Martin Huba: Na javisku sa priznávam ku svojim slabostiam

V jednom z rozhovorov ste povedali, že jeden deň vás môže publikum odmeniť potleskom a druhý deň vás môže vypískať. S takýmto pocitom idete na javisko každý raz?

Je pravda, že jeden deň môže byť „hosana“ a druhý „ukrižuj“, ale nevychádzam na javisko preto, aby mi ľudia zatlieskali. Idem tam preto, aby som divákom odovzdal, čo im odovzdať chcem. Aj s rizikom, že to diváci odmietnu. Ani v takom prípade by som však na svojom presvedčení nič nemenil, keď verím svojej pravde. Je naivné myslieť si, že to, čo ponúkate, rovnako vníma sto percent ľudí v hľadisku. Ide skôr o to, čo si o tom myslíte vy, či je to pre vás správne, dôležité, etické. Nevychádzam na javisko s pocitom „daj bože, aby mi zatlieskali“, ale skôr daj bože, aby to, čo ponúknem, malo zmysel, aby to niekomu niečo povedalo. To je moja ambícia. A keď herca vypískajú, je to už riziko povolania…

Foto: Pravda, Robert Huttner

Martin Huba Martin Huba je členom Činohry Slovenského národného divadla už takmer 50 rokov. V nedeľu 16. júla slávi životné jubileum, osemdesiat rokov.

Neverím, že vás niekedy vypískali. Stalo sa vám to vôbec?

To našťastie nie, ale stalo sa, že som z hľadiska cítil vyslovene nesúhlas. Publikum vie ostať chladné, ale priznávam, na to som nebol zvyknutý. Počas mojej hereckej kariéry, počínajúc Korzom, inscenáciami Miloša Pietora, na Novej scéne a napokon v SND sme mali pocit, že ľudia nás prijímajú a že s nami súhlasia. O to intenzívnejšie potom cítite prípadný chlad a nesúhlas. Zväčša vtedy, keď som ani ja nebol nadšený z toho, čo z javiska ponúkam… Niekedy sa nestretnú správni ľudia v správnom čase na správnom mieste a vznikne nedorozumenie. Nedá sa nič robiť, mám za sebou aj zopár skúseností, keď bolo pre mňa utrpením na to javisko vyjsť. V tom je prekliatie hereckého povolania, že aj keď s niečím nesúhlasíte, pred divákom musíte vyjsť tak, ako keby ste s tým boli absolútne stotožnení. To, že som musel demonštrovať ako pravdu, čomu sám neverím, sa mi stalo asi iba dva-tri razy. Keby to malo byť častejšie, asi by som tú profesiu nechal. Nedá sa v šatni neveriť a na javisku uveriť…

Oveľa viac teda bolo situácií, keď ste zo svojej práce mali radosť.

Cítiť, že diváci sú radi, že vás vnímajú, že ste vstúpili do ich myšlienok, aj keď s vami nemusia súhlasiť, je šťastie. Vzájomne komunikovať s publikom je pre herca radosť a tej som, zaplaťpánboh, zažil oveľa viac.

Martin Huba 80

Pripomeňte si divadlené postavy Martina Hubu na fotografiách

Fotogaléria 27 fotiek

+24

Máte za sebou neuveriteľné množstvo postáv – najmä divadelných, ale aj filmových a televíznych. Ktoré inscenácie sú pre vás výnimočné?

