Najväčším paradoxom publikácie, ktorý som si uvedomila až niekoľko dní po jej prečítaní, je, že hlas „postsedliakov“ v nej vôbec nezaznie. Autor ponúka svoje úvahy na rôzne témy rezonujúce v spoločnosti, uvažuje nad človekom z vidieka, no nedokáže sa mu priblížiť.
Často sa totiž zdá, že autorovi ide skôr o nájdenie receptu pre politikov, ako získať hlasy ľudí z vidieka. Na jednej strane vystríha pred populizmom a ľuďmi, ako je Robert Fico, ktorý „dokáže byť s ľudom proti systému“, no ak by išlo o politika s „vhodnými názormi“, takýto oportunizmus by mu zrejme neprekážal.
Napriek tomu, že texty majú akademický nádych, je v nich akosi málo vedeckých podkladov. Buzalka sa napríklad často odvoláva na svoje zážitky či na nemenovaných priateľov. Od empirických poznatkov tak často prechádza k svojim subjektívnym názorom.
Čítajte viac Nemecký spisovateľ Oliver Pötzsch: Mám v rodine 14 katov. Jeho hrobárska séria z Viedne je hit
Jazyk, ktorý si autor zvolil, sa nedá označiť za prístupný, a preto je otázne, komu je kniha vlastne určená. Nejde o čisto akademické texty, bežnému čitateľovi sa však nečítajú ľahko. Nuž a najfascinujúcejšie na tom je, že hoci sú napísané zložito, tak jednotlivé úvahy kĺžu po povrchu a často nikam nevedú.
Podľa Martina M. Šimečku by si knihu mal prečítať „každý, kto chce porozumieť slovenskej spoločnosti a príčinám dnešného fašizmu“. O tomto výroku by som dlho polemizovala, k žiadnej príčine fašizmu som sa totiž nedopátrala.
Hurá, kapitalizmus!
Pri kapitole o alkoholizme som napríklad očakávala hlbšiu analýzu tohto problému – aké sú jeho príčiny, aký vplyv naň majú materiálne podmienky jednotlivca, ako sa dá tento problém riešiť na systematickej úrovni… No namiesto toho som sa s úžasom dočítala: „V ostatných rokoch sa vo viacerých spoločenských vrstvách stalo módou nadávať na globálny kapitalizmus. Globalizácia vína prostredníctvom nových odrôd, technológií, spracovania a jednotnejšej legislatívy však prináša aj pozitíva. Napríklad emancipáciu vo výbere – spomeňme si na obmedzenú ponuku počas socializmu – a paradoxne podporu lokálneho pôvodu, keďže v globálne víno nikto neverí.“
Autor tohto výroku, ktorý je sociálnym antropológom, si zrejme nevšimol, že trend „nadávania na globálny kapitalizmus“ naberá na sile kvôli rastúcej chudobe a nerovnosti v spoločnosti, blížiacej sa klimatickej katastrofe či zhoršujúcim sa pracovným podmienkam.
Čítajte viac Recenzia: Ani politické postoje nezatienia význam DAV-u
Ako predstaviteľ mladej generácie odporcov kapitalizmu môžem spomenúť aj fakt, že ako pracujúci človek si zrejme nikdy nebudem môcť dovoliť ani len hypotéku, no možno sa mi raz podarí aspoň bývať v predraženom prenájme bez spolubývajúcich. To sú však len samé nepodstatné detaily, hlavné je, že mám na výber širokú škálu vín, dokonca z našich lokálnych viníc!
Pri kritike marxistického antropológa Dona Kalba autor argumentuje, že „také automobilky dali do rúk ľuďom dovtedy neexistujúcu moc nad strojmi technologickej revolúcie (eo ipso nad "kapitalistami“)"… Nuž, keby mali pracujúci skutočne nejakú moc nad bohatými vlastníkmi medzinárodných firiem, vyzeralo by to na svete asi trochu inak.
Táto úvaha sa nachádza v kapitole s názvom Čo sa stalo s OS-ou liberálneho konsenzu?, v ktorej sa žiadalo aspoň trochu sebareflexie ohľadom problémov liberalizmu. Namiesto toho sa čitateľ v závere stretne s poďakovaním miliardárovi Georgeovi Sorosovi, „ktorý napriek svojej elitnej pozícii v nervovom centre kapitalistického systému – vo finančníctve – verí vo svet ako spolupracujúcu globálnu komunitu“. Tá je podľa autorových slov „zatiaľ jediná známa, v akej progres modernej ľudskej spoločnosti možno dlhodobo dosiahnuť“.
