené do trezoru, čas ich však overil a Dušana Hanáka dnes možno plným právom označiť za kultového autora.
"Dielo Dušana Hanáka už dávno vystúpilo z času svojho vzniku a vstúpilo do veľkého času vyhradeného pre klasické diela, ktoré budú pre ľudstvo zaujímavé a obdivované dovtedy, dokiaľ si vlastnou hlúposťou nezariadi vlastný zánik,” povedal o Hanákovej tvorbe filozof a filmový teoretik Peter Michalovič.
Čítajte viac Narástli mu uši, ale načo?
Počas nedeľnej slávnosti ocenili aj nemenej významného klasika slovenskej kinematografie, režiséra a pedagóga Martina Šulíka. Porota mu vzdala hold za jeho zatiaľ posledný film, ktorý vstúpil do našich kín v lete, Muž so zajačími ušami. Hrdinom snovej drámy, na ktorej Šulík opäť spolupracoval so scenáristom Markom Leščákom je Jozef (stvárnil ho český herec a režisér Miroslav Krobot), úspešný spisovateľ v rokoch. Aj napriek správne nastaveným hodnotám urobil a stále robí v živote mnoho nesprávnych rozhodnutí. "V istom veku sa jednoducho začnete obracať k minulosti a máte potrebu bilancovať. Uvedomujete si mieru zodpovednosti za to, čo ste v živote urobili, za to, ako ste sa správali v krízových situáciách. Často sa to stane pod vplyvom náhleho impulzu,” povedal Šulík o téme svojho filmu v rozhovore pre Pravdu.
Igricom za televíznu dramatickú tvorbu ocenili krátky film Mlčanie, ktorý uviedla RTVS v máji. Odohráva sa počas Slovenského národného povstania a jeho hrdinom je dnes 92-ročný Vladimír Strmeň. Počas SNP bojoval ako sedemnásťročný, no film sa vyhýba explicitným vojnovým výjavom, Strmeňovou zbraňou bola totiž harmonika. Ešte pred vysielaním stihlo Mlčanie získať tri ocenenia na festivale Independent Shorts Awards v Los Angeles. Odborná porota na čele s filmárom Ladislavom Kabošom ocenila Juraja Štepku za režisérsky prínos a poukázanie na tému pamäti národa.
Čítajte viac Vianočná rozprávka bude O liečivej vode
Spomedzi hercov a herečiek ocenili Zuzanu Kanócz za sugestívne stvárnenie postavy vojvodkyne Henriety v rozprávke O liečivej vode a Juraja Loja, ktorý stvárnil Františka vo filme Agnieszky Hollandovej Šarlatán. Porota tiež prihliadla na jeho účinkovanie v seriáli Slovania.
Slovo mali aj kritici
Cenu pre najlepší dokumentárny film za rok 2020 udelili dokumentaristke Viere Čákanyovej za experimentálnu esej o konečnosti sveta a ekologickej kríze FREM. V kinách bol počas uplynulého roka premietalo mnoho zahraničných titulov, podľa kritikov bol najlepším filmom Corpus Christi o falošnom kňazovi a oceňovaný Chľast Thomasa Vinterberga.
Najlepším hraným alebo animovaným celovečerným filmom je podľa slovenských filmových kritikov Šarlatán Agnieszky Hollandovej inšpirovaný osudmi skutočného českého liečiteľa – bylinkára Jana Mikoláška.
Čítajte rozhovor Agnieszka Hollandová: Možno som v minulom živote bola Slovenka
"Neverím, že zmením svet, ale môžem otvoriť ľuďom oči a upozorniť na inú skúsenosť. Niektoré filmy mali vplyv na to, ako ľudstvo vidí samo seba – napríklad filmy o holokauste či nacistických zločinoch dostali tieto témy do povedomia verejnosti, vyvolali v divákoch emócie a tí si uvedomili, že aj to je história,” povedala filmárka pre Pravdu.
Vystihla tým nepriamo aj zmysel filmových ocenení. Okrem motivácie, ktorú pre samotných tvorcov predstavujú, sú tiež prostriedkom poukázania na konkrétne témy. V čase krízy je apel na diváka, aby navštívil kino a prispel k uchovaniu filmovej kultúry a tradície, o to dôležitejší. Bez diváka film nežije.