Mám to šťastie, že mi bolo dopriate hrať to, čo hrať chcem a mať radosť z toho, že hrám. V mojom veku by človek už ťažko vydržal tortúry, že je mu vnútené niečo, s čím nesúhlasí. V súčasnosti, po desaťročiach mojich snažení, sa teším z toho, čo z javiska ponúkam. Samozrejme, že mám svojich miláčikov a aj neutrálnych dramatických hrdinov. Patrím k hereckej generácii, ktorá v Divadle na korze nadobudla vnútornú sebaistotu. Naučili sme sa nebáť sa na javisku. Sebaistota sa síce dá demonštrovať, ale ak ju skutočne nemáte, vždy to váš výkon poznačí. Kto získa opodstatnenú suverenitu, pohybuje sa na javisku šťastnejší. Ja som ten pocit, že mám právo byť na javisku, nadobudol s režisérmi Milošom Pietorom, Vladom Strniskom, Marošom Porubjakom v inscenáciách v Divadle na korze. Na Korze sme hrali Ženbu, Svadbu, Čakanie na Godota… a v mojom prípade to vyústilo v Hamleta na Novej scéne. Keď hráte Hamleta, je to maják, pri ktorom si uvedomíte: pozor, teraz to už začína byť naozaj vážne, už to asi bude tak, že javisko sa stane tvojím osudom. Preto svoju hereckú dráhu delím na fázu „pred Hamletom“ a „po Hamletovi“. Tešil som sa, ako nám to ide pri Pánoch Glembayovcov s Lacom Chudíkom, ktorý mi hral otca, s Emíliou Vášáryovou, ktorá mi hrala macochu vo veľmi komplikovanom vzťahu. V súčasnosti mám inscenácie, v ktorých hrám vyslovene rád. Jedna je Popol a vášeň a druhá Pred západom slnka. Človeka teší, keď to baví aj divákov, nie iba nás účinkujúcich.

Foto: Juraj Chlpík

Popol a vasen 2006 Martin Huba foto Juraj Chlpik Popol a vášeň (2006), jedna z najobľúbenejších inscenácií Martina Hubu na javisku SND.

Popol a vášeň hráte už pomerne dlho.

Hra vznikla podľa obsiahleho románu Sándora Máraia Sviece dohárajú v skvelej úprave britského dramatika Christophera Hamptona. Keď tento krásny, ale veľmi obsiahly a komplikovaný text priniesla dramaturgička Darinka Abrahámová, pochyboval som, či si nájde svojho diváka. Dával som tejto inscenácii tak desať repríz, teraz pred divadelnými prázdninami sme ju hrali už dvesto štyridsiaty raz a nikdy sa nestalo, že by nebolo vypredané.

To je krásne.

Krásne je, keď cítite, že ľudia v myšlienkach idú spolu s vami, že im prinášate mnohé osobné otázky, ktoré aj ich v živote postretli a ponúkate im odpovede alebo možno rozhrešenie. Na tomto predstavení sme si vytvorili akúsi vlastnú klientelu, sú ľudia, ktorí ho videli nespočetne veľakrát.

Spomenuli ste aj hru Pred západom slnka.

To je Hauptmannov zložitý príbeh o starom človeku, ktorý sa dožije toho, že ho deti vyhlásia za nesvojprávneho. Pretože sa rozhodol, že zvyšok svojho života neobetuje iba im, ale chce si utrhnúť ešte niečo aj pre seba. Aj to je dojímavá a frekventovaná téma a tiež má svoje „sprisahanecké publikum“, ktoré oslovuje. Keď my herci cítime „sprisahanecké publikum“, z toho porozumenia čerpáme silu. Teda herecká radosť sa u mňa v spomienkach spája s Glembayovcami a pretrváva s Popolom a vášňou a hrou Pred západom slnka.

Foto: Collavino

Pred zapadom slnka 2018 Maria Schumerova Martin Huba Druhou mimoriadne obľúbenou hrou je v súčasnosti pre Martina Hubu Pred západom slnka, 2018. Na snímke s Máriou Schumerovou.

Nespomenuli ste ešte dve – podľa mojej mienky – tiež významné hry, a to Tančiareň a Kontrabas. Napokon, za obe ste získali aj ocenenia.

