
Ženy v hlavnom postavení
Hlavný hrdina má tesne pred štyridsiatkou a je učiteľom dejepisu na gymnáziu. V detstve prišiel o rodičov, no v dospelosti vidí okolo seba samé „novodobé siroty“ žijúcich rodičov, ktoré sú rovnako osamelé ako on. Vyrástol u starej mamy v Bratislave, dosť malej na to, aby ste náhodne nezakopli o známych, ale dosť veľkej, aby ste sa mohli zakukliť v anonymite.
Učiteľa dejepisu robia zodpovedným, že našej krajine nevymyslel krajšiu minulosť a hádam aj budúcnosť
Učiteľ sirota nič od budúcnosti neočakáva, ani od dnešného dňa. Berie veci také, aké sú, s dávkou irónie aj sebairónie. A predsa ho v zrelom veku prekvapí sled udalostí, ktoré ho prinútia vysúkať sa z ulity – a vyrozprávať nám svoj príbeh.

Začnime rovno tým najintímnejším: ženy. Učiteľ žije sám. Hoci vyskúšal viacero vzťahov, dokonca aj jeden pokus o manželstvo, pili spolu víno aj kávu, chodili do kina, súložili, smiali sa, no nikdy to nebola láska na prvý pohľad a ani dlho nevydržala. Spoločná dovolenka s kolegyňou v Grécku sa tiež skončila fiaskom. Pri ďalšej podcenil pach chlóru z bazéna (alebo to bolo čosi iné?). Práve sa mu popod fúzy motá nový prísľub ženskej spoločnosti. Veci sa napokon vyvinú celkom nečakane a náš učiteľ sa po rokoch zaľúbi – lenže za pomerne bizarných okolností.

Teraz mu vpadol do života ten žiak, Jakub. Nenápadný, známky mierne nad priemerom, a zrazu sa zosype. Rozpráva mu v kabinete čudné veci a vôbec to s ním nevyzerá dobre. Ak vám to ušlo, niekto môže byť frustrovaný už z toho, že sa narodil na Slovensku. A za kým iným by s tým problémom šiel, než za učiteľom, zodpovedným za históriu? Učiteľ žiaka sprevádza až k lekárke a vníma chlapcovu osamelosť, veď ju zažíval, hoci celkom inak, celé roky.
V spomienkach sa mu vynárajú mŕtvi rodičia, na ktorých si už nepamätá, mal vtedy len päť rokov. Ožívali v jeho detských snoch ako znehybnené fotografie, ktoré po nich zostali. Tu sa vďaka autorovej citlivej vnímavosti dostaneme až na dno detskej duše.
Pôsobím ako pozorný poslucháč, čiže slaboch, ktorého môžu dospelé bytosti šikanovať svojou úprimnosťou
Učiteľ sirota nič od budúcnosti neočakáva, ani od dnešného dňa. Venuje sa minulosti. „Ako učiteľ dejepisu rozhľadený aj v dejinách viny môžem rozdávať rozhrešenia. To je možno jeden z dôvodov, prečo kolegovia chodia za mnou so svojimi frustráciami a predostierajú mi ich v intímnej hĺbke. Druhým dôvodom môže byť, že pôsobím ako pozorný poslucháč, čiže slaboch, ktorého môžu dospelé bytosti šikanovať svojou úprimnosťou, nefunkčnými vzťahmi a pokazeným životom.“ Mnohí mu zas kladú za vinu, že ako učiteľ dejepisu nevymyslel Slovensku krajšiu históriu, na ktorú by sme mohli byť viac hrdí. Tento problém sa vynára najmä v stave opitosti a vtedy ho robia zodpovedným za celú minulosť a hádam aj budúcnosť krajiny.

Som zlý učiteľ
A čo žiaci, jeho študenti? Do všetkých iných predmetov môžu mladí premietnuť svoju budúcnosť, ktorej sú plní, ale čo už môžeš ovplyvniť v histórii? V tejto mimoriadne vydarenej línii nám autor učiteľovými očami predstavuje celú plejádu mladých ľudí, niektorí sú jeho žiakmi, ich súrodencami či kamarátmi, pred ktorými si pripadá ako „tá najtrápnejšia a zároveň najstaršia bytosť na svete“.
Sirota je učiteľ s výplatou v sume zhodnej s rokom príchodu Cyrila a Metoda a možno má aj rovnako malé ambície ako plat. „Myslím, že mi nikdy naozaj nezáležalo na tom, aby som svojich žiakov pochopil,“ hovorí. „Tie dospelé, predčasne vyspelé, kruté, rozumné, hlúpe, infantilné, podlé, nevyvinuté, depresívne, rozmaznané, inteligentné, prostoduché, nadšené, namyslené, sebavedomé, nesebavedomé, prospechárske, apatické deti“ sú preňho ako desaťtonové závažie na chrbte.
Zo Slavína nad mestom sa díva na seba aj na ďalšie, ekologické, spoločenské či generačne odstrihnuté siroty
A predsa sa s nimi púšťa do ich projektov, či bojujú za liberálnejšiu Európu, alebo proti klimatickým zmenám. „Som zlý učiteľ. Chcem dojatých študentov. Chcem, aby ich dojímala minulosť a nielen vzrušená predstava ich budúcnosti,“ priznáva. Zdá sa už unavený zo všetkých sklamaní. Lenže ako z kola von?
Novela Ondreja Štefánika Siroty je ako kronika plná bystrých postrehov, pohľadom učiteľa dejepisu, ktorý dával iným rozhrešenia a sám žiadne nedokázal prijať, predstavuje svet frustrovaných a stratených ľudí. Zo Slavína nad mestom sa díva na seba aj na ďalšie, ekologické, spoločenské či generačne odstrihnuté siroty. No napriek tejto smutnej téme to nie je celkom neveselé čítanie. Vďaka smutno-smiešnym hrdinom našej doby.