Peter Gašparík napísal rodinnú ságu, ktorá sa k vile viaže. Ťažiskom rozprávania je však celý štiavnický región, kde sa stretáva krásna príroda, vyspelé technické myslenie, umenie a výnimočné príbehy. Autor knihy Ružová vila má to šťastie, že patrí do rodiny z Ružovej vily a vie udalosti, ktoré už boli zabudnuté, priblížiť a povýšiť na všeobecne platný umelecký obraz. Spisovateľ a režisér Peter Gašparík sa narodil v roku 1977, čiže je dosť mladý, aby nebol priveľmi sentimentálny, a dosť starý, aby životu rozumel.
Pozrite si fotografie vily z Banskej Štiavnice, ktorá si toho veľa pamätá. vyšla o nej kniha.
To práve na jeho rozprávaní zaujme – sviežosť a zrelosť v jednom. Je veľmi úprimný. Rovnako otvorene a dôverne píše o intimite vzťahov medzi ľuďmi ako medzi národmi. Dotýka sa aj horúcich tém (napríklad slovensko-maďarské vzťahy, hodnotenie rôznych režimov, spôsobov života), ale nič nevnucuje, skôr sa pýta. Čitateľ sa s ním cíti slobodne, a to je príjemné. Navyše sa dozvedá celkom nové informácie, a to nielen o osude samotnej vily.
Foto: ARCHÍV PETRA GAŠPARÍKA
Vila ako víla
Mám rada knihy, v ktorých účinkuje dom ako jedna z postáv. Je to tak aj v tomto prípade. Ružová vila pôsobí ako ružová víla a aj ako Šeherezáda. Je tajomná, krásna a vie rozprávať. Hoci v skutočnosti už ten dom neexistuje, spisovateľ vzkriesil jeho podobu, obyvateľov aj históriu. Postavili ju ešte v 19. storočí a Gašparíkov starý otec Štefan Truban ju získal (v knihe je to opísané) o niekoľko desaťročí neskôr a splnil si tak sen.
On sám sa narodil v sedliackej rodine vo Vyhniach v roku 1906, pracoval ako colník a žandár, počas vojny bol v protifašistickom odboji a zachraňoval ľudí. Po vojne (1947–1948) sa stal dokonca predsedom MNV v Banskej Štiavnici (za demokratov). Vo funkcii bol iba rok, potom sa už začali problémy, ktoré viedli až k zániku vily (koncom šesťdesiatych rokov). Tento zaujímavý človek mal veľkú a komplikovanú rodinu. V roku 1934 si vzal za manželku Evu Villantovú, dcéru maďarského básnika Henrika Villanta. Spolu mali sedem detí – Milana, Jozefa, Evu, Jána, Máriu, Teréziu a Júliusa.
O všetkých týchto ľuďoch, ich zaujímavých povahách i osudoch je v knihe reč a čitateľovi sa až hlava krúti z toho, čo poprežívali a ako sa na to pozerá autor Gašparík. Ten sumarizuje a pútavo uvažuje. Spojenie maďarskej a slovenskej kultúry v manželstve starých rodičov je mu zdrojom postrehov aj na tému vzťahov týchto dvoch národov. Spisovateľ však všetko podáva domáckou optikou, tak ako to v živote naozaj chodí. V knihe sú aj verše spisovateľovho prastarého otca Henrika, maďarského básnika, z roku 1933, ktorý napríklad takto opisoval svoje pocity zo vtedajšieho sveta: „Nebo si navlieklo habit sivý, kapucňa mu chmúrnosť v tvári skrýva, akoby bol svet nesmierny žalár, to ja som väzeň, čo v ňom teraz býva!“
Čítajte viac V Habajovej knihe Dolniaci sa nájde aj chrumkavec
Perla v horách
