Foto: Marenčin PT
Spomínam si na tlačovú konferenciu, je to už dávno, kde som Dobrovodu uvidela prvý raz. Prišiel opálený, plavovlasý, v krátkych gatiach a v tielku. Takže sme hneď uvideli aj jeho mohutné svalstvo. Vzápätí som však spoznala pri rozhovoroch aj jeho veľké srdce. Iskril vtipom a bolo jasné, že do slovenskej literatúry vstupuje originálny autor (a tiež literárna postava), ktorá bude provokovať v textoch i v realite. A tak to, chvalabohu, stále je. Potvrdil to aj nedávny blog na Pravde, v ktorom sa píše, že už je tých faciek, sračiek a sopľov z Dobrovodových textov až-až. Autorka blogu sa dištancuje od jeho vulgarizmov a pýta sa náhodného šesťdesiatnika, ktorý práve kupuje knihu Ja parkáč, či mu to neprekáža. Ten odpovedá, že vulgarizmy toleruje, lebo Dobrovodov humor stojí za to. Áno, býva to tak, že na najkalnejšom rybníku rastú najkrajšie lekná a na najväčšom hnojisku najväčšie dyne. Na fajnovostiach sa nenarehoceš tak ako na Dobrovodových citáciách írečitej reči ľudu.
Čítajte viac Recenzia: Ja malkáč v Astorke...
Hlasný smiech
Náhodu sa mi podaril podobný experiment ako autorke blogu a získala som názor istého nezávislého čitateľa, sedemdesiatnika. Kniha Ja parkáč mi ležala na stole, keď ju zbadal môj muž, veľmi kritický čitateľ. Jemu by som sa ju ani neodvážila ponúknuť, už len preto, lebo si v ničom nedá radiť. A čuduj sa svete, sám po nej siahol. Keďže Dobrovodu predtým nečítal, bolo to preňho niečo nové a parkáč si ho celkom získal. Uznal nielen jeho zábavnosť (počula som, ako sa nahlas smeje), ale aj historický zmysel.
Obával sa, že v knihe nájde vyprázdnenú kritiku minulosti, ale je to vraj naopak. Dobrovoda napchal svoje rozprávanie konkrétnymi situáciami, výrokmi, pripomienkami tovaru, čo sa predával, rituálmi, ktoré vládli, vecí, ktoré vytvárali prostredie, zaužívanými normami správania. Jeho návraty sú teda veľmi presvedčivé, milé, ale aj bolestivo zasahujúce. Muž chválil najmä šťavnatý jazyk, odpočutý v konkrétnych spoločenstvách a regiónoch, aj českých, keďže malý Luško je česko-slovenské dieťa, ktorého rozvod rodičov zaviedol až do Jablonca nad Nisou. Čitateľ sa však ocitne aj na Slovensku, aj v Bulharsku a jedno je lepšie ako druhé.
Čítajte viac Kniha týždňa: Princíp Anny Kareninovej
Mama bez servítky
Možno najčistejšou a najotvorenejšou postavou je Luškova mama, ktorá si naozaj servítku pred ústa nedáva a všetko každému pekne vytmaví. Aj režimu. Život sa s ňou nemaznal a ona so životom tiež nie. Je to ale stále tá najlepšia mama na svete lepšia je už len babička, ktorá takisto pred pravdou nikam neuhýba a v kapitolke o cintorínoch a dušičkách pekne malému vnukovi vyloží, ako je to s umieraním, aj detičiek. Tá nebude utešovať, že nič zlé sa nemôže stať. Môže. Vždy.
Dalo by sa povedať, že Dobrovoda je odvážny autor, ale to by nebolo presné. Potrebuje byť zaštítený (napr. rozhovor v závere knihy a mnohé ďakovacie „kudrlinky“), ale to človek pochopí. Nesie veľkú ťarchu svojho spôsobu videnia sveta a odovzdávania tohto svedectva ostatným, ktorí to nemusia hneď pochopiť. Musí však písať tak, ako mu zobák narástol, o tom, čo zažil, počul, videl. Našťastie, väčšina s tým problém nemá, pasáže z Dobrovodových textov vedia niektorí fanúšikovia naspamäť, jeho príbehy sa aj ústne šíria, inscenujú a sú akousi spoločnou skúsenosťou. Sila totožnenia sa s ním pôsobí aj v tretej knihe. A čo znamená parkáč? Nie pobyt v parku, ale život na parkovisku. Tam sa obchodovalo, vekslovalo a kto sa tam dostal, aby predával lístky, mal naozaj výnosné miesto. A od toho sa už odvíjajú ďalšie príbehy, ktoré na scénu privádzajú čudesné postavy a praktiky. Zvláštne je, že v tejto knihe je už Luško aj dospelý.
Čítajte viac Kniha týždňa: To, čo máš okolo krku
Dobrovoda je živelný autor a v tom je práve jeho pôvab. Vytvoril perfektný obraz „socíku“ z veľmi živých ľudí, ktorí aj smrdia, stvárajú, hrešia, sú zbabelí, chytrí, nadávajú, ale sú nám najmä blízki. Dobrovoda do rozprávania pridáva tiež poéziu. Je tam napríklad aj takýto obraz: „Ľahol som si na mach a schúlil sa. Znova som bol malé ustrašené dieťa na podnájme v Jablonci. Vtedy ma objali mocné paže Všehomíra.“ Mocné paže, ako som už spomenula, má aj on. A čitateľ to cíti.
Čítajte viac Kniha týždňa: Veľké leto omamne vonia mladosťou