Nespomínal som ich, lebo to boli moje réžie, ku ktorým by som pridal aj inscenáciu Zo života dážďoviek. Tančiareň bola celá etapa života, dúfam, že nielen pre mňa a mojich kolegov, ale aj pre divákov, demonštrácia radostí i bolestí a mala veľmi veľa repríz. Kontrabas som hral dvadsaťštyri rokov a potom sme ho po desiatich rokoch obnovili, pretože jeho hlavná téma, glorifikácia priemernosti, je, žiaľ, znova aktuálna. V Štúdiu L & S to hráme už rok. Relativizácia dnes ľuďom komplikuje orientáciu v hodnotách a Kontrabas sa hrá práve s touto témou, ukazuje, že to, čo glorifikuješ, má aj svoju tienistú stránku a zasa naopak. Je to moja osudová rola, monodráma, kde si v každej situácii musíte pomôcť sám, sám nesiete zodpovednosť za celý večer. A keď je tá zodpovednosť odmenená prijatím publika, radosť je o to mohutnejšia, že patrí iba vám. Je to pomerne egoistické, ale taký je život.

Foto: Ctibor Bachratý

Martin Huba v predstavení Kontrabas Martin Huba v predstavení Kontrabas

V Kontrabase je hrdinom outsider, ktorý so svojimi komplexmi bojuje, ako vie, ale stvárnili ste aj kráľov či dokonca Boha. Ako si svoje postavy vyberáte? Podľa ich charakteru?

Podľa témy. Outsider, kráľ, aj milionár sa môže vyjadrovať k hodnotovému systému. Aj Boh rieši, či je lož väčším hriechom ako krádež, že spreneveriť sa sám sebe je horšie ako nanútiť niekomu vašu nesprávnu mienku. Sú to komplikované témy a ja si tému vyberám podľa toho, či si myslím, že je užitočné konfrontovať ju s publikom, či naša snaha divákov vzruší, nadchne. Je jedno, či ide o boha alebo outsidera, dôležitá je miera vznešenosti témy. Na prvý pohľad Boh ako postava symbolizuje vznešenosť a outsider úbohosť. Ale to je len povrchný pohľad. Outsider má komplexy, ale prežíva bolesť, trpí tým, že vie, čo si o ňom ľudia myslia, hádže svoje komplexy za hlavu, ale potom sa z toho zrúti, lebo to sa nedá robiť neustále – to všetko sú vznešené témy, lebo sú bolestné. Do Kontrabasu musím zapojiť aj svoje vlastné komplexy a je mi dopriate sa z nich vyspovedať. Mám túžbu pomôcť všetkým nám zakomplexovaným – lebo aj herci bojujú s komplexmi. Čím sme si menej istí, tým viac chýb robíme. Dnes žijeme pomerne povrchnú dobu, čo vidno aj na obľúbenosti „hĺbky“ televíznych seriálov – preto je, myslím, dobré pripomenúť aj tento bolestný rozmer života, akým je priemernosť a podpriemernosť. Na divákov to má niekedy až psychoterapeutický účinok.

Čítajte viac Kontrabas Martina Hubu má čistý tón

Herec je tiež hráčom v orchestri – rozhodujú pri vašom výbere aj kolegovia?

Súhlasím, že herecký partner je mimoriadne dôležitý a v tom som, priznám sa, až neprofesionálny. Na javisku sa totiž priznávate k svojim slabostiam, musíte sa oprieť o svoju osobnú životnú skúsenosť a človek sa k svojim slabostiam nepriznáva rád. Ak to urobí, musí mať ku kolegom dôveru, že ho pochopia. Ak mám pocit, že ten druhý by tomu nerozumel, idem len po istú hranicu priznávania, ale čo už je to za priznanie, keď s jeho mierou kalkulujem. Tieto stránky herectva ma donútili nájsť v sebe tú drzosť režírovať.

Hovoríte o drzosti, ale tá „drzosť“ bola odmenená cenami…

Osud mi doprial, že namiesto toho, aby som z javiska musel hovoriť niečo, s čím nesúhlasím a aby som musel hrať s niekým, s kým by som radšej nehral, som mohol skúsiť režírovať. A neskončili tie réžie až tak zle.

Dostali ste divadelnú cenu Dosky, máte svoju filmovú tabuľu slávy, vyznamenali vás dvaja prezidenti. Ktoré ocenenia si veľmi vážite?

