Recenzia filmu Utama: Zem bude žiť z našej smrti

Foto: Filmtopia

Utama Miesta, kde je podnebie extrémne, sa stávajú neobývateľnými, mestá sa preľudňujú a tí, čo sú nútení migrovať a prispôsobiť sa, zanechajú v opustenej krajine aj svoju kultúru a jazyk.

Vždy napokon zapršalo

Utamu ocenili na vlaňajšom festivale Sundance v hlavnej súťaži. Debutujúci režisér, Bolívijčan Alejandro Loayza Grisi v prostej rutine Virginia a Sisy – staručkého páru dožívajúceho v skromných podmienkach vyprahnutej bolívijskej pláne – reflektuje dosah klimatickej krízy a jej vplyv na vymieranie tradičných kultúr.

V krajine, kde život miestnych obyvateľov indiánskeho kmeňa Quechua stelesňuje vzťah k rodnej zemi a rešpektovanie prírodných živlov, už rok nepršalo. Obyvatelia veria, že zaprší, veď vždy zapršalo, ale pri alarmujúcom stave planéty neplatia žiadne záruky. Väčšina ľudí prestala veriť a odišla, Virginio a Sisa sú takmer poslední.

Čítajte viac Recenzia: Film o Kuciakovej vražde preniká až do svedomia

Režisér nachádza svojich hrdinov v okamihu, keď do domu starých rodičov prichádza vnuk Clever. Navrhne im dožiť v meste a počas svojho pobytu odhalí zhoršujúci sa zdravotný stav starého otca. Ten odmieta umrieť v nemocnici a odpútať sa od osudu.

Jeho smrť napokon symbolicky prináša veľkú obetu. Po pohrebe sa nad krajinou zatiahne obloha a tušíme blížiaci sa dážď a zmierenie.

Clever sem zavíta neohlásene s nevyslovenou túžbou nezabudnúť, kým je. Chce sa cez starých rodičov priblížiť k sebe. Stretnutie generácií je konfliktné, aby prinieslo katarzné poznanie. Starí rodičia majú len slnko a tmu, sú chránení pred civilizovanou koncepciou času, jeho uháňaním. Predsa ho však odrazu pocítia, čas sa kráti a treba sa mu odovzdať.

Utama premýšľa nad kolektívnou identitou, nad prostým vzťahom k zemi, ktorej sme sa úplne vzdialili, a nepriamo to žiadame aj od tých, čo pri nej ešte vládzu stáť.

Čítajte viac Recenzia Duchovia Inisherinu: Dvakrát meraj a raz rež

Pomalé kino obsadené nehercami (s výnimkou profesionálneho herca Santosa Choqueho, ktorý stvárnil Clevera) sa odvíja v strohých dialógoch, v minimalistickej pravidelnosti a v každodennej prá­ci.

Dej rámcuje nehybná krajina a jej horúce slnko. Dedov ťažký dych je vo zvuku neustále prítomný a reflektuje tichú bolesť Zeme, ktorá rovnako ako staručký pán vyčerpaný nehostinnými podmienkami melie z posledného.

Foto: Filmtopia

Utama Starí manželia žijú v krajine, ktorá je ťažko zasiahnutá klimatickými zmenami a o pár desiatok rokov jej hrozí zánik. Oni odvážne a pokorne zaniknú s ňou.

Odísť znamená utiecť pred sebou

"Vieš, čo urobí kondor, keď vie, že umiera? Vyletí na najvyššiu skalu, zopne krídla aj nohy a vrhne sa dole, aby sa odovzdane rozbil o skaly,” hovorí "abuelo” svojmu vnukovi.

Utama je film o smrti aj o rozlúčke. Virginio reprezentuje generáciu, ktorá mizne spolu s krajinou. Odovzdane s ňou zostáva až do svojho konca, tam, kde sú jeho kroky vtlačené do prachu.

Smrť ľudí dáva nádej na znovuzrodenie planéty, na jej opätovné vzkriesenie a nadobudnutie sily poskytnúť nový život. Vyčerpaná pod ťarchou preľudnených krajov trpí aj v tých najodľahlejších kútoch, ktoré budú zajtra len spomienkou.

Neoliberálna ekonomika ovplyvňuje aj tých, čo nemajú o jej mechanizmoch tušenie, kolonizuje životy, odtláča sa aj v bolívijskej púšti, kde sa pohľady rozpíjajú v majestátnosti pohoria Altiplano.

Foto: Filmtopia

Utama Prvý film bolívijského režiséra Alejandra Loayzu Grisiho získal vlani cenu v hlavnej súťaži na filmovom festivale Sundance.

Situovanie príbehu o nútenej migrácii a vymieraní pôvodných kultúr zoči-voči druhej najrozsiahlejšej náhornej plošine na Zemi, kde žijú ľudia stáročia v najťažších podmienkach chladu a veľmi suchého podnebia, nie je náhodné.

Je to krajina najviac zasiahnutá klimatickými zmenami a o pár desiatok rokov jej hrozí zánik. Virginio a Sisa odvážne a pokorne zaniknú s ňou.

Miesta, kde je podnebie extrémne, sa postupne stávajú neobývateľnými, mestá sa preľudňujú a tí, čo sú nútení migrovať a prispôsobiť sa, zanechajú v opustených púštnych chatrčiach aj svoju kultúru a jazyk.

V Bolívii žilo ešte v 70. rokoch sedemdesiat percent obyvateľstva na vidieku, dnes je to o päťdesiat percent menej.

Čítajte viac Recenzia: Asterix a Obelix zachraňujú Čínu

Alejandro Loayza Grisi podnecuje úvahy o národnej identite Bolívijčanov, ktorá je mozaikou rôznych kultúr. Konflikt vnuka a tvrdohlavého starého otca ju odráža aj v jazyku, ktorý už pre Clevera nie je zrozumiteľný. Starí rodičia sú veriaci, rešpektujú sily prírody a ich základ je podopretý spiritualitou.

Vo vnukovej každodennosti ohučanej mestom nedostáva duchovno priestor rásť. Postupom príbehu však z obrazu zmizne jeho neustále prítomný smartfón. Nahrádza ho klobúk zdedený po dedovi, v ktorom príde zas a zas, až kým neumrie aj babička.