Eliška Balzerová sa rozvádza už dvadsať rokov

Už mnoho rokov hráte v divadle monodrámu Môj báječný rozvod a pritom je o vás známe, že máte spokojné dlhoročné manželstvo. Inšpiráciu ste zrejme museli čerpať inde.

Báječný rozvod hrám už dvadsať rokov, tento rok s manželom oslávime 50. výročie svadby a vždy, keď to idem hrať toto predstavenie, mu oznámim: Idem sa rozvádzať! Keďže sme stále spolu, z môjho manželstva som do tejto hry „neodkukala“ nič. To autorka hru tak skvele napísala, asi preto, že musela bolestný rozvod aj sama prežiť a napriek tomu nestratila zmysel pre humor. Možno preto sa hra dobre a dlho hrá. Nikto, ani írska autorka Geraldine Aron nepredpokladala, že sa Môj báječný rozvod bude hrať tak dlho a že za tých dvadsať rokov musím zmeniť len niektoré drobné repliky a posunúť ich v čase, napríklad keď sa v hre spomína prejav britskej kráľovnej, ktorá vlani zomrela. Rovnako aj pán Dietl v seriáli Nemocnica na okraji mesta, ktorý ste zmienili, tak dobre opísal nemocničné prostredie, lebo bol sám pacientom na ortopédii v Moste. Všetko, o čom v príbehoch píše, zažil na vlastnej koži. Okrem toho bol aj skvelý autor.

V tom je tajomstvo úspechu Nemocnice na okraji mesta? Aj dnes sa natáča veľa seriálov z nemocničného prostredia, ale tento bol jedinečný, bol to fenomén.

Máte pravdu. Dostal sa dokonca do knihy Dějiny Českých zemí, v ktorej máme fotografiu z Nemocnice s Milošom Kopeckým. Autori ten seriál zaradili ako fenomén doby a ja som sa stala hrdou kmotrou tejto výpravnej knižky z nakladateľstva Euromedia.

Eliška Balzerová vo filme aj v divadle

Známe úlohy obľúbenej herečky.

Fotogaléria 22 fotiek

+19

Keď ste natáčali Nemocnicu, mali ste len 27 rokov, krásne blond zjavenie v úžasnom seriáli, o pár rokov nato ste hrali v kultovej komédii S tebou mě baví svět a odvtedy ste v tisícoch obývačiek každé Vianoce… Ako je možné, že sa vám z tej slávy už v mladosti nezakrútila hlava?

Vôbec sme si vtedy neuvedomovali, že to bude také populárne. Keď sme točili Nemocnicu, bolo to pre nás všetkých celkom nové. Bol tok 1977, takých formátov nebolo veľa a keď, tak to boli námety historické. Tento bol súčasný a výborne napísaný. Dnes sa robia seriálom a filmom obrovské reklamy, ktoré spľasnú po dvoch dňoch. Pri Nemocnici som ani nevedela, kedy sa bude vysielať prvá časť, mala som vtedy ročného syna a hlavu celkom inde. Na druhý deň ráno som vyšla na prechádzku s kočíkom a ľudia na ulici sa na mňa vrhali: My sme to včera videli, bolo to úžasné, ako to bude pokračovať? Čo sa stane? Josef Vinklář, ktorý hral nesympatického doktora Cvacha, sa smial, že mu ani žemľu v obchode nepredali, lebo bol v televízii taký protivný. Neuvedomovali sme si, aký vznikol fenomén, že sa ulice v čase vysielania Nemocnice vyprázdňujú a všetci naraz sledujú jeden seriál. Pán Dietl veľmi verne opísal nemocničné prostredie a veľmi živo opísal vzťahy a všetky postavy. Opísal aj prvé endoprotézy v ortopédii, ktoré sa vtedy iba zavádzali do lekárskej praxe v spolupráci s Poldi Kladno, kde sa vyrábala ušľachtilá oceľ. Ednoprotézy boli vtedy novinkou a lekári diskutovali o správnych či nesprávnych postupoch. Seriál bol však natočený v redakcii zábavy! Veľmi zaujal aj divákov v Nemecku, bol tam rovnako populárny ako v Československu a boli to práve Nemci, ktorí vyprovokovali natočenie ďalších siedmich častí.

To som netušila, že tento seriál mal aj svoj odborný medicínsky úspech. Sledujete dnes televízne seriály, hoci tie z nemocničného prostredia?

Nie, lebo na to nemám čas, často večer hrám. Navyše sa obávam, že väčšinou stavajú len na popularite tejto témy, na našich televíznych staniciach sa s nimi takpovediac roztrhlo vrece, ale okrem toho, že pokryjú vysielací čas, často nič nové neprinesú.

Ste výrazná divadelná herečka, divadlu ste sa venovali od mladosti…

…už šesťdesiat rokov.

A napriek tomu ste veľkú slávu získali vďaka televízii a filmu. Nie je to trocha nespravodlivé?

