Juraja Jakubiska som poznala ešte bez klobúka

Režisér Juraj Jakubisko zomrel v piatok 24. februára a hoci už mal 84 rokov, bolo to nečakané. Mal ešte plány a navyše stále nosil svoj povestný cyranovský klobúk, ktorý mu dodával šarm a tajomstvo. Nikdy ho nechcel v spoločnosti zložiť a na otázku, čo pod klobúkom má, sa iba veľavýznamne usmieval.

Ja si Juraja Jakubiska pamätám ešte bez klobúka. Bol to chalan s dlhšími vlasmi a hustou ofinou, ktorá mu padala do očí. Ale – videl dobre. Však na bratislavskej „šupke“ študoval fotografiu a chcel byť kameramanom. Výborne kreslil. Tá škola bola semeniskom talentov, však tam chodil v tom čase aj mím Milan Sládek a Jakubiskova sestra Melánia, ktorá sa vydala za karikaturistu Mariána Vaneka.

Uvádzam to preto tak podrobne, aby bolo jasné, že Juraj Jakubisko bol súčasťou kultúrnej situácie, ktorá bola nielen veľmi potentná, ale aj pospájaná rôznymi priateľskými a rodinnými vzťahmi. Aj vďaka tomu sa nedala ani po roku 1968 celkom umlčať. Vďaka silným osobnostiam, ako bol Juraj Jakubisko, zostalo nám po tejto generácii výnimočné umenie, na ktorom môžu stavať dnešní mladí.

Čítajte viac Zomrel velikán slovenského filmu Juraj Jakubisko

Totalitné bubliny

Po priemyslovke odišiel Juraj Jakubisko študovať do Prahy a nakrútil svoje prvé filmy, ktoré na Slovensku pôsobili, v dobrom slova zmysle, ako granáty. Boli prekvapujúce, podnetné. Vo veľkom sa chodilo do kina a debatovalo o Kristových rokoch, o hercoch. Ľudia boli pod dojmom Jakubiska v tvorivom rozlete a to bolo cítiť v celej krajine. Inšpiroval. Potom však prišiel rok 1968 a s ním Jakubiskove filmy na tému násilia.

Pôvabne bláznivé vzťahy medzi ľuďmi a nenormálne vzťahy medzi národmi – aký kontrast, aká absurdnosť! Neboli to síce na prvý pohľad celkom pochopiteľné filmy, ale cenzúra si dešifrovala žisérove provokácie a musel sa pratať do úzadia. Po čase sa skúsil vynoriť a to aj pomocou kamaráta Petra Jaroša a jeho diela Tisícročná včela. Pustili sa spolu do tohto „neškodného“ projektu. Peter Jaroš spomína, že najprv sa vydesil – s nápadom prišiel totiž Jakubisko – že by mali dostať do filmu 600-stránkovú knihu. Pustili sa však do toho, mali úspech a Jakubisko sa pomaly vracal.

Čítajte viac Jakubisko bol čarodejník. Bál sa len nudy, čo vedie do filmového pekla

V totalite fungovali mikrosvety, bubliny spriaznených duší, v ktorých sa ľudia spájali a spoločnými silami vytvárali mimoriadne hodnoty, ktoré sa pokúšali uplatniť. A niekedy sa to aj podarilo. Taký boj v oblasti umenia prebieha, napokon, stále a vtedy ho viedol aj Jakubisko spolu s Feldekom, Jarošom, Brunovským a mnohými ďalšími osobnosťami.

Bol to vždy mimoriadny chlapík už na pohľad. Pripomínal mi držaním tela šľachtica, ale bolo v ňom aj niečo zemité. Pôsobil pokojne a ústretovo. Bol kamarátsky a to, že má hlavu plnú nápadov, bolo na ňom vidno. Bol skrátka, férový, rozprával zrozumiteľne, malo to hlavu a pätu. Bol veľmi vľúdny. Nikdy som ho nevidela rozčúleného, nevyslovoval extrémne názory, lebo všetko čo povedal, mal rozmyslené.

Manželka ho chránila

Nečudujem sa, že ho sám Fellini nazýval synom. V Jakubiskovi bola akási všeobecná ľudská príbuznosť a to bol asi aj zdroj úspechu jeho filmov. Aj ja som mala pocit, ako keby sme boli rodina, keď sme robili rozhovory. Stretli sme sa na rôznych miestach. Raz aj na lavičke v akejsi zlato sfarbenej aleji, potom aj v jeho romantickom bratislavskom dome blízo mestskej galérie, v luxusnom hoteli pri prezidentskom paláci.

