Vlani sa do kín dostal váš dokument o Kunderovi. Ako spomínate na nakrúcanie? Rodil sa dokument ľahko?
Keď som sa rozhodol natočiť dokument o Milanovi Kunderovi, nevedel som, či vôbec budem mať šancu stretnúť sa s ním, ale povedal som si, že doteraz žiadny film o ňom nevznikol a že je to škoda, pretože si to zaslúži. Vymyslel som si koncepciu, taký minipríbeh študenta, ktorý sa pokúsi s Kunderom stretnúť a „uloviť“ interview, pretože som si hovoril, že film natočím, aj keby v ňom mali vystupovať dvaja literárni teoretici a bavil by 20 literárnych nadšencov. Ale mal som šťastie.
Čítajte viac Moja spomienka na skvelého spisovateľa: Pozdrav Milanovi Kunderovi na Olymp
V čom?
O dramaturgovi Jaroslavu Kravkovi z Brna som vedel, že tam pozná takmer každého a on mi pomohol vytipovať priateľov Kunderu a sprostredkoval mi s nimi schôdzky. Na mne potom bolo, aby som ich presvedčil, že mi nejde o žiadnu senzáciu, ale poctivý dokument. Kunderovci udržujú pravidelný kontakt s množstvom priateľov, a tak sa rýchlo dozvedeli, že točím dokument.
Pani Kunderová mi odkázala, že jej mám zavolať. A ponúkla mi termín a čas 13.00. Pamätám si na to, pretože keď som zavolal, práve varila a privolala Milana, že musí miešať omáčku a nesmie poľaviť. Bolo jasné, že je to preňho nová úloha.
Hovorili sme spolu asi 40 minút a keď sa vrátila do kuchyne, omáčka bola pripálená a len konštatovala: „A máme po obede!“. Vzala to s nadhľadom a ako s manželom hovorili, bolo jasné, že majú obrovský zmysel pre humor a ja som si vravel: To je skvelé, pretože až prvýkrát zazvoním pri ich dverách, musím mať so sebou „v ešuse“ obed, aby som im priniesol to, o čo som ich telefonátom pripravil.
Lenže sme mali smolu, pretože než sme prišli, pán Kundera utrpel trojnásobnú zlomeninu stehennej kosti, musel ísť na ťažkú operácii a dlho sa to nehojilo, chodiť začal až po roku. A pri jeho výške to nebolo ľahké. Pre mňa je nakrúcanie späté s tým, že som sa mohol stretnúť s Milanom a Věrou Kunderovcami a hádam smiem povedať, že sme sa spriatelili – a z toho mám radosť.
Ako dlho dokument vznikal?
Dva roky – s prestávkami. Točili sme v Brne a potom opakovane v Paríži. A veľmi prácna bola i postprodukcia.
Čítajte viac Ako na Milana Kunderu spomína prekladateľka jeho kníh do slovenčiny: Strážil si svoje dielo
Prečo ste sa vlastne rozhodli nakrúcať o Kunderovi, je to váš obľúbený spisovateľ? Ktorú knihu máte od neho najradšej?
Kundera bol náš najlepší žijúci spisovateľ, obdivoval som jeho poviedky i romány. Moje spolužiačky z fakulty ho doslova hltali a vďaka nim som si mohol prečítať jeho česky písané knihy. Ako prvú som čítal Směšné lásky, preto mám k tým poviedkam špeciálny vzťah, ale počas nakrúcania ma bavili debaty, kto má ktorú jeho knihu najradšej. Čo si môže autor viac želať, ako keď sa ľudia dohadujú, čo je lepšie a čo ešte lepšie a poznajú jeho diela.
Preštudovali ste celé jeho dielo?
Prečítal som všetky česky písané či preložené knihy a s ostatnými som sa zoznámil sprostredkovane. Ale prečítal som aj mnoho štúdií a kníh o Kunderovom diele. A bavilo ma dostávať sa hlbšie a hlbšie.
Ako ste sa pripravovali na nakrúcanie? Pokúšali ste sa spojiť s Kunderom a ako reagoval?
Prvýkrát som mu napísal list v roku 1991. Po debutu o Milošovi Formanovi som mal chuť natočiť dokument o Kunderovi. Veľa rovnako starých ľudí nepoznalo jeho knihy, oficiálne sa o ňom neučilo, mnohí nevedeli, že máme takého významného autora. Získal som adresu a napísal mu. Odpovedal mi, že už nechce do médií a že rozhovory už neposkytuje, ale napísal to tak milo, že som mu dal 30 rokov pokoj, než som sa znovu odhodlal o ňom točiť. Dnes ľutujem, že som sa s ním aspoň nestretával, pretože podobné stretnutia sú nesmierne obohacujúce.
Čítajte viac Českí politickí lídri o Milanovi Kunderovi: Bol to spisovateľ svetového formátu, ovplyvnil celé generácie doma aj v zahraničí
Podľa čoho ste vyberali účinkujúcich v dokumente? Hneď súhlasili s nakrúcaním?
S prvými moravskými priateľmi mi pomohol dramaturg Kravka, tých ďalších mi ponúkla paní Věra Kunderová, len Jeana-Clauda Carriera som poznal od Miloša Formana, tak za ním sme tiež boli v jeho dome na Pigalle. Predstavte si, že sme jeden deň sedeli v kancelárii jedného z najvýznamnejších vydavateľov – Antoina Gallimarda, za ním stáli hodiny, ktoré mu daroval Antoine Saint-Exupery.
Za pár hodín sme sedeli na káre s dramatičkou Yasmine Réza, a potom v byte spisovateľky Florence Noiville, ktorá tento rok u Gallimarda vydala biografiu Kunderu „Ecrire, quelle drôle d’idée!“ Mená ako Forman či Kundera otvárajú dvere. Nielenže veľké osobnosti súhlasia s poskytnutím rozhovoru, ale správajú sa k vám ako priatelia. To už som zažil s Formanom, keď za nami do hotelu prišiel Woody Harrelson alebo Anette Beningová a zdalo sa, že v ten okamih pre vás urobia, čo si len vymyslíte.
Čítajte viac Kniha týždňa: Aj bezvýznamnosť má význam
Videl Kundera váš dokument a čo naň povedal?
Premietli sme mu dokument ešte v rozpracovanej verzii a on si užíval, že tam vidí priateľov. Občas niekoho nepoznal a posťažoval sa, že zostarol. Ľudia ako Kundera nemajú radi, keď sa sami vidia, sú trošku rozpačití, keď ich niekto vyzdvihuje, ale že film prijali, vidieť podľa iných vecí.
Že ho pustia priateľom (u Formanov istý čas všetky návštevy videli môj dokument o ňom), že ho niekde odporúčajú alebo naposledy – ani som netušil, že ten film išiel v máji do kín na Taiwane a pani Kunderová nám poslala fotky plagátov na ulici, ktoré dostala od agentky, čo sa stará o vydávanie Kunderových kníh. Musím povedať, že som si pani Věru nesmierne obľúbil.