Miloš Kopecký hovorieval: hral som na javisku toľko krásnych rolí a nič – potom príde jeden Strossmayer a som slávny! Navyše v televízii či na filmovom páse nemôžete konečný výsledok ovplyvniť – natočíte film, pán režisér ho vezme do strižne a niekedy práve scénu, na ktorú ste obzvlášť pyšná, že sa vydarila, z filmu vystrihne. Film je ako konzerva, keď je raz hotový, už na ňom nemôžete nič zmeniť. Divadlo je oproti tomu stále živé, každý večer je predstavenie iné, v inej nálade, v inej atmosfére, ktorú tvoria herci na javisku aj diváci v hľadisku. Včera som v Bratislave hrala hru Ledňáček s dvoma kolegami a dnes budem na javisku dve a pol hodiny sama práve v hre Môj báječný rozvod, kde ľudia očakávajú zas niečo úplne iné. Niekedy sa ma v Čechách pýtajú, či dnes ešte na Slovensku rozumejú češtine. Ja vravím, že s radosťou zisťujem, že stále áno. Reagujú a smejú sa na rovnakých miestach ako v Čechách. V Bratislave hrávame každý rok s Divadlom Štúdio Dva.

Takže máte stále vypredané?

Podľa toho, čo som videla včera, tak áno a teším sa na divákov dnes. Vďaka bohu, že niektorí ľudia divadlo pre život potrebujú!

Čítajte viac Recenzia: Teória tigra - keď rozvod neprichádza do úvahy

Vy ste na Slovensku natočili ešte ako študentka film S Rozárkou, podľa knihy Vincenta Šikulu. Bol to váš prvý film vôbec?

Áno, mala som vtedy 19 rokov a vyzerala som stále na 14, tak si ma pán režisér Vido Horňák vybral do hlavnej postavy. Bola som vtedy prvý rok na vysokej škole a keďže mi slovenčina znie veľmi ľubozvučne, vynútila som si od režiséra, že svoju postavu budem hovoriť po slovensky. Najprv ma chceli predabovať, ale ja som pána režiséra prosila, že sa to naučím a drilovala som každý večer výslovnosť. Podľa magnetofónu s hlasom pani kolegyne Viery Strniskovej, ktorá text pre mňa nahrala – a dokázala som to. Teraz sme už v Čechách slovenčinu „zahodili“, hoci mne znie ako materčina, je mi veľmi blízka a je mi ľúto, keď dabujú slovenských hercov do češtiny.

Ani ja si často nepamätám, či som niektorú knižku čítala v češtine, alebo v slovenčine…

Ja som v slovenčine čítala celú Saganovú, ktorá vtedy vychádzala iba u vás, alebo Arthura Haileyho, vy Slováci ste boli v 70. rokoch pri vydávaní kníh oveľa odvážnejší.

Vidíte, a my sme si mysleli to isté o vás…

No teda, a ja som si nechávala posielať knihy zo Slovenska…

Z knižky Vincenta Šikulu S Rozárkou, podľa ktorej vznikol váš prvý film, pochádza, myslím, aj veta: „Pán sused, vy sa nemáte čomu čudovať doma, tak sa chodíte čudovať ku mne.“

Bolo to už dávno, ale je to možné, lebo to je príbeh postihnutého dievčaťa, ktoré žije so svojím bratom, rodičia im zomreli a ona ako dospieva, prebúdza sa v nej žena. Ibaže svoje pudy smeruje k bratovi – chce sa s ním bozkávať, kúpe sa nahá v záhrade v plechovej vani na dažďovú vodu a susedia sa na ňu dívajú cez plot. Brat si s ňou nevie poradiť a keď ho chce pobozkať na ústa, strelí jej facku. Lenže brata hral neherec, sochár Milan Greguš, a ten mal takú silnú ruku, takže mi po tej facke vyhŕkli ozajstné slzy, celý štáb zamrzol, ale kamera točila a nakoniec som dostala ako odškodné ospravedlnenie a tabuľku čokolády. Veď aj ja som pri tom natáčaní niečo trocha prehnala…

Čo také?

Neposlúchla som režiséra. Natáčali sme v Topoľčiankach, kde je aj krásny Masarykov žrebčín a on ma varoval, aby som nerobila žiadne vylomeniny, nech film dotočíme. Samozrejme, že som išla do jazdiarne, posadila som sa na koňa, spadla som a bola som samá modrina. Tak mi do tej vane v záhrade dali veľa peny, aby modriny nebolo vidieť. Tak za plotom možno zaznela tá veta, ktorú ste citovali. Bol to krásny, ale smutný príbeh, dievča nakoniec odvezú do ústavu.

Aj inokedy ste si z režisérov ťažkú hlavu nerobili?