Podoby Juraja Jakubiska

Pozrite si fotografie významného slovenského režiséra Juraja Jakubiska, ktorý domácu kinematografiu formoval už od 60. rokov.

Fotogaléria 25 fotiek

+22

A raz aj v Prahe, u nich na Václavskom námestí, kde mali firmu a tiež súkromné priestory. Priniesla som mu aj bonboniéru! Sedeli sme za akýmsi kuchynským stolom, čo bolo veľmi zbližuje. Po stretnutí so mnou mal v ten deň ďalší program a keď sme tam už sedeli vyše hodinu, pani Deana nazrela do dverí a ťukala na hodinky.

Opakovalo sa to pár ráz, už som čakala nejaký výbuch, lebo ľudia hovorili, že pani Deana je veľmi prísna. No nebolo to vôbec tak. Režisér pekne rozhovor ešte natiahol a v pokoji dokončil. Manželia Jakubiskovci boli zohratá dvojica, ona mu vytvárala spoľahlivé zázemie, bránila jeho kruhy. Filmárstvo nie je totiž ľahká profesia, okrem talentu treba mať aj rôzne iné schopnosti, riešiť mnohé napätia a problémy. Mnohé riešila práve manželka, čím mu zachovala dôstojnosť. A vďaka tomu, že sa starala aj o jeho zdravie, zariadila operáciu srdca, predĺžila mu život.

Čítajte viac VIDEO: Posledným Jakubiskovým filmom ostane Perinbaba a dva svety. Čo o ňom povedal samotný režisér v rozhovore pre Pravdu?

Jakubisko mal teda v sebe mladé srdce, ktoré ho, ako hovoril, celého omladilo. A on zasa naplnil nové srdce svojou láskou, ktorej mal v sebe veľa. Prekvapilo ma napríklad, koľko jej mal k rodákom, ku Kojšovu, v ktorom sa 30. apríla 1938 narodil. Čítala som o tom v jeho knihe Živé striebro, v ktorej spomína na prvých tridsať rokov svojho života. Je to úžasná kniha. Mala som možnosť nahliadnuť aj do jeho osobného denníka, ktorý si robil aj kreslenou formou. Kresby boli remeselne dokonalé a veľmi vtipné. Všetko, čím sa prejavoval, bolo poriadne urobené, dôkladné (až robotické), duchaplné a hoci metaforické, bolo to aj pochopiteľné. Záležalo mu na tom, aby mu ľudia rozumeli. Neznižoval sa, ale podvihoval.

Piplal nás

Zanechal filmy, ktoré patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie, ale zároveň sú to aj tituly, ktoré sú všeobecne známe, obľúbené a stále pozerané.

Jakubisko urobil kus práce, ale nestačil realizovať všetko. Každý filmár má aj nesplnené sny, lebo urobiť film nie je jednoduché. Spomínam si, že v onom rozhovore, ktorý sme robili v Prahe, sa zmieňoval o filme Tretie pohlavie, ktorý chcel nakrútiť. Ukazoval mi aj plagáty k tomuto projektu. Bol vtedy nadšený futuristickou témou, lebo o počte pohlaví sa vtedy nešpekulovalo.

Čítajte viac Ako na úmrtie Juraja Jakubiska reagovali umelci, ktorí s ním spolupracovali?

Ale jemu ani nešlo o konkrétne pohlavia, myslel to ako metaforu – ako sa bude človek vyvíjať a aký bude v treťom tisícročí po duchovnej stránke. V jeho filmoch bola aj erotika (mnohé krásne scény – ako lopúchová – napríklad v Nevere po slovensky), vrelé lásky (Tisícročná včela), ale záležalo mu najmä na tom, aby sme sa my, jeho diváci, zabavili, ale aj aby sme nestrácali zdravý rozum, aby sme boli múdri, čestní, veľkolepí i hraví. Ja si myslím (súdiac aj po odozve, akú vyvolala jeho smrť), že na nás dobre zapracoval a že niečo aj dosiahol. Bez Jakubiska by sme boli iní.