Ocenenia človeka tešia, cením si napríklad Radokovu cenu v Čechách aj ocenenia Dosky, pretože hercovi to dáva pocit, že necháva nejakú stopu. Socha či symfónia zostane, ale na divadelného herca sa zabudne. Viete, koľko mojich študentov nevie, kto bol Chudík, Záborský, Pántik? Divadelný herec skončí, keď zomrie. Neplačem nad tým, len vysvetľujem. Na cenách si cením, za čo som ich dostal aj od koho som ich dostal. Ale keby som sa mal rozhodnúť medzi aplauzom po predstavení, ktoré si to zaslúži, a cenou – vyberiem si priazeň publika.

Sčasti ste sa už dotkli nasledujúcej otázky – čo pre vás znamená sláva?

Cítite zodpovednosť. Večer čo večer ovplyvňujete aj šesťsto ľudí v hľadisku, vstupujete do ich myšlienok do ich hodnotového systému. V zrelom veku si uvedomíte, že čím ste rešpektovanejší, tým väčší je váš dosah na uvažovanie ľudí. Keď prídu – a nemusia so mnou súhlasiť – už sa podpisujem na hĺbke ich uvažovania. A dúfam, že v dobrom… Mám pocit, že kým vládzem, nehovorím z cesty a hlavne, kým mám diváka, má význam snažiť sa pozývať ľudí k témam, ktoré sú hodné, aby si ich všimli.

Zažili ste aj pocit opojenia, keď vám sála patrí, ľudia vás hltajú očami?

Keď vám tlieskajú, je to príjemné. Ale vzápätí vám naskočí, že tlieskajú myšlienkam, ktoré ste tlmočili. Pri opojení musí byť človek veľmi opatrný – kedykoľvek som trocha zdvihol nos, vždy som capol do blata. Je dobré, ak vás rodina drží pri zemi. Preto viem byť opojený šťastnou chvíľou, ktorá mi bola dopriata, ale som imúnny voči očareniu sebou samým. To je totiž jeden z najnebezpeč­nejších stavov ľudskej duše, a platí to najmä v politike. Keď uveríte, že ste úžasný, ste na ceste do pekla a vediete tam aj ľudí, ktorí vám veria.

Čítajte viac Najprv treba byť dobrý, až potom slávny, naopak to nejde, hovorí Martin Huba

Ste skôr symbolom nielen charakterových, ale charakterných postáv – stalo sa vám, že vás diváci preto odmietajú v inej úlohe?

Dúfam, že nie. Veď v mladosti som z deväťdesiatich percent hral negatívne postavy, bol som skôr zloduch. Toto jednoduché spojenie dramatickej postavy s osobným charakterom herca zafungovalo napríklad, keď mi na pumpe odmietli načerpať benzín, lebo som taký bezcharakterný, že som tak intrigoval… Aj v negatívnych postavách sa snažím nájsť ten moment, kedy sa z človeka stal zloduch. Všetci sa narodíme s anjelskými krídlami, tak čím to je, že niekoho osud zaveje na opačný protipól? Považujem to za veľkú nespravodlivosť osudu, snažím sa pochopiť aj negatívneho hrdinu, hoci jeho činy neschvaľujem. A spoločne sa zamýšľame nad dobrom, zlom a ich hĺbkou. Bojím sa zjednodušovania, výsledkom čoho je hulvátstvo. Mrzí ma, že dnešný svet odmieta elegantnosť. Nemyslím elegantnosť vo fraku či vo večerných šatách, ale elegantnosť uvažovania.

Čo teda pre vás znamená elegantnosť?

Elegantnosť je, že ťa neoklamem. Že keď si to zaslúžiš, pomôžem ti až na doraz svojich možností. Že verím, že aj ty si natoľko elegantný, že by si mi pomohol, keby si usúdil, že to potrebujem. A veľa iných podobných vecí vo vzťahoch, ktoré obmedzuje konzum, peniaze. Jedovatá veta, ktorú povedal Václav Klaus, že neexistujú špinavé peniaze, stále zostáva v mysliach ľudí, sami sebe ňou dávajú rozhrešenie. A znova sme pri hulvátstve. Dnes je aktuálna téma, či sa majú, alebo nemajú biť ženy. Že sa o tom vôbec uvažuje, je hulvátstvo! Pred rokmi som mojim študentom povedal dosť jednoznačne, že delím mužov na dve kategórie: tých, ktorí sú schopní udrieť ženu a na tých, čo toho nie sú schopní. Neviem si predstaviť, že by som sedel za jedným stolom s niekým, kto vie zmlátiť ženu.