Život je vždy ťažký, ale občas sa podarí z toho vybŕdnuť, napríklad keď sa človeku podarí mať dom podľa svojich predstáv. Takouto splnenou túžbou bola Ružová vila, ktorá vraj bola perlou v kraji. „Pri Ružovej vile stála slávna štiavnická tančiareň a zo Štiavnice k nej viedla osvetlená promenáda. Vo vile boli okrem izieb, ktoré prenajímali, divadlo a reštaurácia. Volalo sa to aj klimatické kúpele kvôli čistému vzduchu, ktorý tu čistil pľúca. Asi polovicu penziónu obklopoval hájik z červených smrekov.“
Foto: ARCHÍV PETRA GAŠPARÍKA
V tejto vile sa narodila Terézia (jedno zo siedmich Trubanových detí), ktorá sa stala nielen mamou Petra Gašparíka, ale aj známou tlmočníčkou a prekladateľkou z francúzskeho a talianskeho jazyka. Tlmočila slovenským prezidentom, pápežovi, ale aj filmovým hviezdam ako Sophia Loren, Catherine Deneuve, Jean-Paul Belmondo či Alain Delon. S Giuliettou Masinou sa Gašparíkovci priam rodinne kamarátili a toto všetko v knižke tiež je. Gašparík spomína, ako ho Masina počas nakrúcania Perinbaby stretla pred hotelom Devín, objala ho, vtedy mal osem, a on sa hanbil. Mame vraj darovala tašku značky Vuitton a oni to vôbec nevedeli doceniť, lebo u nás značkový tovar nič neznamenal a nebol známy. Ale o to bola možno väčšia pestrosť, pripúšťa autor. A aj na tému konzumu v príbehu uvažuje: „Všetko je strach zo smrti, aj konzum. Všetko je vôľa k životu. Aj konzum.“
Foto: ARCHÍV PETRA GAŠPARÍKA
Jeho mama Terézia Gašparíková, dieťa z Ružovej vily, od roku 2006 do konca života v roku 2011 tlmočila v Európskom parlamente v Bruseli. (Mama pre spisovateľa a režiséra veľa znamenala, nakrútil o nej aj film Tereza – Náboj lásky.) Všetky spomínané skutočnosti, prostredia i časové roviny sa v knihe Ružová vila prelínajú a poskytujú objavnú mozaiku života na Slovensku i za hranicami.
Čítajte viac Kniha týždňa: Princíp Anny Kareninovej
Kam ideme?
Text sa číta ako detektívka, ale autor rieši rébusy viac cez emócie či inštinkty a tie sú niekedy pravdivejšie než fakty. Začleňuje svoj osobný príbeh do chodu sveta a pýta sa aj na svoju vlastnú úlohu v dejinách. Na zmysel ľudského pechorenia: Ako žijeme? Odkiaľ ideme? A kam? S kým? Akých ľudí stretávame? Gašparík bol napríklad viackrát ženatý a tento motív tiež vtipne v knihe živí. Priznáva, že je typ muža, ktorého ženy nerozmaznávali, skôr s ním polemizovali. Áno, má originálne názory, trocha nimi aj provokuje, manželky to asi ťažko znášajú, ale čitateľa to rozvášni silou afrodiziaka. A ktovie, čo má ešte v talóne! Však on sám sa v knihe až desí, koľko si toho pamätá, koľkých ľudí stretol, čo všetko zažil, nad čím rozmýšľa. A čitateľ to prežíva spolu s ním – je ako vo veľkom mravenisku, kde sa to mrví, kde to žije, kde je energia. Ale pardon! To nie je mravenisko, ale Ružová vila.
Foto: ARCHÍV PETRA GAŠPARÍKA
Peter Gašparík je spisovateľ, ale aj filmár, niet sa teda čo čudovať, že podľa knihy Ružová vila nakrútil aj dokumentárny film Stopy – boje v Banskej Štiavnici. V dokumente, ktorý mal televíznu premiéru v deň 79. výročia SNP, opäť približuje bansko-štiavnický kraj a jeho pozoruhodnú históriu cez bojové príbehy, ktoré pozná z rodiny. Možno sa dočkáme aj hraného filmu, v ktorom by zazvučali všetky intímne udalosti, súvisiace s veľkými dejinami, ktoré vie Gašparík tak dobre vytiahnuť z rodinných skrýš.
Čítajte viac Ten oheň nás spojil: Všetci sme Štiavničania
