Nárečové slovíčka zbierate už vyše dvadsať rokov. Čo bolo podnetom a aké sú následky?
Slovník vznikol netradične, v lete, na ceste autom do Čiech, kde od roku 1945 žila moja o štrnásť rokov staršia sestra, ktorá si veľa pamätala. Hneď chcem ale aj vysvetliť, že východniari až tak veľmi svojím dialektom okúzlení neboli. Napríklad moja mama na jednej ceste z návštevy v Čechách mojej sestre prikázala, aby cestou „ňehutoreľi“. lebo „po paňski“ (po slovensky) „ňeznaju“ a pošiel by z nich po celom vagóne smiech. A hneď sa priznávam aj k špehovaniu, ako potmehúdsky sledujem východniarskych akademikov v médiách a na verejnosti, kedy sa im šmykne jazyk a prezradí ich povestné „zos“ namiesto so (siedmy pád).
Foto: Mayor
V Strážskom sa ešte hutorí? Ako sa mení?
Mladí ľudia a deti v Strážskom už dávno ňehutoria, ale rozprávajú s východniarskym prízvukom. Mesto Strážske bolo do 15. júna 1968 ako obec (valal) začlenené do regiónu horný Zemplín. Leží na pomedzí Humenného a Michaloviec. Strážske bolo sídlom dnes už nepopulárneho a dramaticky sledovaného chemického kombinátu Chemko. Ale Chemko prinieslo do poľnohospodárskej dediny prácu, peniaze, osvetu, prestavbu a celkovo zmenilo charakter obce. Napokon, pravda je taká, akou sa často podriekavala moja mama: „Furt ľepšich čekame a furt horši pridu.“ Kiež by som bola taká múdra a vtipná ako mama, kiež taká dobrá ako otec, no – nie som.
Čítajte viac Spisovateľka Pavla Sabolová: Deťom knihy často nahrádza počítač
Zdá sa, že knižku si vaši rodáci vážia. Aj vám ju financovali?
Slovníček vyšiel trikrát. Toto posledné vydanie až po dvadsiatich rokoch. Nebolo peňazí, ale veľkoryso prvé dve vydania financovalo, a teda aj vydalo mesto Strážske a z tretieho vydania zakúpilo tisíc kusov. Časť nákladu zasponzorovali moji synovia a časť som „zacvakala“ z penzie ja.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Vraj niekoľko zásielok – najmä z prvých vydaní – odišlo aj do Ameriky. Ako rozprávajú deti emigrantov z východu v Amerike?
Nazdávam sa, že vnuci a pravnuci rodákov, keď sa vracajú pozrieť si východniarsku exotiku, hutoria. Spisovnú slovenčinu ich nemal kto naučiť a možno si myslia, že okrem angličtiny ovládajú ďalšiu svetovú reč.
Uplatnil sa slovník aj inde než vo vašom rodnom regióne?
Nezostal celkom neznámy. Pracovali s ním jazykovedci pri výskume zemplínskeho jazyka. Napríklad spoluautorom slovníkovej časti a úprav textov tretieho vydania bol Martin Chochol z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Textová časť sa často využívala pri recitáciách, akadémiách, súťažiach a humorne ladených miestnych vystúpeniach, pri čom pomáhala známa strážčanská osvetárka Gabriela Grmolcová. Úprimne opakujem, že bez nej by slovníčkov nebolo.
Má skoro všetko na východe zvláštne pomenovanie?
V slovníčku sú slová, ktoré sa nevyskytujú nikde inde – napríklad cetoš. Cetoš je tetkin manžel. Niektoré slová zasa vôbec nemáme, a akoby nikomu nechýbali. Takým slovom je rieka. Východniari teda rieku nemajú. Majú len vodu a názov tej vody, napríklad Laborec.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Je práca so slovom príjemná, alebo ste sa aj niekedy rozčúlili?
Hovorí sa Strážčania, ale pravopisne Strážania. Raz som sa bola kvôli Strážanom – lebo sa mi premenovanie nepáčilo – povadiť na Jazykovednom ústave SAV, no plakala som na nesprávnom hrobe. Spracovateľ Názvov obcí (prečo nie aj miest, keďže sú v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1998 uvedené) nebol prítomný.
Sú vaši rodáci takí veselí, ako pôsobí ich nárečie?
Moji rodáci boli veľkí posmievači, výmyselníci a bitkári. Takto sa o nich hovorí: „Kedz ce u Straskim ňenabija, u Naciňovśi ňeokradňa a u Starim ňevišmeja, ta možeš pujs do śveta.“ Žili tu aj skladatelia pesničiek Zos Straskoho do Prešova, tam śe robi koľej nova… A asi pesničkári odignorovali to, čo sa patrí, a čo nie, a asi v Straskom si vymysleli dobroprajnú pesničku aj na farára. „A jaka to preveľika krivda, že śe kľeban ňeožeňi ňikda, a to bi śe pridalo každomu, samoperše našmu stražčanskomu.“
Čítajte viac Ako prežívali lásku gróf Pálffy a francúzska spisovateľka Louise de Vilmorin?
Aha, zo slovníka už viem, že kľeban je farár. A čo je ešte v Strážskom zaujímavé okrem nárečia?
Strážske má niekoľko zaujímavostí a zvláštností, akou je napríklad rozsiahla gaštanová aleja (pagaštan konský), park, ktorý bol dendrologickou rezerváciou a v ňom povestný na Slovensku najmohutnejší topoľ, ktorý mal obvod kmeňa 12,60 m. Dočítala som sa, že umieral na starobu, mal vyše dvesto rokov, ale tiež som počula, že do neho udrel Perún. Priazni za úrodu sa tu vytešuje hojnosť medvedieho cesnaku. Dakedy sme sa mohli pochváliť klasicistickým kaštieľom z roku 1901, ktorý po rokoch vojny a opravách slúžil školám. Avšak po privatizácii niet takého Pána Boha (tak hovoria miestni), ktorý by zistil, kto kaštieľ kúpil a necháva ho upadať a pustnúť. V Strážskom sa mi ale ešte stále viac páči ako kdekoľvek inde, hoci ani tam ani tu to už nie je môj svet a moji vrstovníci mi už kývajú z druhého brehu.
Čítajte viac ROZHOVOR: Austrálčanka píše bestsellery o Slovákoch
Napísali ste niečo v strážskom nárečí?
Nenapísala som ani jednu poviedku v stražčančine. Sem-tam som si zašpásovala pár vetami v mojich rozhlasových hrách.
Rozmýšľate v nárečí? O čom?
Napríklad myslím na to, ale to nepoviem nič nové, že koronavírus nám zmenil nielen fyzické životy, ale aj duše. Žijeme denný chaos. Babylon. Rozhoduje sa o ľuďoch živelne, ako sa ktorý pán vyspí. Keď ho nadránom tlačí fyziologická potreba, po ceste si vymyslí príbeh. Hneď večer sa zmení v médiách na realitu. Naozaj nám už Pánboh odobral rozum, ale ľudia o tom ešte nevedia? Asi tak by zhodnotila situáciu moja mama a jej blízki v Strážskom.