Čítajte viac Muž by nemal voliť medzi pravdou a chlebom. Martin Huba o novej hre v SND

Dostali sme sa k vašim študentom a vašej pedagogickej práci. Čo vám dali mladí budúci kolegovia?

Učil som tridsať rokov a bolo to vzájomné obohacovanie. Lenže vnímanie hereckej profesie sa už zredukovalo na televíznych hrdinov a ja som pojal podozrenie, že to, čo sa ja snažím študentom povedať, je pre nich kontraproduktívne, že ich to zdržiava v práci. My sme tvorili, snažili sme sa veci zlepšovať, opravovať a to bolo komplikovanejšie než naučiť sa text bez akejkoľvek diskusie. A keď som sa dozvedel, ako niekto pri nakrúcaní seriálu hercov súril: no poďme, tu nie si na hodine u Hubu, bola to pre mňa asi posledná kvapka. Ak mám študentom komplikovať kariéru, nechcem byť takým strašiakom. Navyše som už starý človek a funkcia pedagóga je pomerne vyčerpávajúca. Jedno s druhým, pred desiatimi rokmi som sa rozhodol, že to nechám. To však nič nemení na veci, že na roky so študentmi mám pekné spomienky.

Čítajte viac Martin Huba, nehrdinský hrdina

Ste predovšetkým divadelný herec a vravíte, že táto stopa nezostáva dlho. Účinkovali ste však aj pred kamerou, za Menzelov film Obsluhoval jsem anglického krále ste získali Českého leva, Cenou českej kritiky bola ocenená aj vaša postava T. G. Masaryka či film Musíme si pomáhať.

Zaplaťpánboh, že tá stopa zostane, ak tá stopa stojí za to. Som rád, že som na týchto filmoch robil, no mám aj zopár takých, ktorým až taký rád nie som. Dúfam, že mi to diváci odpustia.

Jubileum je príležitosť bilancovať. Na čo myslíte, keď sa obzriete späť? Čo vám vie urobiť radosť a čo vás vie nahnevať?

Hnevá ma vulgárnosť, nechápem, prečo sme v nej našli takú záľubu. Ani kumšt v tom nie je výnimkou. Najjednoduchšia cesta, ako demonštrovať autenticitu, je pridať nejakú vulgárnosť. Na druhej strane agresivita vulgárnosti živí možno v určitých krehkejších ľuďoch potrebu ohľaduplnosti a citlivosti. Osemdesiatka núti zamyslieť sa: chlapče, pomaly už stačilo! A keď sa obzeráte späť, je veľmi dôležité uvedomiť si, koho ste na svojej životnej púti stretli, čím ďalej tým viac si vážite tieto vzácne momenty. A tiež živíte v sebe nádej, že možno aj stretnutie s vami bolo pre niekoho príjemné alebo či pomohlo k ich pozitívnemu nasmerovaniu. Zaujíma ma, či som ľuďom, ktorých som stretol, viac pomohol, alebo ublížil. Či to, že som tu bol, malo aký-taký zmysel. V záverečnom bilancovaní sa nevyhnete otázkam na čo si tu bol, ako si to využil.

Takéto uvažovanie máte z rodiny alebo od Čechova a Shakespeara?

Ono je to prepojené. Boli mi dopriati vzácni rodičia, starí rodičia, moja rodina, a bol mi dopriaty aj Čechov a Shakespeare. Nikoho, koho som na svojej životnej púti stretol, nemôžem opomenúť, ani mnohých spolupracovníkov a kamarátov. Všetkým tým vzácnym ľuďom, ktorých mi osud doprial na púti životom stretnúť, vďačím za to, že to so mnou ako-tak dopadlo… , a za to som osudu najvďačnejší.