Čítajte viac Ako sa fotí Muchova Slovanská epopeja. Kniha s fotografiami jeho obrazov stojí 11 900 eur
Ukončiť kapitolu vyzdvihujúcu liberalizmus ako jediný fungujúci systém poďakovaním sa miliardárovi je najúsmevnejším paradoxom celej knihy. A to nehovorím z pozície človeka, ktorý by šíril akékoľvek hoaxy spojené so Sorosom. Ale slepý obdiv voči miliardárom, ktorým údajne vďačíme za skvelé fungovanie našej spoločnosti, je naozaj cez čiaru.
Ale v tom by mi autor opäť oponoval. „Neliberálna choroba priamo nezávisí od nerovností kapitalizmu, najmä ak je ako v prípade stredovýchodnej Európy sprevádzaná dlhodobým rastom kvality života a bohatstva, má skôr hlbšie sociálno-kultúrne korene.“ Otázkou je, kto vlastne zažíva ten „rast kvality života a bohatstva“.
Mamičky z Eurovey a pipiny z obchodných centier
Takýchto úvah, ktoré človeka nenechajú chladným, je v knihe viacero. Osobne som sa niekoľkokrát pozastavila nad povýšeneckým tónom autora, ktorý do sociálnej antropológie uviedol nové pojmy ako napríklad „mamičky z Eurovey“ či „pipiny z obchodných centier“, ktoré podľa mňa rozhodne nezodpovedajú jazyku progresívneho liberála.
Jedna vec je odsúdiť fašizmus a jeho prisluhovačov, druhá je automaticky zaškatuľkovať a vysmievať sa z ľudí, ktorí tak úplne nespĺňajú predstavu liberálnych demokratov o správnom občanovi. Opäť som naivne očakávala snahu pátrať po príčinách zásadných spoločenských rozkolov, no narazila som na dôvod, prečo je väčšina našej krajiny negatívne naladená voči tzv. bratislavskej kaviarni.
Čítajte viac Knižné tipy Pravdy: Príbehy o krehkosti vzťahov, fantasy aj Jemie Oliver pre deti
A tým si vlastne odpovedám na otázku, ktorú som si položila vyššie – komu sú Postsedliaci určení? Intelektuálom, ktorí tak horlivo bijú za diskusie, no odmietajú cudzie názory. Potľapkajú sa medzi sebou po pleciach, ako dobre, že máme tú demokraciu, no svojimi (ne)činmi nič neovplyvnia. A to je škoda, pretože by to mal byť ich hlavný cieľ – pátrať po príčinách problémov, nachádzať riešenia a prístupným jazykom ich komunikovať s občanmi. Namiesto spájania však svojimi textami plnými irónie a sarkazmu naďalej rozdeľujú.
V knihe mi napríklad chýba aj analýza infraštruktúry a regionálnych rozdielov na Slovensku. Sama pochádzam z vidieka a pracujem v hlavnom meste, podobne ako pre mnohých ďalších „cezpoľných“ však ide o nevyhnutnosť – s mojím typom vzdelania by som sa u nás na Záhorí zamestnala len ťažko.
Hoci ľudia z vidieka chodia za prácou do veľkých miest a mešťania, naopak, hľadajú pokoj na vidieku, pozorujeme medzi týmito dvoma skupinami nevraživosť a nepochopenie. A práve toto by malo byť objektom skúmania sociálnych antropológov – možno aj je, ale rozhodne nie v tejto publikácii.
Čítajte viac Albert Camus skúmal absurdnosť života. Zavraždila ho KGB?
Namiesto toho sa autor v jednej časti so sebaľútosťou zamýšľa nad tým, ako manuálne pracujúci ľudia opovrhujú intelektuálmi. Ak mám povedať pravdu, väčšinou to býva skôr naopak. V našej kultúre je bežné, že rodičia opovrhujúco ukazujú prstom trebárs na smetiara, a vystríhajú svoje deti slovami: „Uč sa, lebo takto dopadneš!“ Kto má teda na Slovensku väčšiu úctu, profesor na univerzite alebo človek, ktorý pracuje manuálne?
Zbierka textov Juraja Buzalku, v ktorej okrem iného porovnáva Vinnetoua so Štúrom, vám toho veľa nedá. Svetlým bodom knihy sú úvahy o multikulturalizme, ktoré na rozdiel od mnohých iných dávajú zmysel a dá sa s nimi súhlasiť. Inak ale ide o zložité čítanie, ktorého zmysel čitateľovi často uniká. S hanbou sa musím priznať, že doteraz neviem, kto to vlastne tí postsedliaci či postagrárni samozásobitelia sú.