Vtedy som bola mladá študentka a spravila som to z „hecu“. Čím ste skúsenejšia, tým skôr si vyberiete scenár, ktorý sa vám páči a keď o tú rolu stojíte, nakoniec sa vždy nejako dohodnete. Nepotrebujete si presadzovať svoje, ide vám o súhru, nie o súboj s režisérom.

Čítajte viac Eliška Balzerová: Fanúšikovia ma nikdy neobťažovali

Stále hráte postavy plné energie – aj keď v snímkach Ženy v pokušení, Teória tigra či Posledná aristokratka sú to úplne odlišné typy žien, a predsa každá má v sebe životnú silu. Máte jej dosť aj v osobnom živote alebo to len tak dobre hráte?

Vekom síl, samozrejme, ubúda, ale na javisku ani pred kamerou to nesmie byť vidno. Mám šťastie, že po mamičke, ktorá sa dožila 98 rokov, mám genetický predpoklad na „rezervnú“ energiu a môj organizmus vie rýchlo nabrať silu. Vyspať sa doružova nie je pre mňa problém.

Aj na obrazovku a na filmové plátno ste vniesli typ ženy, ktorá v zrelom veku srší životnou energiou.

Nie som v tom sama, také postavy zvládnu s rovnakou energiou aj mnohé ďalšie kolegyne. Asi sa niektorí režiséri rozhodli ešte z nás aj po šesťdesiatke niečo vydolovať…

Myslím, že sa im to darí veľmi dobre…

Nedá sa nič robiť, všade na svete to herci a herečky nemajú inak a musia si občas siahnuť na svoje rezervy. V zahraničí sa divadelná hra uvádza v prenajatom divadle povedzme dva mesiace v kuse podľa záujmu divákov. Ak je predstavenie úspešné, tak každý deň a cez víkend je aj matiné, teda dvakrát za deň. Pred časom som videla v Londýne predstavenie Sunset Boulevard s americkou herečku Glenn Close (Svet podľa Garpa, Osudová príťažlivosť, 101 dalmatínov a iné, pozn. red.). Tancovala, spievala so živým orchestrom a hrala ako o život! Bol to skvelý zážitok! Je približne v mojom veku a ja som na nej mohla oči nechať. Nemohla som uveriť, že na druhý deň bude hrať to isté znova s rovnakou energiou.

Potom to však stojí za to.

Určite, to sa vám ani nechce odísť z divadla. Videla som ju prísť do divadla ako nenápadnú obyčajnú pani a keď vyšla na javisko, žiarila ako diamant.

Čítajte viac Režisérovi Vejdělkovi smiechu nie je nikdy dosť

Vás teraz najbližšie uvidíme v novom filme Aristokratka vo vare. Takže Posledná aristokratka nebola posledná?

Nebola, lebo to bude voľné pokračovanie, tiež podľa románu Evžena Bočka. Personál zámku aj jeho majitelia ostávajú rovnakí, takže vo filme účinkujú Hynek Čermák, Táňa Dyková, Yvonka Stolařová a ako rozmarný a veselý personál Martin Pechlát, Pavel Liška a ja. Samozreje, zostáva i Máriin nápadník, ktorého hrá Zdeněk Piškula. Pribudnú však i nové postavy v podaní Petry Nesvačilové, Tomáša Jeřábka a vody rozčerí i Simona Lewandovská.

Vaša postava, gazdiná pani Tichá, bude podobná alebo ju čaká niečo nové?

Zostane si verná aj so svojou orechovicou, ale v tomto filme má ešte inú, zvláštnu záľubu, vlastne krásnu spomienku, ktorú si uchováva celé roky a delí sa o ňu veľmi nerada. Okrem toho kŕmi zvieratá, najmä husi. Kým Posledná aristokratka sa odohrávala na Vianoce, Aristokratka vo vare sa viaže na jar, na Veľkú noc. Pani Tichá učí mladú Američanku maľovať vajíčka a personál vysvetľuje Američanom náš nepochopiteľný zvyk v pondelok biť nežné pohlavie nejakou palicou.

Natáčalo sa vraj na viacerých zámkoch.

Áno, to krásne poskladal pán architekt už pri Poslednej aristokratke, pretože nikde sa nenašiel zámok, ktorý by bol zároveň veľmi schátraný, aby doň zatekalo, a zároveň mal niektoré izby krásne zachované, pôvabné nádvorie a vežu. Preto sa rôzne scény natáčali na rôznych zámkoch. Keď sme sa vlani na jar vrátili natáčať na zámok v Miloticiach, bolo to ako návrat domov. Zámocký pán Evžen Boček, ktorý je autorom kníh o poslednej aristokratke, síce trocha frfľal, že mu na zámku urobíme „brajgel“, a aj tak nás prijal s láskou a s radosťou. S rovnakou radosťou sme tam film natáčali a ja dúfam, že ďalší príbeh Aristokratky prinesie radosť a úsmev na perách i divákom.

Čítajte viac Recenzia: Aristokrati zachraňujú zámok. Kto zachráni ich film?